Leto sa dostalo na svoj koniec, ak teda myslíme ten prázdninový. Z augusta nám ubúda, do školy je blízko aj ďaleko. Napriek tomu treba využiť posledné slnečné dni, ktoré ešte nie sú poznačené novými skriptami a prvou jesennou hmlou. Vo Fatre sme začali, vo Fatre budeme aj pokračovať. Svižne, dokonca aj s Jánošíkom!
U Ďura a ešte vyššie – Z Jánošíkových dier na Malý Rozsutec
Naposledy sme si povedali, že Fatra je krásna (ako inak) a že má dve časti, Lúčanskú, v rámci ktorej sme sa prešli po Minčole, a Krivánsku, kde sme zavítali pod Chleb a kam som sa so svojou turistickou družinou opäť raz vrátila. Dnes sa ide na Rozsutec, ale len na Malý. Počasie hlási vysoké stupne, v aute konečne nie som jediná žena medzi chlapmi. Nedeľa plná slnka a desiatej na kopce sa môže začať!
Jánošík chodil tadeto?!
Prvá zástavka – Terchová. Mesto pána Ďura Jánošíka, krásnej prírody a poľských turistov. Na jednej strane, možno už všetci Slováci v Jánošíkových dierach boli. Ale na strane druhej, možno sa táto lokalita páči viac Poliakom. Výstup dierami, rebríkmi a reťazami nie je po kolibu náročný, skôr preplnený. Naša škoda, že sme si za „náš“ deň zvolili nedeľu, rodinný čas. Stretáme deti všetkých kategórií a dokonca aj nadšenú turistickú mamičku v šľapkách a v sukni. Proti gustu žiaden dišputát – ale proti nezodpovednosti jedno veľké pohoršenie!
Podžiar
My sme našu trasu začali v Terchovej – Bielom Potoku, pri hoteli Diery. Modrou značkou sme kráčali až po kolibu Podžiar. Tam sa delí nielen cesta, ale aj ľudia – väčšina z tých ošľapkovaných, a nie práve dobre obutých, ostáva pri Kolibe. Môžete si v nej kúpiť kávu alebo aj pivo, povoziť sa na poníkovi. My sme na poníka veľkí, a preto pokračujeme ďalej, v opäť skalnatej a reťazovej ceste smerom k miestu s názvom Pod Pálenicou (900 m n. m.).
Obrázky čarovné
Z Pod Pálenice sa dostávame z hory von. Klzké rebríky a občasné zápchy pri nich strieda lúka. Slnečná a kvetinová. Prechádzame miestom Pod Tanečnicou (1186 m n. m.), odkiaľ je to len kúsok k sedlu Medzirozsutce (1200 m n. m). A tam je výhľad na čisté áčka! Sedíme si len tak v tráve, pozeráme sa na Malý Rozsutec za nami a Veľký pred nami. Oba sú krásne, aj keď dnes zdoláme len jeden z nich. Na plnej lúke sa fotíme, veď nech sme ako všetci, a dopĺňame vypotenú energiu. Čaká nás síce krátky, no o to náročnejší úsek na vrchol. Malý Rozsutec je totiž ako kopček zasadený nepochopiteľne v strede lúky. Červená značka by nás k nemu mala doviesť.
Aj psy aj ľudia
Sme najedení, sme napití (minerálky) a ide sa do hôr, alebo lepšie povedané – na kopec! Moja mapa úplne klame, vraj na vrch je to desať minút. Desať minút sme však kráčali len od lúky ku kopcu, kde začalo ozajstné stúpanie. A zase rady a čakania. Poliaci hore a Poliaci dolu. Treba púšťať ľudí a správať sa nielen turisticky, ale i kolektívne. Na jednom úseku čakáme viac ako desať minút, čo je pri slnku a státí na pol nohe mierne nepríjemné. Za nami istý pán nesie v kabelke aj psíka. No nedivím sa, taký pekný kopec si chce pozrieť každý!
Hore
Sme tu a nikto nám to nezoberie. Prezliekame tričká, vyťahujeme vody. Ja si už asi desiaty raz umývam ruky od šplhania a skál. A to sa samozrejme po ceste dolu prilepím na živicu, moja špecialita. Výhľad je ako z kalendára, na takmer všetky vrchy Krivánskej Fatry. 1344 metrov nad morom, vrchol skalnatý, ale posedenia hodný. Zakývame Veľkému Rozsutcu a Chlebu, kde som sa potila v júli a ideme dolu. Po úseku, ktorý mapa – tentokrát pravdivo, označila ako náročný.
Kto sa bojí, ten sa šmýka
Reťaze, kamene, kamienky, štrky a klzký terén – takto opatrne zostupujeme nadol. Vybrali sme sa opačnou stranou, nie tou, ktorou sme prišli. Teda po zelenej. Zostupujeme do lesa, kde mne a Kike za ušami dupká nespokojný Čech. Stále by chcel ísť rýchlejšie a obiehať nás, čo sa však na skalách a pri padajúcich kamienkoch nedalo. Istý úsek sa musel prejsť totiž technikou po reťazi a so zadkom otočeným k svetu. Schádzame do chatkovej oblasti, kde je najväčšou atrakciou pivný strašiak. Tak ešte kreatívne foto na záver a poďme sa tešiť na pivo. Cesta dnešného dňa opäť končí na svojom začiatku – pri hoteli Diery.
Zmrzka
Po ceste vykladáme Kiku v Žiline. Tak predsa som pri Slavovi a Mariánovi jediné dievča v aute. Akousi náhodou sa stavíme ešte v Bytči. Aj Bytča je pekná, aj zmrzka tam je dobrá, len ľudia v tomto meste nevedia chodiť cez cestu. Zato na Rozsutci, tam ľudia vedia presne dôvod svojich prechodov a východov. Tam ľudia veľmi dobre vedia, prečo a kam sa šplhajú …
autorka článku a fotografií: Kristína Lišková
