V poradí druhým predstavením výročnej 70. sezóny Divadla Andreja Bagara je súčasná dráma s názvom Banalita lásky. Romanticky znejúci názov však dokáže iba sčasti priblížiť príbeh, ktorý inscenácia prináša. Láska totiž hrá v náročnom príbehu o rozhodovaní sa o tom, čo je ľahké a čo je správne, často len vedľajšiu rolu.
Príbeh, ktorý divadlo predstavilo, môže byť, s výnimkou nadšencov pre filozofiu, pre mnohých neznámy. Vychádza totiž so skutočných udalostí – konkrétne opisuje milostný pomer nemeckého filozofa Martina Heideggera a jeho židovskej študentky Hannah Arendtovej.
Ich vzťah bol o to kurióznejší, že Heidegger bol stúpencom nacistickej strany v čase, kedy sa k moci dostával Hitler. Na pomer pretrvávajúci od osemnástich rokov Hannah (so sedemnásťročnou prestávkou) až do jej smrti to však malo pramalý vplyv.
(foto: Collavino)
Tradičný motív v nezvyčajnom prevedení
Predstavenie môže spočiatku vzbudzovať pocit, že ide o veľké klišé. Príbeh, kedy sa študentka zamiluje do svojho profesora totiž nie je ničím nový, ba dokonca možno povedať, že je už obohraný. V tomto prípade to však nie je úplne pravda. Kľúčovým motívom tu nie je zakázaná láska. Oveľa výraznejší je tlak spoločenských predsudkov, čoraz silnejší vplyv nacizmu na krajinu, no najmä vzájomná neschopnosť pochopiť, ako môže fungovať vzťah dvoch tak rozdielnych ľudí.
„Veľmi sa mi páči, ako sú do tohto vzťahu veľmi jemne povpletané politické názory oboch strán i to, že ani Arendtová ani Heidegger nerozumejú, ako môžu byť jeden do druhého zamilovaní a tieto otázky si stále kladú. Nie je to žiadna komplikovaná filozofia. O to tam vlastne vôbec nejde,“ vyjadrila sa k Banalite lásky dramaturgička Magdaléna Žiaková.
V inscenácii sa podľa nej viac uvažuje o tom, ako Heidegger, veľmi inteligentný človek, profesor, veľká autorita, podľahol ideológii nacizmu.
Prečítajte si aj: Učiteľ s nacistickou ideológiou, ktorý sa zamiloval do študentky. Aj o tom bude Banalita lásky v DAB
Príbeh inšpirovali listy
Dielo Banalita lásky napísala v roku 2009 izraelská autorka Savyon Liebrechtová. Žánrovo je dielo okrem drámy najmä akýmsi polodokumentom, ktorý spracováva začiatok a následne priebeh pomeru nacistického sympatizanta s jeho študentkou a oddanou fanúšičkou Hannah.
O skutočnom dokumente nemožno hovoriť z dôvodu, že jeho dialógy sú väčšinou vymyslené, príbeh je však založený na realite. Opiera sa totiž o zverejnenú listovú korešpondenciu dvojice, ktorá bola knižne publikovaná v roku 2003. V diele niekoľkokrát odznejú úryvky z nej.
Okrem toho ich vzťah opisuje aj kniha Elżbiety Ettingerovej. Tá vyšla v roku 1995 a spôsobila škandál. O pomere študentky s jej profesorom, ktorý bol už vtedy navyše ženatý a so svojou ženou Elfriede mal dve deti, sa totiž dovtedy ani netušilo.
Hannah Arendt síce bola v čase publikácie knihy už po smrti, no bola taktiež svetovo uznávanou politickou mysliteľkou a filozofkou a jej meno tak značne utrpelo. Kontroverznou osobnosťou, najmä v židovských kruhoch, sa stala po tom, čo vydala reportáž s názvom Banalita zla. Týkala sa procesov s Eichmannom, nemeckým funkcionárom zodpovedným za organizáciu holokaustu a koncentračných táborov.
Arendtová v tejto knihe uvažovala o rozhodovaní o vine a treste v povojnovom Nemecku. Hlavne však Eichamannovo konanie opísala ako absenciu myslenia – a tým bolo podľa nej banálne. Takéto myšlienky vyvolali svojho času celosvetovú kritiku.
(foto: Collavino)
Scéna otvára okno do minulosti
V predstavení sa politologička už v pokročilom veku kritike bráni, jej dielo vraj nebolo pochopené. Divák má tak možnosť vidieť Hannah v priebehu vekov – aj ako študentku so zásadami, ktoré však kvôli láske nedokáže dodržiavať, aj ako skúsenú ženu, ktorá sa ani po rokoch nevie vzdať pevného puta, ktoré k Heideggerovi cíti, a trpí kvôli tomu.
V tomto sa predstavenie nelíši od reality. Skutočná Hannah sa po smrti svojho druhého manžela začala opäť s Heideggerom stretávať a ich kontakt pretrval až do jej náhlej smrti v roku 1975.
Pre pozorovateľa bol prechod medzi týmito dvoma obdobiami veľmi plynulý, čo zabezpečila scéna Pavla Andraška. Tomu sa podarilo v kancelárii politologičky Arendtovej „otvoriť“ pomyselné okno, v ktorom sa odohráva príbeh spred mnohých rokov.
Okno odhaľuje chatku, v ktorej sa kedysi profesor stretával so svojou študentkou a kde sa ich vzťah začal postupne rozvíjať v čosi viac. Toto dianie ako svoje spomienky pozoruje z gauča už dospelá Hannah a mnohokrát si nedokáže odpustiť komentár.
Predstavenie štyroch hercov
Dielo nie je dejovo náročné. Opísať sa snaží nielen ľúbostný príbeh dvoch ľudí, zameriava sa aj na to, čo ich robí tak odlišnými. Aj keď je Hannah Arendtová zobrazená ako osoba so silnými morálnymi zásadami, hra ukazuje, ako i s takýmto človekom dokáže zamávať láska.
Heidegger jej neraz preukáže, že fakt, že je židovka vníma negatívne a nie je s ním stotožnený. Neupustí pred ňou ani od používania urážlivých slov namierených proti židom. Arendtová napriek tomu nie je schopná opustiť ho a ukončiť tak ich nevyrovnaný vzťah. Téma lásky, no najmä jej banálnosti, má teda v predstavení silný vplyv.
K rozdeleniu dvojice, ktoré trvalo sedemnásť rokov, došlo až po ukončení jej štúdia. Opäť sa stretli až v roku 1950 a stretávali sa až do smrti Arendtovej o dvadsaťpäť rokov neskôr. Na mieste ich stretnutia po rokoch sa predstavenie končí, je im však dopriaty ešte jeden posledný rozhovor.
V úlohe Hannah Arendtovej sa predstavili hneď dve herečky – mladšiu zahrala nová posila nitrianskeho divadla Nikolett Dékány, staršiu Eva Pavlíková. Obom sa podarilo predstaviť postavu Hannah jedinečným spôsobom a presvedčivo tak ukázali premenu jej charakteru v priebehu rokov.
Naopak, o situáciu, kedy si jeden herec zahral dve postavy, sa postaral Jakub Rybárik. Zahral si Michaela Ben-Shakeda, študenta, cez ktorého pohľad je príbeh prerozprávaný, a Rafaela Mendelsona, študenta a najbližšieho priateľa mladej Hannah Arendtovej, ktorý do nej bol zamilovaný v čase, keď sa stýkala s Martinom Heideggerom.
Rolu nacistického profesora Martina Heideggera, ktorý celý svoj život venoval filozofii, stvárnil Peter Oszlík.
Titulná fotografia: Collavino
Článok pripravujeme v spolupráci s Divadlom Andreja Bagara v Nitre.
