Minulý rok som sa medzi semestrami rozhodol, že namiesto mrznutia v našich horách na Liptove vycestujem do zahraničia. Najlepšiu možnosť mi poskytol AIESEC. S hľadaním stáže problém nebol a do oka mi padla Ukrajina.
Stáž v Kyjeve trvala šesť týždňov a jej náplňou bolo učiť žiakov stredných škôl predmet podobný občianskej náuke v angličtine. Pred odchodom ma stihli všetci vydesiť, ako ma okradnú už na hranici a aké „šašlíky” z potkanov budem musieť jesť. Dostatočne vystrašený som sa pobalil a vyrazil som. Najlepším riešením bol vlak. Jediná nevýhoda bola, že cesta trvala dvadsaťpäť hodín.
Komfort vo vlaku
Mal som pocit, že kupé je luxusnejšie ako naša izba na internáte. Hneď v Mikuláši som dostal od ruskej výpravkyne „Mýtnu deklaráciu” v ukrajinčine. Z mojich slabých znalostí ruštiny som vylúštil niektoré polia, kde sa ma pýtali, či prevážam zbrane, drogy alebo rádioaktívne materiály. Na hraniciach som sa nestretol so žiadnym problémom a po 20 hodinách pozerania filmov na notebooku som sa ocitol na hlavnej stanici v Kyjeve. Tam ma už čakali domáci a moji prví spolupracovníci z Brazílie, Turecka, Egypta a Austrálie.
Život na Ukrajine
Prvé dni som strávil v byte u Ukrajinky, pár ďalších dní v hosteli a neskôr sme dostali vlastný dom s troma kúpeľňami a saunou, v ktorej sme trávili hodiny svojho voľného času. Cestovali sme v žltých „maršutkách”, čo je ruský ekvivalent verejnej dopravy. Rozdiel bol v tom, že nemali žiadne cestovné poriadky a šofér len čakal, kým sa autobus zaplní tak, že sme sa nedokázali ani zhlboka nadýchnuť. Neraz sa stalo, že sme naň čakali v mínus tridsiatich stupňoch aj hodinu. V autobuse to nebolo o nič lepšie. Teplota tam bola mnoho ráz nižšia ako vonku, čo sme z fyzikálneho hľadiska naozaj nevedeli vysvetliť.
Konferencia na Kryme
Počas druhého týždňa sme šli na medzinárodnú AIESEC konferenciu na Kryme. Zúčastnilo sa jej asi 60 ľudí z 25 krajín sveta. Cestovali sme trinásť hodín vlakom a pre Brazílčanov aj Egypťanov to bola úplne prvá jazda vlakom. Vozeň mal len jednu veľkú miestnosť a postele boli všade, kde sa zmestili. Po dlhej ceste sme došli na miesto a po celodennej Global Village sme odišli na svoj hotel. Hotel? Výstižnejšia by skôr bola letná turistická ubytovňa. Nefungovali radiátory a teplá voda netiekla ani v tých pár izbách, kde bola sprcha. Keď som ráno navštívil svojich egyptských priateľov, ubytovaných vo vedľajšej izbe, hrôzou som priam onemel. Spali na neoblečených posteliach vo všetkom svojom oblečení, vrátane kabátov a čiapok. Prikrytí záclonami. Neskôr som sa dozvedel, že im v noci niekto ukradol všetky periny a obliečky.
Strava bola veľmi svojská. Každý deň sme jedli bravčovinu, aj napriek tomu, že tam bolo veľa moslimov. Keď sme im konečne vysvetlili, že ju jesť nemôžu, vymenili ju za kuracie vnútornosti. Ale žiadna z týchto komplikácii nezabránila tomu, aby sme zažili perfektný víkend plný zábavy a nových priateľstiev.
O živote iných
Keď sme sa vrátili, pribudol k nám Malajzijčan a Číňanka. Večery sme si krátili počúvaním príhod z egyptskej revolúcie či imúnnosti Egypťanov voči slznému plynu. Tiež sme sa márne pokúšali presvedčiť Číňanku, vernú členku komunistickej strany, že Tibeťania vo svojej krajine čínsku armádu a nadvládu nepotrebujú. S Egypťanmi sme si z kúpeľňových rúrok vyrobili vodnú fajku. Nevedeli bez nej vydržať.
Hričku nikdy viac!
Svojská ukrajinská kuchyňa nás veľmi rýchlo omrzela. Hričku, jedlo podobné našej ryži, ale omnoho nechutnejšie, sme vymenili za egyptskú fazuľu, čínske rezance a mnohé iné jedlá z celého sveta. V meste sme sa stravovali v McDonaldoch, ktoré boli doslova na každom kroku. V Kyjeve sme prešli všetky pamiatky a videli každé múzeum. Ako jediný Európan som im so stredoškolskými znalosťami dejepisu a slabou znalosťou ruštiny robil sprievodcu.
Realita v Černobyle
Predposledný týždeň som si splnil jeden z najväčších životných snov. S Brazílčanom a Egypťanom sme navštívili Černobyľ.
Samozrejme, bola ukrutná zima a viac ako meter snehu. Náš sprievodca mal veľmi zvláštny zmysel pre humor a vždy, keď nám začali pípať dozimetre, rozprával, ako všetci zomrieme na rakovinu. Neskôr vždy dodal, že žartuje, ale či to myslel vážne, potvrdiť nevieme. Prešli sme mesto a cez Červený les, kde dosiahla radiácia štyridsaťnásobok normálnej dávky, sme sa dostali do mŕtveho mesta Prypjať. Obzreli sme si hotel, kultúrny dom, školu, ale aj legendárne ruské koleso. Na moje sklamanie sme žiadnych mutantov ani anomálie nestretli.
Zaujímavé bolo, že sme mali zakázané fotiť čokoľvek iné, či už šesť ostnatých plotov medzi nami a reaktorom, alebo budovu správy s asi dvadsiatimi kamerami pod strechou.
V jednom momente som si myslel, že sa domov už nedostanem
Dva týždne pred odchodom som si chcel kúpiť lístok na Slovensko, tak som vo voľnom čase navštívil hlavnú vlakovú stanicu. S hrôzou som zbadal asi 40 okienok na kúpu cestovného lístka, no všetky nápisy boli len v azbuke. Taktiež ma zarazili na informáciách, kde nevedeli ani slovo po anglicky. Po pol hodinovom pýtaní sa študentov, z ktorých mi nikto nerozumel, som svoje úsilie vzdal.
Na druhý deň som sa vrátil aj s ukrajinskou posilou z AIESECu, no pri okienku mi oznámili, že jediná možnosť, ako sa dostať k lístku domov, je ísť do Moskvy, kúpiť si ho tam a vrátiť sa späť, pretože na Ukrajine prestupné lístky nepredávajú. Našťastie mi na poslednú chvíľu prišiel lístok poštou zo Slovenska a ja som sa mohol vrátiť domov.
Na Ukrajine som spoznal veľa úžasných ľudí, prežil nespočetné množstvo zážitkov a aj napriek všetkým nepríjemnostiam sa tam niekedy určite vrátim.
autor: Andrej Galica
foto: Andrej Galica