Kvapky v daždi, rozprávajú sa, lúčia,
roztrhnuté cesty zmáčajú,
majú príkaz, no nerady sa mučia.
Prizerajú sa na ten príval, plač.
Kto stojí na mieste a posúva sa?
Je to ako keď cestujeme, spomienkami,
všetko, jedna veľká knižnica,
žiadny systém, iba cit, cit rozumový,
čím sa chýlim k bolestiam.
Ružové hodiny tykajú každý deň ten istý čas,
a ja sa, zvlášť dnes pýtam kam,
utekám a nemám ani bežiaci pás.
Záchvev obsahujúci nenávisť,
ku všetkým Vám, bez ktorých to nemá ráz.
A potom mi pri tebe behá mráz, a,
a mieša sa z lietadlami.
A tam spravím bodku.
autorka básne: Monika Čermáková
