Existencia predchádza bytie,
už viem, čo tým Sartre myslel.
Stála som za dverami, meter od teba, ale
utiekla som ako zbabelá srna.
Lebo už neviem kto si,
aj keď som si myslela, že ťa poznám.
To je len fantázia, nikdy nebola možná.
Aj ja som nemožná,
dúfať, že sa zmeníš a dúfať v niečo lepšie,
dobrý vtip.
Všetky knihy, ktoré čítam, pripomínajú teba,
chceme veriť, že sme výnimočné bytosti,
pritom iba zaspávame od zlosti,
hlúposti.
Spomenieš si na mňa pri štedrej večeri
a v krku ti zostane kosť z kapra,
blonďavé dievčatko zakričí,
že už zas ti šibe a chlapček začne plakať.
Ako ja.
Dusíš sa kosťou.
Dusím sa úzkosťou.
Tebe pomôžu, mne asi nie,
je ti občas trápne?
Mne asi hej.
Titulná fotografia: pixaby.com
