Ako zvyčajne, aj dnes čakala na Návštevníka. Bolo tesne pred deviatou večer a vedela, že jej zostáva už iba niekoľko minút na to, aby sa pripravila. Rýchlo na seba nahádzala to najlepšie oblečenie, aké vedela v rýchlosti nájsť, upravila si vlasy a na pery naniesla rúž karmínovej farby, ktorá jej ho pripomínala a ktorú on tak veľmi zbožňoval. Pozrela sa do zrkadla a pyšne sa na seba usmiala. Bola hrdá na to, že sa jej podarilo zo seba spraviť človeka za tak krátky čas. Zostalo jej ešte presne päť minút do jeho príchodu. Vzala dva poháre a to drahé víno, čo jej podaroval otec na narodeniny. Mala ho vraj otvoriť len pri výnimočnej udalosti. Príchod Návštevníka jej prišiel ako dostatočne výnimočná udalosť. Položila poháre na stôl a s roztrasenými rukami do oboch naliala víno. Pozrela sa na svoje trasúce sa ruky. Bola snáď nervózna? Nechápavo pokrútila hlavou a sadla si na stoličku. Už zostávali iba dve minúty do jeho príchodu. Minúta. Zazvonil zvonček. Netrpezlivo vstala a rýchlym krokom podišla ku vchodovým dverám.
,,Vitajte, som veľmi rada, že aj dnes ste prišli,“ povedala pokorne so sklonenou hlavou. Návštevník sa iba pousmial a vošiel dnu. Obzrel si už veľmi známy dvojizbový byt a bez slova prešiel do obývačky, sadol si na pohovku a pozrel na dva poháre vína. ,,Myslela som si, že dnes by bolo vhodné naše stretnutie niečím obzvláštniť. Dnes sú to presne dva mesiace, čo sa stretávame,“ pripomenula mu. Návštevník opäť iba prikývol. Opatrne vzal pohár do ruky, jeho obsah preskúmal akoby pohľadom skúseného degustátora a nakoniec si odpil. Pozrel na ňu. Ona mala už svoj pohár prázdny a chystala sa naliať si ďalší. ,,Prosíte si ešte?“ Návštevník prikývol.
Ubehla hodina a pol od jeho príchodu. Uvedomila si, že im zostáva už iba pol hodina a tak sa rozhodla konať. Opäť sa jej začali triasť ruky. Bola tak nervózna, ako ešte nikdy v živote, ale vedela, že teraz je jej šanca, že teraz nastal ten správny čas. Teraz alebo nikdy. A ona už nevládala. Nemala na výber. Pozrela na usmievajúceho sa Návštevníka. Ten hľadel do prázdna ako vždy, keď nevedel, čo povedať. Vedela, že si užíva každý moment s ňou. Vedela, že je hrdý na to, kam ich vzťah za tú dobu pokročil. Vedela, že ju chce držať vo svojom náručí, ale nevedel, že ona to chce tiež.
Prisadla si bližšie k nemu. Obaja teraz hľadeli do neznáma. Ona s myšlienkami na to, ako by sa chcela stratiť v jeho objatí a on s myšlienkami na to, kedy už povie to, čo mu chcela už od poslednej návštevy povedať. Ani jeden však nedokázal začať konverzáciu. Pozrela sa na hodiny na stene. Má už len desať minút. Posmutnela, no vedela, že musí s pravdou von. A tak sa rozhovorila.
,,Zlatko, kde si? Spravila som ti nákup, nech nemusíš chodiť sama…“ Na stole bol jeden pohár a prázdna fľaša od vína. Vedľa nej obálka. A na zemi ona v karmínovej kaluži. Karmínovej, ktorú on tak veľmi zbožňoval. Nikto nevedel o jeho tajných večerných návštevách. Nikto nevedel, že ho počúva na slovo. Nikto nemal tušenia, že sa oddáva jeho príkazom. Veď ho nikto nikdy nevidel. Iba ona. Jej duša, jej oči, jej srdce. To srdce, ktoré bolo toľkokrát zlomené a tá duša, ktorá bola toľkokrát nepochopená. Videla v ňom nádej, možnosť úteku. Do poslednej chvíle ani sama nepočítala s tým, že ho poslúchne.
Presne päť minút predtým, než mal odísť, mu prezradila svoj plán. Naposledy mu pozrela do očí. Ostrie sa jej zarezalo do zápästia a on sa len prizeral. Jeho práca sa tu skončila. Je čas vybrať sa niekam inam. Tam, kde ho už netrpezlivo vyčkávajú. Na miesta, kde ho potrebujú. Do hláv ľudí, ktorí si myslia, že nikde a nikdy pomoc nenájdu.
Titulná fotografia: pexels.com
