Kedysi uznávaný hitmaker vyrukoval s očarujúcim námetom, sľubujúcim elektrizujúci kinozážitok. Na pomoc si prizval miláčika z prelomu milénia, zažívajúceho zaslúžený comeback. Ako to dopadlo?
Na filmy M. Night Shyamalana chodím do kina pravidelne od Split (2016). Vtedy ma vďaka záverečnému cliffhangeru s prekvapivým cameom donútil po prvýkrát si pozrieť Unbreakable (2000), zamilovať sa doň, znovu si zapnúť Znamenia (2002), zamilovať sa opäť, ísť do kina na Glass (2019), pochopiť, že autorská vízia nemusí zodpovedať mojim očakávaniam, a v konečnom dôsledku uvedomiť si, že tento mnohými nenávidený tvorca patrí k mojim najmilovanejším autorom. Aj z tohto dôvodu je level mojej tolerancie v porovnaní s ostatnými návštevníkmi kina pri každej jeho novej snímke omnoho vyšší. Nebolo tomu inak ani pri jeho najnovšom pokuse. Hoci musím sa priznať, že už ma naozaj začína skúšať.
M. Night na (staro)novom ihrisku?
Trap, ktorého názov sa slovenský distribútor z neznámeho dôvodu rozhodol nepreložiť, no aspoň motivuje tuzemských divákov pri pokladni povedať “čuep”, má fantastickú premisu. Cooper (Josh Hartnett), naša hlavná postava, berie svoju tínedžerskú dcéru na koncert aktuálneho popového fenoménu, speváčky Lady Raven (zrejmá alúzia na Taylor Swift). Počas priebehu vystúpenia si začne všímať zvýšený výskyt policajných zložiek v útrobách štadióna aj pred ním, čo ho vedie k rozhovoru s jedným zo zamestnancov v obchode s merchom. Na otázku, čo majú tí ťažkoodenci znamenať, mu predavač odpovedá, že koncert je policajnou pascou na sériového vraha, ktorý sa podľa neznámeho tipu má v aréne nachádzať. Krátko na to zisťujeme (a toto naozaj nie je spoiler), že tým vrahom je práve naša hlavná postava, otec tínedžerky.
Nápad vskutku výborný. Viacerí recenzenti v zahraničí ho prirovnávajú k Hitchcockovi, no to nedokážem potvrdiť ani vyvrátiť (videl som od majstra žalostné minimum). Vo mne to evokovalo poctivé, no zabudnuté trilery z 80. a 90. rokov, predovšetkým Sudden Death (1995) s Van Dammom, prípadne nerváky Briana De Palmu. Prvá hodina sa niesla v tomto duchu a úprimne som sa radoval, že Shyamalan sa rozhodol vytvoriť niečo jednoduché, priamočiare s výbornou technickou stránkou. V tejto časti všetko funguje, dokonca aj neuveriteľné a naivné náhody (kávička s policajtmi, ukradnutá zástera), ktoré hlavného hrdinu posúvajú vpred. Film hrá na známe struny a povedzme si pravdu, starým filmom sme túto naivitu tolerovali.
Hartnett zatieňuje kolegov
Trap však zhruba po dvoch tretinách svojej dĺžky tento formát zahadzuje na úkor Shyamalanovej snahy búrať divácke očakávania a, žiaľbohu, tiež na úkor nepotizmu. Speváčku Lady Raven totiž stvárňuje Shyamalanova dcéra Saleka a zatiaľ čo v “koncertnej” časti svoju performanciu zvláda solídne, v tej druhej, marketingom nevyzradenej časti, v ktorej sa od nej vyžaduje herecký výkon, dáva divákom zabrať. Posledná tretina podkopáva všetko, čo sa veľmi dobrá “old-school” zložka snažila budovať, a naozaj pôsobí len ako zbytočná “nadstavba”, ktorá je tu prítomná iba preto, aby nechala vyniknúť režisérovu dcéru. A to sa jej tiež nedarí. A keď už cítite tú “umelosť” každej ďalšej scény, prestávate si dianie užívať a prestávate tolerovať ďalšie kopiace sa nelogickosti (Ako sa tá sledovacia appkavlastne odomyká? Ako sa nepozorovane dostal z limuzíny?). Film taktiež nevie, kedy má skončiť – tak to urobí pre istotu trikrát.
Josh Hartnett sa po svojom návrate do “áčkovej” produkcie (Oppenheimer, Wrath of Man) konečne zaskvel v hlavnej úlohe. Snaží sa ostošesť a je najväčším pozitívom snímky aj vtedy, keď máte pocit, že sa film pred vami na plátne už úplne rozpadá. Jeho herectvo v Trap sa môže niekomu javiť ako zvláštne, no keď úplne prijmete, akú osobu vlastne stvárňuje, nebude vám to prekážať. Je škoda, že jeho postava sa nedočkala výraznejšieho rozvinutia či objasnenia minulosti. Jeho vnútorní démoni sú len chabo načrtnutí iba preto, aby sa k nim Shyamalan mohol úboho vrátiť v absolútnom závere. Mohli sme aspoň dostať roztrúsené krátke flashbacky z Cooperovho detstva, aké mala napríklad postava Anye Taylor-Joy v Split- posledná tretina filmu by vďaka tomu možno trochu fungovala.
Vizuál opäť na úrovni
Z technických aspektov je nutné vyzdvihnúť najmä kameru. Za tú bol tentoraz zodpovedný thajský DP Sayombhu Mukdeeprom, ktorý sa preslávil najmä spoluprácou s Guadagninom na Call Me By Your Name (2017) alebo Challengers (2024). Aj on nás v tej vydarenej časti filmu drží v napätí svojimi “observačne” nasnímanými dialógmi (akoby postavy niekto sledoval) a v jednom momente dokonca šikovne využíva De Palmom preslávený split-screen, čo ma len utvrdilo v tom, že ambíciou základnej premisy bolo vytvoriť niečo v štýle Snake Eyes (1998), prv než si Shyamalan povedal, že nám jeho dcérka vytrie zrak.
Kameramanov si na spoluprácu vždy vyberá fantastických, a to bez výnimky. Stojím si za tým, že jeho najkrajšie nasnímaným filmom bol minuloročný Knock at the Cabin, a dokonca aj tým najlepším kúskom od Glass. To mi dáva nádej, že ešte stále v ňom niečo tlie. Aj tie premisy sú skvelé, hoci nezriedka to cestou do cieľa niekde zdochne, ako aj vplážovom trileri Old (2021). Čo s tým? Možno si Shyamalan musí dať krátku pauzu, aby opäť dorazil so skvelým nápadom. Nezabúdajme, že je to stále ten istý človek, ktorý napísal a nakrútil Šiesty zmysel alebo Znamenia. On sa ešte vráti v plnej sile.
Titulná fotografia: cine-max.sk
