Redaktorka Markízy Veronika Cifrová Ostrihoňová študovala na vysokej škole v Amerike. Po štúdiu sa ocitla v komerčnej televízii. Okrem toho ju môžeme registrovať napríklad v čoraz viac populárnych Sit down stories, ale moderuje aj vlastnú talkshow v rádiu Europa 2.
Kedy ste zistili, že chcete ísť študovať do zahraničia?
Už ako malá som túžila po tom ísť do zahraničia. Možno to bola nejaká túžba vidieť iné veci alebo som sa len doma nudila. Neviem presne, v ktorom momente som sa rozhodla ísť študovať práve do USA, ale bolo to asi niekedy na strednej škole.
Ako ste sa po škole dostali k práci redaktorky?
Úplnou náhodou som sa dozvedela, že je kasting na redaktorov do Markízy. Išla som naň, prešla tromi kolami a dostala sa tam. Sama od seba som túto prácu nehľadala. Dostalo sa to ku mne, vďakabohu, všetko je to, ako má byť.
Ako by ste porovnali prácu v televízii s prácou v rádiu?
Kedysi sa to dala porovnať tak, že v rádiu môžete vyzerať ako chcete a v televízii musíte byť upravení. Ale to už neplatí, lebo aj v rádiu sa stále niečo nakrúca a fotí. Rádio by som označila ako intímnejšie, keďže robím talkshow. S respondentom som zavretá v štúdiu. Správy v televízii sú veľmi rýchle, akčné. Zažívam tam to, čo v rádiu nie, tam mám pohodu. V televízii je to viac o tom strese a naháňaní sa.
Dokážete si predstaviť, že by ste sa venovali aj inej práci ako v oblasti médií?
Áno. Viem si predstaviť učiť alebo robiť prácu v neziskovej organizácii, či diplomacii. A dokonca aj mať vlastné jogové štúdio.
Robili ste aj v relácii Šoubiznis noviny. Viete si predstaviť robiť v relácii s podobným zameraním?
Neviem si prestaviť nič špeciálne okrem toho, čo robím teraz.
Prečo ste sa rozhodli venovať práve téme zdravotníctva?
Mám veľa lekárov a zdravotníkov vo svojej rodine. Moja mama, sesternica a ujo sú lekári a stará mama je zdravotná sestra. Napriek tomu som nikdy nemyslela, že sa tomu budem venovať. Nie som fanúšikom tejto oblasti. Je tam ten vplyv rodiny. Keďže nie som zdravotníčka, tak o tom aspoň informujem.
Prečítajte si aj: Andrej Wallner: Rádio má svoju moc, ale internet mu dýcha čoraz viac na krk
Venovali ste sa aj téme teroristických útokov. Ako ste sa dostali k téme, ktorá je pomimo zdravotníctva?
Je normálne, že keď sa deje niečo nezvyčajné, tak redaktori robia na tom. Takisto som bola aj na prezidentských voľbách v Paríži. Tiež to nie je niečo, čo by som si sama vybrala. Pri týchto témach sa musel každý zapojiť. No, zároveň sú to veci, ktorým sa venuješ, lebo to chceš skúsiť.
Projekt Sit down stories sa dostáva viac do povedomia ľudí. Stáva sa vám, že sa vám do Sit down stories prihlási nejaký hosť aj sám alebo si ich vyberáte len vy sami?
Skôr sa mi stáva, že sa mi hosť prihlási do talkshow v rádiu. Ale aj do Sit down stories sa už pár ľudí takýmto spôsobom chcelo nanominovať.
Už ste ich niekedy aj odmietli?
Áno, ale vždy sme na to mali dôvod. Už sme takto aj niektorých zobrali. Je to tak 50 na 50. Väčšinou si však hostí vyberáme sami.
Máte okolo 160 tisíc odberateľov na Instagrame, čo je viac ako väčšina vašich kolegov z Markízy. Čo pre vás toto číslo znamená?
Nič špeciálne toto číslo pre mňa neznamená, ale teším sa, že ich mám. Je to úžasný spôsob, ako zdieľať moje aktivity. Nemusím o to nikoho prosiť ani si kupovať reklamný priestor. Viem zhruba, kto sú moji cieľoví fanúšikovia. Sú to zväčša mladí ľudia.
Na to je ten Instagram dobrý. Je úžasný pocit, že vás ľudia sledujú. Keby ich zrazu bolo 80, tak asi budem chvíľu smutná. Keďže robím v spravodajstve, nemôžem robiť reklamu. Nespeňažujem to na rozdiel od mojich priateľov, ktorí reálne na Instagrame môžu aj zarobiť.
Teším sa, že môžem aj takouto formou komunikovať s fanúšikmi. Musím to ale vedieť dávkovať, lebo niekedy sa tam vie človek naozaj dlho zdržať.
Titulná fotografia: Júlia Jánošíková
Autorky: Jana Sedláková, Alexandra Bednárová