Soltészovi scenáristický debut nevyšiel: Vojna policajtov ohúri málokoho

Keď som si sadol do sály v nitrianskom Maxe s odhodlaním oddať sa 150 minútam ďalšieho slovenského politického trileru, naozaj som si úprimne želal, aby som odchádzal spokojný. Počítal som s tým, že všetko, čo vo filme uvidím, som už niekde predtým videl – vrátane šablónovitých postáv, ohranej zápletky či požmurkávania na známe udalosti histórie krajiny. Tých snímok o špinavých, skorumpovaných policajtoch je predsa už toľko, že očakávať od Biermannovej novinky čerstvý tatranský víchor by bolo naivné. Ten, žiaľ, nedorazil ani v podobe ľahkého vánku. Vojnu policajtov ocenia predovšetkým diváci, ktorí buď žiaden iný krimi triler nikdy nevideli, alebo ochotne príjmu všetko, čo aspoň trochu poukazuje na hnilobu nášho systému.

Dej pojednáva o nepriaznivej situácii na východnom Slovensku počas divokých 90. rokov. Hlava organizovaného zločinu má pod palcom veliteľov policajných zložiek a, samozrejme, dôležitým elementom skorumpovaného syndikátu je taktiež Slovenská informačná služba. Filmom nás sprevádza východniarsky Harry Callahan, policajt Miky (Alexander Bárta), ktorý rád robí veci „po svojom“. Namiesto whisky s ľadom pije pálenku a zapíja ju veľkou desiatkou. Spoločne so svojím novým kolegom Igorom Molnárom (Juraj Loj) odkrývajú nebezpečnú zločineckú sieť napojenú na politické prostredie.

Pre ostrieľaného producenta Rudolfa Biermanna nešlo o prvú režijnú skúsenosť. Na štyri roky starom filme Sviňa spolupracoval s Marianou Čengel Solčanskou, ktorá do vôd slovenskej politiky načrela Únosom. Biermann, z pozície producenta zodpovedný za snímky ako Jánošík – Pravdivá história, Tlmočník či ocenený Masaryk, sa zrejme cítil byť dosť zrelý na to, aby horúcu tému tentoraz uniesol na vlastných ramenách. Vojna policajtov je remeselne zvládnutá solídne. Aj napriek viac ako štedrej minutáži film nenudí, a to aj pri absencii akcie. Žiadne policajné prestrelky nečakajte – vojnu nesprevádzajú výstrely zbraní. Je o tom, kto všetko ťahá za nitky, je o pavučine, akú uplietla mafia za pomoci SIS a polície. Réžia je záživná, jednotlivým scénam nechýba napätie. Biermann si tu a tam požičiava z lepších filmov, občas dokonca funguje aj humor (močenie pred policajnou stanicou, sused hlavnej postavy). Ak môžeme pánovi režisérovi niečo vytknúť, tak je to jeho naivita, keď uveril tomu, že východniarsky dialekt ústredných postáv znie presvedčivo alebo že Jakuba Štáfka netreba predabovať. Toto naozaj dodzigal.

Som človek nedotknutý Soltészovou predlohou. Bojím sa prítomnosti münchhausenovskej infantilnosti pri poukazovaní na reálie, k akej sa vo svojich prózach uchyľujú niektorí jeho novinárski kolegovia (politická strana Zder – hmm, kým sa asi autor inšpiroval?). Vo Vojne policajtov som tento fenomén nepocítil. Možno len nie som dostatočne vzdelaný a chýba mi všeobecný prehľad, aby som vypozoroval okaté narážky. Keďže som ich nepostrehol, v tomto ohľade ma film nerušil. Napriek tomu dialógy vo filme pília uši. Neautentické používanie nárečia zrejme ide na vrub hercom – koniec koncov, na Slovensku asi nemáme žiadneho Daniela Day-Lewisa, ktorý by kvôli príprave na rolu sedel každý večer vo vychýrenom prešovskom klube a snažil sa pochytiť lokálny dialekt. Arpád Soltész servíruje repliky, ktoré sa chcú podobať na to najlepšie zo západných trilerov, no pri snahe zároveň znieť a vyzerať surovo stredoeurópsky to pôsobí ako nesúrodý mišmaš. Hlavná postava každú chvíľu na svojich oponentov kričí „geňo“ a „chuju“, no v poslednej dramatickej scéne mu ďalšia z postáv so smrteľnou vážnosťou adresuje repliku: „Teraz som ja tvoj parťák!“

Herci, pokiaľ nie sú z neznámeho dôvodu prepnutí do východ módu, odohrávajú požadovaný štandard. Scenár im však neposkytuje nijakú scénu, v ktorej by mohli vyniknúť. Svoje texty odriekajú profesionálne, no keďže žiaden z dialógov vám zrejme neutkvie v pamäti, azda oceníte to, ako verne Juraj Loj stvárnil arogantného ožrana za barom vo vyľudnenom podniku o druhej ráno. Kto dostal veľmi malý priestor, no využil ho až prekvapivo dobre, je Marián Mitaš. Jeho nájomný vrah zvaný „inžinier“ je vďaka nemu aj na ploche približne 10 minút síce neoriginálnou (hitman, ktorý je duchom samuraj), ale rešpekt vzbudzujúcou postavou a je veľkou škodou, že sa scenár k nemu zachoval takto nevďačne. Naopak, mnoho rešpektu nevzbudzuje postava Rytmusa. Ten síce na pohľad pôsobí ako nebezpečný živel, no s každou ďalšou prehovorenou replikou sa vážnosť jeho scén vytráca. Rudolf Biermann zrejme nikoho nepresvedčí, že obsadením rapovej ikony nešlo o prostý marketingový ťah.

Vojna policajtov na mnoho otázok neodpovedá, mnoho vrát zostáva otvorených a posledná scéna na cintoríne potvrdzuje ambíciu tvorcov rozbehnúť filmovú sériu – mojím odhadom je krimi trilógia, avšak táto predstava mňa osobne veľmi neteší. Režisér Biermann v rozhovore pre denník Nový čas na otázku, prečo rád siaha po politických témach, odpovedal nasledovne: „Politické témy mám jednoducho rád, pretože sú zaujímavé. Týkajú sa nás, ľudia žijú politikou.“ Áno, Slováci skutočne žijú politikou. Je ňou aktuálne presýtený celý kultúrny priestor. Z toho dôvodu je pravdepodobné, že tržby budú postačujúce a dvojka a (mnou odhadovaná) trojka dostanú zelenú. „Nekŕmte nás tým a my tým možno nebudeme žiť,“ je veta, ktorou mohla skončiť táto recenzia na Vojnu policajtov. Keďže nie som pokrytec, viem, že som na film nemusel ísť, a teda ma výrok pána Biermanna nemusel nahnevať. Ostanem teda pri hodnotení diela ako takého. Je to ok. Ale videl som to už lepšie.

Titulná fotografia: cine-max.sk

Zdieľajte článok

Komentáre: