Yorgos Lanthimos. Režisér, ktorý má od jemnocitu ďaleko, búra očakávania divákov a životné príbehy predostiera bizarnými spôsobmi. Po filmoch ako Homár, Zabitie posvätného jeleňa a Favoritka, zobrazujúcich krutosť ľudských bytostí či postavy v ich temných a zvláštnych zákutiach, prichádza Chudiatko, zasadené do steampunkového sveta, v ktorom popri nevšednom deji nikoho neprekvapí ani hlava buldočka vložená do tela husi. A čuduj sa svete, splodil tak svoje doteraz najlepšie dielo.
Hlavnú predstaviteľku tejto Lanthimosovej najnovšej snímky Bellu Baxter dokonale stvárňuje Emma Stone, ktorú režisér obsadil do svojho filmu už druhýkrát, a podáva tu svoj azda najlepší výkon. Nie darmo získala za túto rolu už niekoľko ocenení, vrátane Oscara za najlepšiu ženskú herečku. Bella je experimentom znetvoreného excentrického vedca Godwina Baxtera (Willem Dafoe), pod ktorého záštitou žije. Ako asi môže dopadnúť zákrok, pri ktorom je tehotnej žene po samovražde do hlavy voperovaný mozog vlastného nenarodeného dieťaťa?
Film je založený na románe Alasdaira Graya s ozvenami celosvetovo známeho Frankensteina cez nenásilnú feministickú optiku. Je to mierna adaptácia na monštrum rovnomenné dielu, plná abnormálností a kontroverznej erotiky. Okrem toho však v sebe nesie hlbšiu myšlienku sebapoznania a vymanenia sa z ľudských obmedzení. Film je experimentálny v každom slova zmysle.
Lanthimosove postavy sú vo všeobecnosti svojrázne. Niektoré temne zaujímavé, iné až komediálne. Skladám poklonu pred pôsobivým výkonom celého hereckého obsadenia v tejto nezvyčajnej snímke. Bellin charakter začína v dospelom tele, a síce s rozumom batoľaťa. Učí sa rozprávať, ciká na zem, vypľúva jedlo a v posteli sa infantilne túli ku Godovi, ako svojho stvoriteľa nazýva. Táto prezývka, v preklade Boh, je symbolom toho, čo pre ňu vedec znamená – je jediným, koho má. Je v podstate niečo ako jej otec. On sám je spletitým výsledkom experimentov vlastného otca, ktorý z neho okrem iného spravil eunucha. Počas deja sme sa neprestajne, ale úsmevným spôsobom, dozvedali aj o ďalších jeho zvláštnostiach na tele, ktoré sa postarali o nevtieravú vtipnú zložku filmu. Humor, ktorý autor používa, však nesadne každému divákovi.
Foto: cine-max.sk
Tak ako dieťa, aj Bella je tvor učenlivý, a tak si God zavolá k sebe domov jedného zo svojich študentov Maxa (Ramy Youssef), aby zapisoval všetky pokroky ambiciózneho experimentu. Ten Bellu nazýva „krásnym retardom“. Netrvá dlho a zamiluje sa do nej. Bella mentálne napreduje deň čo deň, až objavuje telesné sebauspokojenie. Jej zvedavosť je hnacou silou filmu, pretože neustále posúva hranice. Poprednou postavou je aj pôžitkár Duncan (Mark Ruffalo), alebo mierne povedané hlupák, ktorý využíva Bellinu sexuálnu naivnosť.
Vydajú sa spoločne na výlet mimo múrov, v ktorých bola „uväznená“, a tam začína jej cesta k autonómnemu sebavzdelávaniu. Má pocit, že môže urobiť čokoľvek bez toho, aby sa držala na uzde. Toto je časť, kde scenár Tonyho McNamaru skutočne žiari. Hlavná postava spoznáva svet a cibrí si slovnú zásobu napríklad aj čítaním filozofie. Neobjavuje však len rozkoše sveta, ale aj jeho zákutia a nástrahy. Trápi ju, že je svedkom ľudského nešťastia. Bolo fascinujúce vidieť, ako všetko v momente absorbuje a čoraz viac sa stáva inteligentnejšou.
Po odchode z čiernobielej domácnosti sa jej život stáva pestrejším, a to doslova aj na obraze. Film Chudiatko využíva prestrih čiernobielych a farebných scén na zvýraznenie Belliných emócií vizuálne pozoruhodným spôsobom. Počas čiernobielych scén je Bella nešťastná a uväznená medzi stenami domu. Nemá priestor na vlastný, subjektívny uhol pohľadu, ale spracováva len chladné a tvrdé fakty. Film neberie do úvahy farby práve preto, aby bližšie vyvolal tento dojem. Farebná časť filmu predstavuje Bellinu slobodu, objavovanie sveta a jej nadšenia z neho. Zábery sú plné až umelo presýtených farieb. Sýtosť a živosť je postupne tlmenejšia, keď si sama Bella začína uvedomovať, že život nie je len zábava.
Film využíva aj ďalšie techniky, aby upriamil pozornosť na dôležitosť tém. Jedným z najúčinnejších spôsobov, akým to robí, je použitie objektívu – rybie oko. Táto šošovka dodáva záberu panoramatický vzhľad. Využitá je tu najmä pri chvíľach s mimoriadne intenzívnymi emóciami, čím ich o to viac zvýrazňuje. Pre iného môže objektív rybieho oka pripomínať i akési pozorovanie cez priezor na dverách. Teda sledovanie experimentu. Toho, ako sa hlavná postava stáva čoraz viac vyspelejšou.
Kameraman Robbie Ryan vytvára nádhernú symetriu v každej snímke, keď sa Bella stáva stredobodom jej sveta. Svojimi prísne symetrickými kompozíciami pripomína aj zarámovanie snímok Wesa Andersona. Množstvo scén je zasadených do fantastického štýlu, sú plné estetického rázu. Miestami prezentovaný svet pripomína sci-fi klasiku zo 60. a 70. rokov. Výsledkom je niečo, pod čo by sa vedeli podpísať aj Georges Méliès alebo český Karel Zeman, ak by mali prístup k CGI.
Nesmierne obdivujem výkon Emmy Stone a jej zobrazenie Belliných nedokonalých pohybov pripomínajúcich bábku, najmä pri nezabudnuteľnej tanečnej scéne je bezchybná. Rovnako tak aj ostatné akty, o ktoré sa zaslúžila v tomto filme, sú odvážne, zábavné, šialené. Pri scénach v Godovej „ambulancii“ s mŕtvolami je až desivo zvrátená pri chechtaní sa nad zapichnutím skalpela do očných jamiek nebohého. Podobnými zvláštnymi a inými surrealistickými scénami, ako sú hybridné zvieratká, tak film poteší aj fanúšikov Burtonovej tvorby. Prostého návštevníka kina tým dokáže naopak odradiť. Rovnako tak môžu hodnotenia klesať aj na úkor vnímania snímky len ako necenzurovaného šialeného chaosu s dávkou irónie. Dôležité je však rozlíšiť, kde humor končí a kde ho, naopak, strieda dôležitosť rozoberanej témy.
Čo, naopak, odradilo mňa, bolo množstvo zobrazovaného sexu. Rozumiem, že aj to, keď sa Bellino telo stalo zdrojom jej zárobku, malo svoj hlbší význam. No pochopila by som to aj v skrátenej minutáži. Dívanie sa na chlipné pohľady nechutných mužov, s ktorými mala Bella tú česť, sa po čase stalo nanajvýš nepríjemným. Zdieľať tento zážitok so zvyškom kina je jednoducho… zvláštne. Tak ako aj tá podivná atmosféra, ktorá v momente sexuálnych scén dlhších ako desať sekúnd prúdi kinosálou. Nieto ešte opakovane.
Foto: cine-max.sk
Aj keď som dlhý čas bola zaujatá príbehom, jeho spracovaním, rezonujúcim prenikavým soundtrackom, prepracovanými scénami a technickou stránkou, často sa mi v hlave zjavila otázka, kam vôbec film smeruje. Občas som cítila, že sa dej zbytočne naťahuje, bizarné dialógy sa postupom času stávali prázdnejšími a neprinášali žiaden posun. Naopak, posledná štvrtina, keď bola Bella na vrchole svojho „vývinu“, by si podľa mňa zaslúžila viac dialógov medzi jednotlivými postavami. Bola to premárnená príležitosť na to spracovať a sceliť informácie, ktoré sme sa v záverečnej časti dozvedeli.
I napriek občasnému nepokoju, ktorý som počas filmu zažívala, som bola zo spracovania ohromená a z kina si nesiem jedinečný zážitok. Chudiatko je jedným z najodvážnejších filmov posledného roka. Lanthimos skúma život ženy, ktorá dostala druhú šancu žiť život, po akom túžila. Zobrazuje pocity radosti, bolesti, smútku aj lásky. Všetko, čím si ženy prechádzajú, v akej miere sú schopné prispôsobovať sa okoliu a ako patriarchát ničí vývoj sveta. Rozoberané témy, vnímanie a spoznávanie sveta očami detí cez rozvíjajúcu sa Bellu, boli neuveriteľne dobre napísané a realizované tak, aby sa divák mohol s nimi ľahko spojiť.
Napriek dôležitosti príbehu, ktorý film so sebou nesie, môže byť Lanthimosova surrealistická snímka pre ľudí, ktorí nie sú na podobný štýl zvyknutí, až príliš absurdná. Do vkusu sa po obsahovej stránke trafil tým, ktorí majú radi čierny humor a radi sa zamýšľajú do hĺbky. Škoda je, že pri takýchto filmoch dokáže často absurdita prebiť technické spracovanie a rozoberajúcu problematiku. Ak si však chcete film udržať v hlave ešte nejaký čas aj po dopozeraní, určite po ňom siahnite.
Titulná fotografia: cine-max.sk.
