Úradný pracovník rezko vybehne z budovy. „Hneď som tu, len si skočím po noviny!“ kričí za behu kolegom. Po návrate ho na stole čakajú priam veže papierovania, no čo by to bolo za obednú prestávku, ak by si neprečítal svoju obľúbenú rubriku v obľúbenom denníku, keď je navyše stánok hneď oproti cez cestu? V zhone si nevšimne čiernu mazdu, ktorá sa rúti priamo proti nemu.
„Ty blázon!“ ziape nahnevaný šofér, no zbytočne. Úradník nervózne sype trafikantke na pult centy a berie si noviny práve vo chvíli, keď rušnou ulicou prefrčí s uši trhajúcim hukotom pojazdná ambulancia. Určite sa ženie k naliehavému prípadu. Toľko sanitiek každý deň, zamračí sa úradník v duchu. Otec dvoch detí a tretie je na ceste, šťastne ženatý muž. Cestou nazad sa už však i napriek časovej tiesni neponáhľa a prejde radšej rozvážne po prechode. Doma ho predsa čaká milujúca rodina.
Aj keď sa mnohí držia známeho príslovia o rannom vtáčati, nie je pravdou, že hektickosť je vecou prospešnou, ktorej by sme sa mali držať. Dnešná doba, bohužiaľ, rieši len dve otázky: „koľko?“ a „za ako dlho?“ Obchodník dumá, koľko tovaru po exspiračnej lehote a za akú cenu stihne predať, než mu do prevádzky pošlú kontrolu. Podnikateľa nadovšetko zaujíma počet podpísaných zmlúv, ktoré stihne uzatvoriť cestou od záchoda k umývadlu. Len pre málo ľudí nie sú v týchto časoch osou, okolo ktorej sa točí celý svet, peniaze, a preto nezaujímajú z početnej rodiny Halinárovcov napríklad len malého Peťka, ktorý má dvanásť rokov a celým jeho svetom sú beh a atletika. Jeho ako športovca zaujíma jediné: koľko kilometrov prebehne a za ako dlho. Teraz bude mať navyše ďalšieho súrodenca, už tretieho. Otec pracuje celé dni na úrade a nikdy nemá veľa času. Bude sa teda o neho starať on spolu s mladším bratom a keď trošku vyrastie, sám ho zasvätí do tajov atletiky.
Uponáhľanosť je prioritou každodenného života, ktorý často nie je nijako zvlášť úžasný. Všetci sa tak ponáhľame, až si s najväčšou pravdepodobnosťou ani nevšimneme, že sme už vlastne mŕtvi. Žiť je privilégiom, ktoré sa nedostalo a nikdy nedostane každému, navyše to je záležitosť, povedzme, maximálne jednorazová. Prežitok a úžitok, skutočne si život užiť a nie ho len prežiť – to by malo byť našou dennou jednotkou v rebríčku, ktorá odtiaľ vykopne vidinu zlatého pohára za cieľovou čiarou. Totižto, prísť do cieľa prvý nie je až také dôležité, ak viete, kadiaľ ste skutočne prešli. Nebifľujte sa poučky ako žiť, ale improvizujte. Tiež je dobré mať neustále na pamäti, že nie je nič ľahšie, než pokaziť výborne rozohranú šachovú partiu zbytočne uponáhľaným ťahom. A šach-mat môže byť niekedy, bohužiaľ, váš posledný.
autor článku: Mário Lorenc
