Horúce rána počas zatepľovania
Ráno. Ešte chvíľu si nechať ráno… Tváriť sa, že naň mám ešte nárok. Nechcem vidieť tiene za žalúziami. Môj deň ešte nezačal! Ešte nie… Už! Lešenie ožíva! Nočná mora, zlý sen o všemocnom gigantickom zubárovi sa vracia! Zbíjačka sa zahryzla do steny a kovovo cvaká, omietka padá, vŕtačka preráža priehradky kostí v mojej hlave… Ráno je preč, zľaklo sa a ušlo. Aj ja musím ujsť, a to hneď. Hoc aj do školy! Všetky steny rachotia, rýchlo sa obliekam a bežím preč v rytme kladiva. Vŕtačky, kladivá, zbíjačky – mám k vám silný citový vzťah!
Pôvodca zla
„Poď, chce s tebou hovoriť sused.” Som zvedavá a zároveň nenávistná voči všetkým, ktorí očakávajú, že budem riešiť ich problémy. Otváram dvere a prichádzam na súd. Som obžalovaná. Nemám právo mlčať, všetko je použité proti mne. Som vinná za všetky neprávosti sveta. Som univerzálnym vinníkom zlých náhod a nepríjemností, nespavosti a hluku. Po polnoci nadobúdam svoju pravú tvár – tvár sebeckej beštie. S úderom dvanástej hodiny sa hlasno smejem a začínam divoký, nespútaný a vyzývavý apokalyptický debatný maratón! Presne ako vlkolak, ani ja si už ráno nič nepamätám… Sused využije svoju príležitosť, našiel vo mne vzácne stelesnenie všetkých študentských nerestí. Asi ma považuje za silného súpera, na záver mi pohrozí políciou, ak ešte raz…! Takmer ľutujem, že som mu nespravila radosť a nebola trocha drzá. Iste sa na to tešil a pripravil. Zatváram dvere. Pozerám na spolubývajúcu. Potom na metlu. Vonku je ešte svetlo. Zalietam si až večer.
Večerné parkety
Večer. Už ležím. Vracia sa mi známy sen. Celá bytovka je postavená z vrstiev stvrdnutého snehu. Jednotlivé podlažia sa po zotmení dopĺňajú čerstvými vločkami, a tak je potrebné prešliapať nové cestičky. Sused, starý pán v byte nado mnou, už začal. Pomaly dôkladne utláča krehké vrstvy. Sú to však drevené parkety, ktoré reagujú na každý krok – ich plôšky do seba zapadajú a pružne sa ohýbajú späť. Nesnívam, (a žiaľ) ani nespím.
autorka článku: Ivona Pekárková
