Simona Takácsová je študentkou UKF a zároveň je reprezentantkou v atletike. Hoci ju štúdium baví, občas má problém spojiť ho so športom, keďže škola neponúka individuálny študijný plán.
V rozhovore sa dočítate:
- ako vyzerá príprava atlétky
- ako často Simona Takácsová trénuje
- prečo cestuje za tréningami do zahraničia
- prečo nemá individuálny študijný plán
- ako je to s dopingovými kontrolami u športovcov
- či stíha popri množstve tréningov a štúdiu aj oddychovať
Na to, aby si mohla dosahovať takéto alebo ešte lepšie výsledky, potrebuješ poriadne tréningy a prípravu. Ako máš rozplánovaný rok vzhľadom na prípravu?
V máji mi začína letná sezóna a trvá približne do júla. Niekedy zvykne byť aj jesenná sezóna, ale tento rok som ju nemala. Závisí to od toho, ako naplánujú preteky. V októbri však už začínam prípravu na halovú sezónu, ktorá sa začína v januári.
Od deviateho ročníka na základnej škole beháš za klub ŠK ŠOG Nitra (Športový klub Športové osemročné gymnázium Nitra, pozn. red.). Oni ti zabezpečujú aj priestory na tréning?
Áno, cvičiť chodím do klubu a behať zvyknem na hrádzi pri Nitre. Viem, že aj naša škola má posilňovňu, no tú nevyužívam. Mala som tam tréning asi len trikrát. Priestory klubu sú lepšie vybudované a zariadené. Takže v tomto smere som nič neriešila so školou.
V rámci prípravy počas tréningov behávaš aj cvičíš. Ako často ich mávaš?
Cez týždeň mám dvojfázové tréningy, ak sa to dá stihnúť v rámci rozvrhu. No väčšinou to vychádza na tri dvojfázové a dokopy je to osem až deväť tréningov za týždeň.
Spomínala si, že sa mávate aj sústredenia, na ktoré takmer vždy cestuješ do zahraničia. Z akého dôvodu?
Na Slovensku nie sú také haly, ktoré by nám úplne vyhovovali. V Bratislave je jediná hala, ktorá môže slúžiť na organizovanie pretekov. Je tam síce zima ako v mrazničke, ale zvyknú tam byť súťaže. (smiech) Niekedy to sprístupnia aj na tréningy, ale vtedy sa dá behať iba po ovály, lebo priestor uprostred je využitý na tenis či florbal.
Športové gymnázium v Banskej Bystrici vlastní tiež jednu halu, ale tá je veľmi malá. Ak chceme mať kvalitnú prípravu, musíme vždy vycestovať, najčastejšie do Ostravy, kde sú podmienky na úrovni. Okrem toho, že je tam plocha na tréning, majú vybudovaný aj tunel dlhý 150 metrov.
Ide o rovinku s niekoľkými dráhami, ktorá sa využíva na tréning alebo sa tam športovci precvičujú pred súťažou. Keď sú preteky v Bratislave tak všetci sa rozcvičujú na hlavnej dráhe a súčasne sa tam už aj behá. Niekedy je to tam dosť chaotické.
Simona Takácsová študuje na UKF žurnalistiku, momentálne je v treťom ročníku. Venuje sa behu cez prekážky a v minulosti robila aj ženský futbal.
Úspechy Simony Takácsovej
2018
Halové majstrovstvá Slovenska žien: zvíťazila v štafete 4×400 metrov
Majstrovstvá Slovenska do 23 rokov: víťazka behu na 100 metrov cez prekážky a v štafete na 4×100 metrov
Akademické majstrovstvá Slovenka: druhá v disciplíne 100 metrov cez prekážky, víťazka 400 metrov cez prekážky a v štafete na 4×100 metrov získala druhé miesto
Majstrovstvá Slovenska žien: obsadila tretie miesto v behu na 100 metrov cez prekážky, a skončila druhá so štafetou na 4×100 aj 4×400 metrov
Finále atletickej ligy: skončila na druhom mieste s družstvom žien (obsadila tretie miesto s behom na 100 metrov cez prekážky a vyhrala v štafete na 4×100 metrov)
2019
Halové majstrovstvá Slovenska žien: v behu na 60 metrov cez prekážky bola tretia a v štafete na 4×200 metrov druhá
Majstrovstvá Slovenska do 23 rokov: vyhrala v behu na 100 metrov cez prekážky a behu na 100 metrov bola druhá
Míting Budapešť Open: obsadila druhé miesto v behu na 100 metrov cez prekážky
Majstrovstvá Európy do 23 rokov: skončila v semifinále behu na 100 metrov cez prekážky, celkovo obsadila 19. miesto
Majstrovstvá Slovenska žien: dosiahla tretie miesto v štafete na 4×100 metrov
Finále Atletickej ligy: s družstvom žien obsadila druhé miesto (v behu na 100 metrov cez prekážky bola druhá a vyhrala štafetu na 4×100 metrov)
Ako pristupujú pedagógovia v škole k tomu, keď odídeš na dlhšiu dobu?
Ospravedlnenky mi zaobstaráva tréner a ja to následne pošlem mojim vyučujúcim, ale absenciu mi väčšinou zarátajú. Riešila som to už aj takým spôsobom, že som išla za nimi osobne. Reakcia niektorých bola taká, že dobre, ale keď ešte budem chýbať, tak mi dajú prácu navyše. Čiže možno mi to tolerujú, ale dali by mi ešte viac roboty. Zatiaľ to však vždy vychádzalo na dve absencie, ktoré sú z dôvodu sústredení v októbri a apríli. Súťaže mávam cez víkendy, takže tie mi do rozvrhu nezasahujú.
Spomínala si, že je ťažké zosúladiť rozvrh s tréningami. Obrátila si sa s týmto problémom na školu?
Áno, pýtala som sa kompetentných osôb či by bolo možné zvoliť si individuálny študijný plán. Tento typ štúdia však naša škola neposkytuje. Teda aspoň som o tom nepočula, že by niekomu vyhoveli. Aj spolužiačky, ktoré otehotneli sa museli prepísať na externé štúdium, ak chceli v štúdiu pokračovať.
Ďalej mi príde mi paradoxné, že si môžem ja sama vytvoriť rozvrh, ale ku každému predmetu je len jeden možný termín. Určite by to bolo ľahšie, keby som mala svoj vlastný rozvrh.
Škola ti teda nevie vyhovieť, čo sa týka individuálneho študijného plánu, ale ponúka možnosť externého štúdia. Nad touto formou si uvažovala?
Externé štúdium by mi tiež nevyhovovalo. Prebieha cez víkendy a vtedy mávam preteky. Na druhej strane je to už aj otázka financií. Keďže mi šport nezarába, externé štúdium by bolo dosť nákladné.
Študenti UKF majú možnosť požiadať o mimoriadne štipendium. Zvykneš si podávať žiadosť aj ty?
Áno, vždy tam priložím diplomy z pretekov a aj písomne uvediem úspechy. Doteraz mi ho vždy uznali. Prvé semestre to neboli až také vysoké sumy, ale keď sa mi viac darí, tak sa to odzrkadlí aj na štipendiu.
Už od malička si mala vzťah k športu. Čo ťa nakoniec odradilo ho študovať?
Najprv som rozmýšľala nad fakultou telesnej výchovy a športu v Bratislave. Bola som tam aj prijatá, rovnako aj do Nitry. Nakoniec ma odradilo od štúdia športu či už v Bratislave alebo v Nitre to, že by som musela plniť isté normy alebo zápočty, ktoré sú stanovené, aby som prešla do ďalšieho ročníka. Súčasťou rozvrhov v tomto odbore zvykne byť napríklad plávanie, kde študenti musia spĺňať nejaké časy.
Takže by som musela chodiť na plávanie ešte aj mimo školy, aby som si to nacvičila, keďže predtým to nebolo súčasťou mojej prípravy. Myslím si, že to by ma viac vyťažilo, ako by mi to malo pomôcť. Ďalším rizikom by bol úraz. Keby som sa zranila, nevedela by som spraviť zápočty, potom by som si predmety musela prenášať. Keby bolo poranenie dlhodobé, tak školu musím ukončiť. Takže z tohto hľadiska je to nevyspytateľné, a to ma odradilo.
Prečítajte si aj: Hokejista Martin Uhnák: Na Slovensku sa hrá oveľa taktickejšie než v Amerike
Rozhodla si sa pre štúdium žurnalistiky. Ako hodnotíš svoje rozhodnutie po troch rokoch?
Ja neľutujem, že som začala študovať žurnalistiku, lebo tiež je spojená so športom. Myslím si, že keď sa budem uchádzať o nejakú prácu, možno aj z inej ako športovej oblasti, tak so žurnalistikou sa rýchlejšie uplatním, než keby som študovala šport a rekreáciu.
Ešte počas základnej si sa venovala sedem rokov ženskému futbalu. Kedy nastal ten moment, že si sa začala sústrediť len na atletiku?
Najprv som išla na súťaž základných škôl a tam si ma učitelia všimli. Potom sa ma pýtali či nechcem skúsiť vyslovene atletické súťaže, tak som do toho išla. To však prebiehalo takým štýlom, že cez týždeň som trénovala na futbal a cez víkend, keď som mala čas, išla som na atletické preteky. Neskôr som si začala prispôsobovať tréningy atletike, lebo futbalový tréning nebol na to cielený. Potom som sa dostala do športového klubu v Šali a čím ďalej, tým viac som sa venovala atletike.
Do Nitry sme chodili na preteky dosť často a vtedy som prišla prvýkrát do kontaktu s nitrianskym klubom ŠK ŠOG Nitra. Bola som len siedmačka, ale už vtedy chceli, aby som prestúpila do Nitry. Rodičia s tým vtedy nesúhlasili, lebo som bola ešte dosť malá na také veľké mesto. Dohodli sme sa tak, že začnem v nitrianskom klube pôsobiť, keď pôjdem na strednú školu do Nitry.
Nakoniec som však prestúpila do Nitry ešte v deviatom ročníku, lebo klub už na mňa čakal. S futbalom som napokon prestala. Nedalo sa to skĺbiť. Tréningy v Nitre si vyžadovali takmer každodenný špecifický prístup.
Z tímového športu si presedlala na individuálny. Nebolo ti za tým ľúto?
Zo začiatku áno, chýbal mi futbal. No postupom času neľutujem, že som si vybrala atletiku. Vďaka nej som sa dostala do sveta, neviem či by som toho toľko videla, keby som zostala pri futbale. Najprv som sa bála, že na pretekoch budem sama, nebude tam tím, aby ma podržal. Ale aj v behu sú kategórie pre družstvá, takže som to už potom ani neriešila.
Hovorí sa, že so športom ide „ruka v ruke“ aj správne nastavená strava. Ty máš prispôsobený jedálniček?
Nie, ja som práve z tých, že si dám to, načo mám chuť. Mám jednu kamarátku, ktorá si svoju stravu aj vážila a prepočítavala nutričné hodnoty. No nakoniec má samé zdravotné problémy. Ja to preto nechávam na svoje telo, čo si žiada, tak to mu dám. Pri toľkých tréningoch to aj tak spálim. (smiech)
Zúčastňuješ sa aj vyšších súťaží ako sú napríklad majstrovstvá Európy, kde je zvykom vyberať športovcov na dopingovú kontrolu. Ty si už bola na takej kontrole?
Ja som dopingovú kontrolu ešte nepodstúpila, ale jedna moja kamarátka už áno. Ona je aj evidovaná v systéme Antidopingovej agentúry Slovenskej republiky a musí prostredníctvom aplikácie vždy udávať svoju polohu. To sa uvádza, aby komisári vedeli, kde sa nachádza pre prípad dopingovej kontroly.
Spomínaná kamarátka udala, že sa nachádza doma, lenže ešte spala a zrazu jej o pol šiestej zvonil mobil. Myslela si, že je to budík, tak to skrátka zrušila. Ale keď už mobil zvonil častejšie, nezdalo sa jej, že by to bol budík a potom si uvedomila, že jej niekto volá. (smiech) Práve jej telefonovali z tej agentúry, že za pol hodinu sú u nej doma.
Ako prebieha kvalifikácia na vyššie súťaže v atletike?
Organizátor daného podujatia, napríklad Európska atletika stanoví limity a my športovci máme rok na to, aby sme ich splnili. Ak sa to podarí, tak nás na podujatie pozvú. Lenže my prekážkari na 100 metrov máme takú nevýhodu, že v hale nevieme naplniť normu, lebo tam bežíme iba 60 metrov cez prekážky. A tí čo behajú dvesto, štyristo alebo 800 metrov, tak oni môžu splniť normy už počas halovej sezóny, kým my až v lete.
Vnímaš na pretekoch atmosféru a ľudí v publiku, keď už stojíš na trati?
Pociťujem ju vo veľkej miere. Dokonca u mňa je to také, že čím je štadión väčší, tým viac ma to dokáže povzbudiť. Veľmi sa mi páčila atmosféra na predošlých majstrovstvách Európy vo Švédsku. No v rámci Slovenska sa mi páči na P-T-S ( Pravda- Televízia- Slovnaft je atletický míting, na ktorom prebiehajú súťaže, pozn. red.), ktoré sa koná v Šamoríne. Na slovenských pretekoch však nezvykne byť publikum preplnené, niekedy sa ľudia prídu pozrieť iba na Jána Volka. (smiech)
Ale mám veľmi príjemný zážitok z pretekov v Rakúsku. Jednak tam bol krásny štadión, čo ma šokovalo vzhľadom na to, že to bolo malé mesto. A tí ľudia tou atletikou žili, zaplnili celú tribúnu. Ja sama som nerozumela, ako si stíhali všímať všetky disciplíny. Na jednom mieste hádzali oštep, vtedy tlieskali, potom pozerám, že komu zase tlieskajú, keď oštep už bol hodený, tak tlieskali tým, čo skákali do diaľky.
Postrehla som, že v iných krajinách je o atletiku väčší záujem, než na Slovensku.
Máš za sebou už niekoľko vzácnych úspechov. Na ktorý z nich si ty osobne najviac hrdá, že si to dokázala?
Najviac ma teší 19. miesto na tohtoročných Majstrovstvách Európy do 23 rokov, ktoré sa konali vo Švédsku. To som vtedy nečakala, že postúpim do semifinále. Radosť mi robí aj môj osobný rekord, ktorý som odbehla na majstrovstvách Slovenska. Vtedy som 100 metrov cez prekážky odbehla za 13,95 sekundy, čím som sa stala 11. ženou v histórií, ktorá zabehla ten úsek pod 14 sekúnd. Vďaka tomu som sa zaradila na 8. miesto v historických tabuľkách. To si asi najviac cením, že už som sa zapísala medzi top 10 v histórii.
Simona Takácsová po umiestnení sa na 19. mieste na majstrovstvách Európy do 23 rokov 2019:
Hovorila si, že v priebehu siedmych dní máš takmer desať tréningov. Kedy stíhaš oddychovať?
Nedeľa je môj sviatok. (smiech) Vtedy sa snažím oddychovať, ale niekedy sa mi to ani vtedy nepodarí.
Okrem štúdia a športu si spomenula aj pečenie tort, ktoré vnímaš ako formu relaxu. K tomu si sa ako dostala?
Ja som vždy rada piekla, ale zo všetkého najviac ma bavili torty. To ozdobovanie, dekorovanie, vymýšľať vždy niečo nové. Je to pre mňa aj forma relaxu. Najprv som však piekla len na naše rodinné akcie a neskôr ma začali oslovovať aj známi zo širšieho okolia.
Tak sa to pomaly rozbehlo, ale niekedy si neviem vziať objednávky. Minule som to riskla a upiekla tortu cez týždeň, no bola som z toho vyčerpaná a celé to bolo „na rýchlo“. Odvtedy pečiem už len cez víkend a aj to len vtedy, keď viem, že si na to budem vedieť vyhradiť čas.
Stala sa ti nejaká zábavná príhoda v spojitosti s tvojím koníčkom?
Mám, ale nestala sa pri pečení, ale už keď som mala tortu hotovú. Večer, ako som tortu dopiekla a prichystala, vložila som ju v krabici na noc do chladničky. Ledva sa tam zmestila. Ráno som ju išla vybrať, ťahám tú krabicu a tá nešla von, akoby sa zasekla. (smiech) Tak som sa bála, že ak ju silnejšie potiahnem, vypadne mi aj s tortou.
Radšej som teda vybrala najprv tortu z krabice a keď som ťahala krabicu, tak som si všimla, že mi zo zadnej strany primrzla ku chladničke. (smiech) Skončilo to tak, že som tú krabicu musela silou vytrhnúť a jej primrznuté časti ešte zoškrabávať zo stien chladničky.
Prečítajte si aj: Má ich aj UKF: Špičkoví športovci a vysokoškolskí absolventi v jednom
Máš nejakú pomôcku, ktorá ti počas pečenia nemôže chýbať?
Jednoznačne teplomer. (smiech) Zo začiatku sa mi stávalo, že keď som zapla našu rúru na 180 stupňov Celzia, tak sa mi korpus často pripekal a pri tom ten stupeň pečenia je optimálny. Kúpila som si teda teplomer, ktorý je vhodný do vysokých teplôt a zistila som, kde bola chyba. Naša rúra sa pri 180 stupňoch v skutočnosti vyhrievala až na 220.
Odvtedy na teplomer nedám dopustiť. Nemôžem si dovoliť spáliť korpus, keďže mám na to aj tak dosť málo času.
Kde by si si vedela v budúcnosti predstaviť seba?
Ešte neviem, lebo každý deň mi napadá niečo iné. Možno budem nakoniec piecť torty. (smiech) Šport však je súčasťou môjho života, takže nevylučujem ani pôsobenie v tejto oblasti.
