Katedra kulturológie, Študentské divadlo VYDI a nakoniec Univerzitný tvorivý ateliér UKF. Tri inštitúcie, v ktorých prieniku sa od tohto akademického roka objavuje (nie celkom) nové meno. V rozhovore s čerstvou posilou doktorandského štúdia Marcelou Králikovou sme sa spýtali aj na jej tajné zámery v pracovnom i umelecko-tvorivom živote.
Vstupuješ do dverí, kde si v minulosti chodievala konzultovať skúšky a záverečné práce, tentoraz bez klopania a s kľúčom v ruke. Tvoja priateľská a veselá povaha ťa zrejme predurčuje na bezproblémové vzťahy s kolegami.
V to dúfam. Teším sa, že môžem byť v pracovnom kolektíve s tak milými a ústretovými ľuďmi. S niektorými som mala možnosť nadviazať priateľstvo už počas štúdia a veľmi sa z toho teším, najmä z priateľskej atmosféry v našej kancelárii.
A ako je to so študentmi? Z radov ešte študujúcich máš určite mnohých priateľov. Je ťažšie pred nimi vystúpiť v role prednášajúcej?
Určite je to zvláštny pocit, keď vojdem do triedy a sedia tam moji kamaráti, ktorí ma majú teraz hodinu a pol počúvať. Ale musím sa priznať, že niekedy mi to príde veľmi zábavné. Zároveň cítim, že ich trochu využívam, keďže viem, čo kto dokáže. Týmto im ďakujem za ich pomoc pri rozličných podujatiach (smiech).
Ako si prijala skutočnosť, že ťa Miroslav Ballay, riaditeľ Univerzitného tvorivého ateliéru UKF, ktorého priestory sú domovskou scénou divadla, poveril dramaturgickým vedením?
Najprv som bola asi v šoku. Samozrejme, som veľmi poctená, že mi zveril túto úlohu. Uvedomujem si, že je to takisto výzva a zodpovednosť zároveň.
Tvoje študentské časy sa jednoznačne spájajú aj s tvorivou činnosťou v rámci Študentského divadla VYDI. Aké to boli skúsenosti?
Určite sú to skúsenosti na nezaplatenie, pretože každá činnosť, ktorú človek robí, ho posúva dopredu, kreuje jeho charakter a otvára mu nové obzory. Postupne sa začne dostávať k veciam, na ktoré v živote nepomyslel, že ich bude robiť, a začne robiť veci, o ktorých nevedel, že ich robiť vie. Takisto je na nezaplatenie učiť sa komunikácii s rôznymi ľuďmi, spolupracovať s nimi v tvorivom procese na jednom diele a, pokiaľ sa vydarí, spoločne sa tešiť z výsledku.
každá činnosť, ktorú človek robí, ho posúva dopredu, kreuje jeho charakter a otvára mu nové obzory
So svojimi originálnymi bábkami si sa dokázala umiestniť aj na popredných miestach v rámci súťaže ŠVOUČ. Venuješ sa tvorbe bábok aj naďalej?
Samozrejme. Len teraz mám prestávku, lebo mi pribudli povinnosti, ale už sa nemôžem dočkať, kedy sa na to opäť vrhnem. Už mám aj predstavu o tom, aké postavičky chcem vyrobiť. Takisto by som chcela začať s výrobou scény a bábok do novopripravovanej inscenácie divadla VYDI, ktorú by sme mali začať skúšať v januári.
Členovia vysokoškolského divadla uskutočnili pred časom nábor novej „krvi“, aby tak rozšírili svoje rady. Bolo z čoho vyberať?
Tohtoročný konkurz bol plný ľudí s talentom a výber bol pochopiteľne ťažký. Uchádzači preukázali široké spektrum talentov a musím povedať, že sa už nesmierne teším na spoluprácu s nimi. Samozrejme, nemohli sme prijať všetkých, lebo momentálne máme cez tridsať členov. Musím však podotknúť, že nás študenti svojou účasťou a záujmom spolupracovať s nami vo VYDI veľmi potešili a svojimi výkonmi zároveň i veľmi pobavili.
Nosíš v sebe tajné želanie, túžbu alebo konkrétny projekt, ktorý by si rada (nielen) z pozície umeleckej šéfky tvorivého ateliéru uskutočnila?
Veľmi rada by som zaviedla tradíciu kabaretných večerov, nielen od známych českých a slovenských tvorcov, ale aj kabaretov pôvodných. Takisto chceme začať usporadúvať pravidelné literárne večery, vernisáže. Tiež sa snažíme o revitalizáciu tradície Improligy, čiže súťaže v improvizácii jednotlivcov i skupín. S týmto nápadom prišla minulý rok naša režisérka Martina Doričová.
autor: Ján Moravčík
foto: kkult.ff.ukf.sk, L. Wojciechovski