Každý jeden deň sa vracia do Múzea. Nachádza sa dve ulice od jej práce, takže sa tam môže vybrať za akéhokoľvek počasia či akejkoľvek premávky. Nemá rada každodenné premávky. Pohľad na ľudí ponáhľajúcich sa za cieľom, ktorý je aj tak úplne bezvýznamný, jej spôsobuje úzkosti. Ona sa nikdy nikam neponáhľa. Do Múzea vždy kráča tým najpomalším krokom, až má niekedy pocit, že sa okoloidúci za ňou kvôli jej pomalej chôdzi obzerajú. Zas je to však len jedna z jej paranojí, pretože v skutočnosti nikoho nezaujíma kam ona ide, či niekam vôbec ide a či ju na konci jej cesty niekto očakáva.
Cesta do Múzea bola v ten deň neobvykle pokojná. Len minimum ľudí kráčalo ulicami, za normálnych okolností preplneného, mesta. Aj keď jej to prišlo nadmieru podozrivé, snažila sa tomu neprikladať žiadny význam. Veď možno je len jeden z mnohých sviatkov, na ktoré počas roka s toľkou radosťou zabúda.
Po tom, čo otvorila ťažké starožitné dvere Múzea, ovanula ju tá známa príjemná vôňa, ktorá jej od poslednej návštevy, čiže ani nie dvadsaťštyri hodín dozadu, tak veľmi chýbala. Bola to vôňa vskutku špecifická. Nedala sa pripísať ničomu, čo pozná. Má ju spojenú len s touto starou budovou, ktorá nesie už toľko spomienok, myšlienok, nevyslovených citov, ale i sĺz.
Na svojom obvyklom mieste sedel aj staručký vrátnik. Pán na sklonku života, ktorý sa s toľkou radosťou staral o všetky artefakty, ktoré ona jediná s toľkým záujmom neustále pozorovala.
,,Dobrý deň, pán vrátnik. Ako sa máte?“
,,Dobrý, dievčinka, dobrý. Deň ako každý iný. Opäť si jediná, ktorá starého vrátnika potešila svojou návštevou. Kam sa dnes vyberieš?“ spýtal sa s nadšeným úsmevom. Premýšľala. Ani sama nevedela, kam chce dnes zavítať. Na sekundu jej prebehla hlavou myšlienka, že by sem už nemala chodiť, lebo pozná každú jednu expozíciu naspamäť. Napadlo jej, že to už nemá význam, že by si mala nájsť nové miesto, kde bude tráviť všetok svoj čas. No bolo jej ľúto starého vrátnika. Čo by si počal bez jej každodennej návštevy. Trpel by ako ona.
,,Pôjdem sa pozrieť na obrazy.“
,,Dobrý výber, dievčinka.“ povedal vrátnik, vzal kľúče, postavil sa zo starého hojdacieho kresla a ukázal smerom na schody. Išla za ním a netrpezlivo čakala, kedy jej otvorí dvere do miestnosti, ktorú naposledy videla minulý týždeň. Len čo ich odomkol, nechal ju osamote, aby si mohla umelecké skvosty poobzerať bez rušenia a v absolútnej tichosti.
Na jednom z najväčších obrazov v miestnosti sa nachádzali tri objímajúce sa mladé ženy sediace na schodoch pred vchodom nejakej budovy. Každá mala svoj osobitný štýl. Jedna mala tmavé oblečenie, druhá bola celá v ružovom a oblečenie tretej bolo popretkávané hravými vzormi a výraznými farbami. Napadlo jej, že okrem svojho zovňajšku boli úplne odlišné aj povahami. Aj napriek týmto rozdielom, mali niečo spoločné. Hľadeli na ňu očami plnými nefalšovanej radosti a s úsmevom, ktorý jej aj po rokoch roztápal srdce.
Striasla z mysle všetky spomienky, ktoré v nej obraz vyvolával a podišla k ďalšiemu. Bol na nej mladý muž v bledom obleku a žena, ktorá ho objímala. Nebolo jej vidno do tváre, no dobre vedela o koho ide. Urobila krok vpred a jemne sa dotkla tváre muža na obraze. Na chvíľu mala pocit, že jeho pohľad, ktorý upieral do zeme, prešiel na ňu. Tak veľmi túžila, aby tomu tak bolo. Tak veľmi chcela byť v jeho objatí…
Vtom bola späť. Poobzerala sa okolo seba. Na zemi bol pohár, vedľa neho vyliata voda a v ruke držala jeden zo svojich denníkov. Počula zvuky áut prechádzajúcich pod otvoreným oknom, z ktorého na ňu vial jemný vánok. Rukou si pretrela oči. Zotrela aj slzu, ktorá jej pomaly stekala z líca ku perám, až takmer cítila jej slanú chuť. Nazrela von oknom. Zas bola hustá premávka. Všetci sa niekam ponáhľajú. Nechápala načo.
Stará knižočka zviazaná šnúrkou na ňu teraz hľadela zo zeme. Otvorila ju na stránke, z ktorej trčala fotografia. Ľudia, ktorí sa z nej na ňu smiali, už dávno nie sú v jej živote. Zosmutnela. Podišla k svojmu písaciemu stolu a otvorila denník na prázdnej stránke. Písala dlhé hodiny. Písala bez prestávky. Nepotrebovala ju rovnako, ako nikto nepotreboval ju v jej malom kráľovstve, kde bývala sama. Na chvíľu predsa len vstala a poprechádzala sa po izbe v staručkom byte, ktorý sa nachádza v centre mesta. Výhľad mala na rušnú ulicu, aj napriek tomu mala to miesto rada.
Po pár minútach sa vrátila k písaniu. Keď konečne dopísala posledný riadok svojich nekonečných myšlienok, podišla ku knižnici a uložila denník medzi niekoľko ďalších. Jej jediní priatelia. Stránky plné spomienok. Jediní spoločníci, na ktorých sa mohla spoľahnúť v jej drahom Múzeu samoty.
Titulná fotografia: unsplash.com
