Hosťom tohtoročných Kultúrnych potuliek bol mladý herec a začínajúci režisér Samuel Spišák. Beseda, organizovaná študentmi kulturológie, sa odohrávala v Starom divadle Karola Spišáka. Práve k nemu má talentovaný mladík veľmi blízky vzťah. So Samom sme sa rozprávali nielen o tomto spojení, ale aj o jeho hereckých začiatkoch.
Si osobnosťou šiesteho ročníka Kultúrnych potuliek. Prečo si sa rozhodol prijať toto pozvanie?
Je to študentská akcia a myslím si, že keď má človek čas a nerobí mu to problémy, tak by mal vyjsť študentom vždy v ústrety. Sám som študent a poznám to, keď si zháňam účinkujúcich do filmu alebo kamarátov na výpomoc. Ak sa to dá skĺbiť, vždy rád do takýchto vecí idem.
Myslíš si, že udalosti ako Kultúrne potulky sú prínosom pre študentov?
Som tu síce prvýkrát, ale ak si z toho niečo vzal aspoň jeden mladý človek, ktorý tu sedel, tak celá táto udalosť určite má zmysel.
Na javisku si sa objavil už ako malý chlapec. Ako si sa dostal k samotnému herectvu?
V hre Malý princ už zostarol herec a keďže som bol dieťa priateľov réžie, oslovili ma a ja som to prijal. To je úplne zjednodušene povedané.
Pochádzaš z divadelníckej rodiny. Neuvažoval si, že pôjdeš predsa len inou cestou?
Jasné, že áno. Zvažoval som architektúru, ale mám k tomu len takú tú lásku. Chýbajú mi dispozície, ktoré by mal mať správny architekt. Ja o tom viem len básniť a snívať.
Tvoj starý otec bol kedysi riaditeľom Starého divadla. Ako vnímaš toto miesto?
Pre mňa je Nitra výnimočná tým, že som tu žil v najdôležitejšom detskom veku, keď sa niečo v ľuďoch formuje. Tu som vyrástol, hrával sa s bratrancami a tým je toto miesto pre mňa také, ako keď sa vrátite k babke. Sedávali sme u deda v riaditeľni, jedli tyčinky a čakali ho. K tomuto priestoru mám veľmi familiárny vzťah, priam až nostalgický. Vždy to vo mne vyvoláva šibalstvo.
Neviem, či mám konkrétne vzory, ak ide o herectvo a réžiu. Spätne si však uvedomujem, že do veľkej miery je to práve on. Keď sa o ňom dozvedám rôzne veci od rôznych ľudí, tak on stále reprezentuje hodnoty, ktoré by som chcel vyznávať.
Aký bol váš vzájomný vzťah?
Úplne super, ale to bol dedo, on mal so všetkými skvelý vzťah. Na nás si vždy našiel čas. Zobral nás do auta a všade vozil so sebou, to boli pánske jazdy. Potom sa narodila sesternica a všetko šlo do hája (smiech). Ale neskôr chodila aj ona na pánske jazdy. My sme ho brali ako deda, nie ako režiséra. Preto je teraz veľmi zaujímavé dozvedať sa o jeho práci. O tom, aký bol profesionál, a ako ho vnímali iní ľudia, s ktorými teraz prichádzam do kontaktu. Spoznávam ho vďaka iným ľuďom.
Chcel by si ísť teda v jeho šľapajach?
Zatiaľ idem, ale uvidíme, možno skončím na architektúre (smiech).
Stále študuješ?
Áno, filmovú réžiu. Som iba tretiak, takže nie som ešte ani vyštudovaný režisér.
Bolo tvojím snom študovať práve tento odbor?
Nie, teraz premýšľam nad tým, čím by som bol, keby som sa nevenoval tomuto. Vždy tam bolo herectvo a veci s ním spojené, avšak nejako som to neriešil. Ono to tak plynulo, a potom to skončilo pri filmovej réžii. Je to asi prirodzený vývoj toho, že herectvo mi už nestačilo.
Herectvo či réžia? Čo z toho ťa baví viac?
Baví ma oboje, no réžia je pre mňa niečo novšie, keďže herectvo už robím veľmi dlho a všeličo som tam zažil. Odkedy študujem réžiu, inak pristupujem aj k herectvu. Sú to pre mňa nové zážitky a podnety, ktoré obohacujú aj moju hereckú stránku.
Tvojím filmovým debutom bol veľmi emotívny film Nedodržaný sľub. Napriek mladému veku si úlohu stvárnil výborne, ocenili ťa aj na portugalskom filmovom festivale Festoria. Bola príprava na túto rolu náročná?
Ďakujem. Áno, príprava bola náročná, ale to som si uvedomil až spätne. Bol som v akomsi duševnom rozpoložení, také polodieťa – polodospelák. Takže som videl len tie dobré veci, ktoré natáčanie prinášalo. Uvedomoval som si problematiku deja, ale stále som si užíval zážitok z nakrúcania, ten bol silnejší než fyzické či psychické vypätie. Pravdupovediac, asi by som bol dosť hotový, keby som si pripúšťal, aké ťažké je to pre malého chlapca. Všetko to na mňa doľahlo až s odstupom času.
Spomenieš si na nejakú vtipnú príhodu počas nakrúcania?
Raz som rozbil v Paneláku bicykel, keď som na ostrej chcel predviesť, že viem jazdiť bez držania, strašne som sa tam vysypal. Chalani rekvizitári požičali do seriálu nejaký kvalitný bicykel, ktorý bol veľmi drahý, a ja som ho rozbil. Nebolo to veľmi vtipné, ale všetci sa smiali, teda okrem rekvizitára, ktorý mi vynadal. Naozaj nebolo nutné, aby som sa tak správal. Ale mal som pocit, že moja postava by to urobila, tak som zamachroval a nevyšlo to (smiech).
Tvoj film Ďakujem za krásne sviatky zožal v Atlante veľký úspech a dostal sa až na filmový festival v Cannes. Aké máš z toho pocity?
Tak ono je to taká haluz. Stále som prekvapený z toho, že to tak zarezonovalo, nerátali sme s tým. Je to príjemné, pretože som mal zrazu inú spätnú väzbu ako na Slovensku. Medzinárodné publikum, videl som ich reakcie na film. Veci, ktoré ich zaujímajú, sú iné, a mňa veľmi bavilo pozorovať tých ľudí, ako sledujú môj film. Nerobili sme to kvôli výhre, ale chceli sme urobiť niečo, čo nás skutočne baví, a nakoniec to tak vypálilo.
Čo chystáš v najbližšej dobe okrem festivalu v Cannes?
Do Cannes nejdem, lebo som už bol v Amerike. Ide tam kameraman a producent, to je podľa mňa fér. Ja si v prvom rade musím dokončiť školu. Študijné povinnosti sú moja momentálna priorita.
S ktorým hercom či herečkou sa ti hralo najlepšie?
Z hercov určite Roman Luknár, to je môj favorit. On je taký môj funky otec. A herečka? To je ťažké, ony boli všetky milé, ale asi Judit Bárdos. Je skvelá v tom, ako pred kamerou v podstate nič nerobí a aké je to výborné.
V rozprávke Láska na vlásku si stvárnil dve charakterovo odlišné postavy. Ako sa ti nakrúcalo?
Bola to zábava, pretože som si musel postavy domyslieť tak, aby boli rozlíšiteľné nielen na základe určitých vonkajších znakov, ale aj podľa charakterov, mimiky či gest. Dôležitá bola tiež motivácia a celá psychológia týchto postáv. Princ bol vzpriamený, hrdý a kováč zas taký sedliak. Dokonca aj hlasovo som si to inak posadil. Veľmi mi pomohol môj brat, ten mi robil oponenta v debate, a to bolo super. Z jeho prejavu som veľa pochytil a veľmi dobre sa mi s ním pracovalo. Ku koncu to bola trošku „schíza“. Ja som bol už taký domýlený, že som namiesto vety „Princezná nemôže milovať kováča.“ povedal: „Princezná nemôže milovať koláče.“
Určite si veľmi zaneprázdnený a nemáš veľa voľného času. Keď si však nejaký vyhradíš, ako ho tráviš?
Veľa dospávam, pretože sa mi dobre pracuje najmä v noci. Niekedy som tak ponorený do roboty, že pri nej strávim aj sedem hodín vkuse. Keď mám voľný víkend, tak ho celý prespím.
autorky: Natália Gaberová, Natália Garanová
