Po opustení kinosály v októbri 2021, keď sme s kamarátom po prvýkrát videli veľkolepý úvod do sci-fi ságy azda najzaujímavejšieho mainstreamového režiséra súčasnosti, som s malou dušičkou dúfal v to, že akýsi francúzsky Kanaďan, ktorého meno dosiaľ nedokážem vysloviť, nám servíruje „Star Wars našich čias“. Ja osobne som totiž ošiaľ okolo Hviezdnych vojen (presnejšie ničoho hviezdneho) jakživ nepochopil – jednotlivé filmy som si pozrel z dôvodu doplnenia filmového vzdelania, no nikdy som si ich ako divák neužil – a teda som nevedel, aké je to mať vlastnú vesmírnu ságu a v nej pôvabný svet, ktorého politika je rovnako kalná a bahnistá ako naša, a ktorého osud sa nachádza v rukách výnimočného, hoci naoko všedného jedinca. Píšem tento text vo štvrtok 29. februára 2024, niekoľko hodín po predpremiére druhej časti Duny, a som presvedčený, že si túto položku konečne môžem odškrtnúť.
Dve slová: Denis Villeneuve. Človeče, ako to len robíš? Si najtalentovanejším architektom moderného Hollywoodu. Buď zdravý a nakrúcaj filmy aspoň tak dlho ako Clint Eastwood. Ja budem chodiť na všetko, čo pošleš do kín. Hoci tvoje priezvisko budem písať vždy len v nominatíve.
S hanbou priznávam, že o režisérovej tvorbe mám prehľad len od roku 2013, teda od jeho nástupu na hollywoodsku scénu (s výnimkou short filmu Next Floor). Napriek tomu sa v mojich očiach Villeneuve za približne 10 rokov vyprofiloval ako vizionár s nezameniteľným rukopisom, obrovským citom pre výtvarnú stránku a hudobnou zložkou, ktorá nebýva len obyčajnou výplňou, ale je samostatnou postavou príbehu – vezmime si Jóhannssonov peklo prebúdzajúci soundtrack ku kriminálke Sicario. Filmy tohto režiséra skrátka vynikajú elektrizujúcou atmosférou, opantajú diváka podmanivou temnotou a priklincujú ho k sedačke.
Pútavosť Duny, a to ako prvej, tak i druhej časti, pripisujem predovšetkým jemu. V tesnom závese za ním sa v rebríčku zásluh nachádza Hans Zimmer. Áno, herci sú skvelí, avšak pri pečení atraktívneho sci-fi divadla sú len vedľajšou ingredienciou. Villeneuve, za pomoci úchvatného production designu, v pokračovaní Herbertovej adaptácie divákovi predostiera jednu nezabudnuteľnú scénu za druhou. Ja som napočítal dovedna tri, ktoré sa mi s určitosťou zaryjú do pamäti – prvou je prekrásne nasnímaný „oranžový“ úvod, druhou je čierno-biely gladiátorský súboj a predstavenie odpudivého záporáka, treťou je finálne zúčtovanie (hoci má svoje chybičky krásy). V uvedených sekvenciách je atmosféra vyslovene pohlcujúca a postupne je v nich dávkované napätie, ktoré, pokiaľ ste na jednej vlne s režisérom, vás vo finále na moment ochromí. Aspekt, v ktorom sa tvorca takých diel, ako Blade Runner 2049, Prisoners či Arrival, mimoriadne zlepšil, je akcia. Hoci epické, kolosálne bitky znepriatelených armád, na aké sme zvyknutí napríklad z Pána prsteňov, sa v tomto sci-fi epose nedostavia, respektíve nie v takom rozmere, diváka oslovia individuálne súboje postáv (tentoraz) bez hudobného sprievodu.
Pravdou je, že rozjazd je podobne ako minule pomalý. Paul Atreides sa zžíva s kmeňom Fremenov, ako cudzinec si získava srdce púštneho ľudu, predovšetkým prekrásnej Chani, zatiaľ čo Arrakisu sa zmocňuje šialený tyran Feyd-Rautha Harkonnen, nahradzujúc svojho neschopného brata Rabbana. Po prvýkrát sa priamym aktérom deja stáva cisár Shaddam IV, zradca rodu Atreides, ktorého skutky Paul nemôže nechať bez odplaty. Na prvý pohľad nič nové pod slnkom, avšak Villeneuve s Jonom Spaithsom postupne príbeh rozširujú o nové postavy, nové atraktívne dejiská, predstavujú divákovi ďalšie útržky proroctva, zatiaľ čo Hans Zimmer prikladá do kotla a poškuľuje po ďalšom Oscarovi. V čom je Villeneuve najpoetickejší, je zobrazovanie zla. Scény so zápornými postavami sú omnoho zapamätateľnejšie, akési „hmatateľnejšie“ než tie so schematickými protagonistami. A teraz netvrdím, že antagonisti schematickí nie sú, len sú akosi viac okúzľujúci (chvála patrí maskérom). Predstavenie najmladšieho synovca baróna Harkonnena, teda už mnou spomínaná scéna v gladiátorskej aréne a jej predchádzajúce krátke intro, vyráža dych. Cítil som v nej príchuť niečoho nového, niečoho „nepoznaného“.
Tu prejdem plynule k hlavným predstaviteľom. Austin Butler je v role Feyd-Rauthu absolútne fantastický. Kto by bol povedal, že takýto katalógový krásavec stvárni azda najpôsobivejšieho žánrového sviniara strieborného plátna za posledné roky. Je na škodu veci, že scenár mu neumožňuje vyniknúť ešte viac a vo finále ho presúva na druhú koľaj, pričom mohol jeho diabolskú auru podtrhnúť nejakou ďalšou interakciou s kladnými postavami. Scenár výrazne odstrkáva stranou aj cisára s tvárou Christophera Walkena. Jedna z najväčších žijúcich legiend americkej kinematografie tu má len niekoľko replík, pričom tú najlepšiu sme počuli už v upútavke. V záverečnej konfrontácii s Paulom je Walkenova postava žalostne nevyužitá a dlho očakávaný stret sa odohrá v dedinsko-krčmovom duchu: „Prečo si ho zabil?“ – „Lebo bol slaboch“ – „Ok, poďme sa biť.“ Dave Bautista je tu už takpovediac do počtu. Aspoň že Javier Bardem si oproti jednotke polepšil a bolo mu umožnené predviesť solídny herecký výkon.
Z predošlého odstavca už vyplýva, že toľko očakávané vyvrcholenie (posledná tretina filmu) je príliš uponáhľané. Ide o premárnenú príležitosť, pretože až do bodu zlomu všetko graduje správne, vrátane Paulovho kľúčového vystúpenia pred fremenskými vodcami z Juhu, a tak keby si režisér so scenáristom boli finále ustrážili a pridali možno 10 minút a s niektorými postavami pracovali o niečo dôstojnejšie, mohla byť divákova katarzia znásobená. Navyše, kvôli nič nehovoriacemu koncu film vyšumí do prázdna. Bude sága pokračovať alebo nie? Môže, ale aj nemusí. Zaujíma ma svätý konflikt s niekým, koho vôbec nepoznám? Každopádne, Duna: Časť druhá je audiovizuálnym skvostom s mimoriadne talentovaným človekom za kormidlom. A bez problémov strká prvú časť do vrecka.
Denis Villeneuve, verím, že raz spojíš sily s fantastickým scenáristom a postaráš sa o najlepší kinozážitok môjho života. Teraz si bol veľmi blízko.
Titulná fotografia: cine-max.sk.
