Lenka Vavrinčíková je jednou z najznámejších tvárí televízie Markíza. Od asistentky sa dostala k pozícii „rosničky“ v Počasí a dnes moderuje Televízne Noviny. Prax v televízii získavala už počas štúdia žurnalistiky na UKF a ako hovorí, reakcie v škole boli lepšie, ako očakávala.
Prečo ste sa rozhodli študovať žurnalistiku na UKF? Mali ste aj iné prihlášky?
Žurnalistika bola moja prvá voľba, ale mala som ešte prihlášky aj na masmediálnu komunikáciu v Trnave a žurnalistiku v Bratislave. V Trnave som ešte okrem toho mala prihlášku na jeden odbor, ktorý to bol, si už ale, žiaľ, nepamätám. Marí sa mi, že to bola psychológia, ale to bola iba taká poistka, keďže tam ma zobrali bez prijímacích skúšok.
Čo vás na štúdiu bavilo najviac?
Nebudem klamať, bol to práve študentský život. Som z Bratislavy a prvý rok som dokonca aj bývala na internáte. V letnom semestri som už ale začala praxovať v Markíze, takže som každý deň do Nitry dochádzala. Bolo to časovo trošku náročnejšie, ale zbožňovala som práve tú cestu. Sadnúť v Bratislave na autobus, pozerať hodinku z okna, čítať si, počúvať hudbu a potom vystúpiť v Nitre, v meste plnom mladých ľudí a študentov a tu žiť presne ten pravý študentský život. Báť sa pred skúškami a potom aj so spolužiakmi trochu oslavovať. (smiech)
Na prax do Telerána ste sa dostali v prvom ročníku. Ako sa vám to podarilo hneď na začiatku štúdia?
Bola to úplná náhoda. Môj priateľ brigádoval vo firme, ktorú vlastnila jedna pani, ktorá zároveň robila asistentku réžie v Teleráne. Tak sa jej spýtal, či nepotrebujú praktikantku na výpomoc. Mala som šťastie, že vtedy práve jeden dramaturg nemal asistentku, a tak som mohla nastúpiť ja.
Uplatňovali ste skúsenosti získané touto praxou aj v škole?
Určite. Stále hovorím, že nič lepšie ako skombinovať reálnu prax v televízii so štúdiom sa mi nemohlo stať. V škole sme mali viac teórie, ale to som zase vyvažovala praktickými skúsenosťami za kamerou v Markíze.
Prečítajte si aj: Zuzana Ferenčáková: Nikdy som sa nikde nepchala, skrátka som na sebe pracovala a všimli si to
„Rosničkou“ ste sa stali ku koncu štúdia. Ako vnímalo tento váš kariérny postup okolie?
Moje blízke okolie – rodina, priatelia a kamaráti sa, samozrejme, veľmi tešili. Priznám sa, trochu som sa bála, ako na to zareagujú v škole. Pozícia „rosničky“ nie je úplne najvyššie v rebríčku moderátorskej vážnosti (smiech). No všetci ma veľmi milo prekvapili, že mi držali palce, pýtali sa ma na podrobnosti a boli veľmi prajní. Bála som sa, aby mi nedali pocítiť niečo v zmysle, že: ‚Čo si myslíš, že si teraz hviezda?‘ Ale vôbec to tak nebolo a boli radi, že študentka z ich katedry sa dostala na takéto miesto.
Čo ste mali na tejto práci najradšej? Čo vás naučila práca „rosničky“?
Všetko. Spoznala som tam, teraz už moju veľmi dobrú kamarátku, meteorologičku Oľgu Heleninovú a, samozrejme, aj množstvo iných skvelých ľudí. Bavilo ma to ako celok. Večerné počasie bolo v trochu vážnejšej a stereotypnejšej forme. K tomu bolo uvoľnené a veselé moderovanie počasia v Teleráne ako protiklad.
Dostali ste sa na pozíciu moderátorky hlavných správ. Ako ste vnímali túto ponuku? Bolo to pre vás prekvapením?
Bola som veľmi prekvapená. Po šou Tvoja tvár znie povedome ma pozvali na konkurz, ale nebrala som to veľmi vážne. Myslela som si, že sa na túto pozíciu nehodím. Aj po kamerových skúškach som to veľmi neprežívala. No zrazu prišiel „deň D“ a oznámili mi, že si ma vybrali a ide sa na to (smiech). Sama som tomu neverila. No keďže som kozorožec, netešila som sa predčasne. Začala som trénovať, pracovať na sebe a taká tá prvá radosť prišla až po prvom vysielaní Televíznych novín, ktoré dopadlo dobre.
Ako by ste porovnali prácu „rosničky“ s prácou v správach? Čo sa vám viac páčilo na jednom či druhom?
Keď som bola rosnička, trochu mi prekážalo, že sa ma ľudia stále pýtali, kam sa chcem ďalej posunúť. Občas ma to hnevalo, pretože ja som bola v Počasí šťastná a pokojne by som ho robila aj teraz a nepotrebovala sa nikam posúvať. Je to moderovanie ako každé iné. Dokonca by som povedala, že niekedy trochu ťažšie, keďže sme tam ukazovali veci na mapách a pohybovali sa oveľa viac ako v správach. Na druhej strane, spravodajstvo je živé a dynamické. Veci sa dejú okolo nás a my sme práve v tom centre diania. To sa mi na tom páči. Každé vysielanie je iné a nikdy neviete, čo sa stane.
Máte i mnoho fanúšikov. Na Instagrame vás sleduje viac ako tridsaťtisíc ľudí. Čo pre vás toto číslo znamená?
Priznám sa, že sociálne siete veľmi neprežívam. Teším sa z každého jedného milého a inteligentného fanúšika. Nie som ale veľmi aktívny typ. Fotky tam zverejňujem iba raz za čas. Predsa len, som už pod hlavičkou spravodajstva a myslím si, že moderátor spravodajstva by mal mať istú vážnosť. Aj keď, v dnešnej dobe sú už tie hranice trochu posunuté.
Prečítajte si aj: Veronika Cifrová Ostrihoňová: Viem si predstaviť, že by som učila a raz si chcem otvoriť jogové štúdio
Ľudia si vás mohli zapamätať i vďaka televíznej šou Tvoja tvár znie povedome. Ako si spomínate na váš čas strávený v tejto relácii?
Bol to najlepší projekt, akého som sa zúčastnila. S odstupom času som veľmi šťastná, že ma tvorcovia šou vybrali a mohla som zažiť tento skvelý bláznivý kolotoč. Túto reláciu milujem doteraz. Bolo to náročné, pretože nie som profesionálna tanečníčka, herečka ani speváčka, ale mám rada výzvy. A tak som sa každej postavy, ktorá ma čakala, zhostila najlepšie, ako som vedela. A ako čerešničku na torte som brala fantastické výkony maskérov. Sadnete si do kresla ako Lenka Vavrinčíková a o dve hodiny je z vás Lou Bega alebo spevák Prodigy.
V tejto šou ste museli vedieť aj spievať, aj tancovať. Učili ste sa to niekedy predtým alebo ste sa to museli naučiť ,,za pochodu”?
Keď som bola malá, chodila som do detskej muzikálovej školy. Hrávali sme Popolušku alebo Červenú Čiapočku. Takže nejaké základy som mala. V puberte som sa tomu už ale nevenovala, takže som mala trochu možnosť oprášiť staré vedomosti. Každé číslo však bolo iné. Ako MC Hammer som tancovala hip hop, v roli Madonny zase choreografiu v štýle Vougue. Takže áno, učila som sa všetko za pochodu.
Ako ste sa dostali k tomu, že chcete pracovať v médiách? Viete si predstaviť, že by ste robili i niečo iné?
Ako dieťa som veľmi chcela byť lekárka. Obdivujem lekárov, že majú vo svojich rukách schopnosť zachrániť ľudský život. No byť lekárkou už asi v tomto mojom živote nestihnem (smiech). Na druhej strane som vždy bola dieťa, ktoré nemalo problém povedať nejakú básničku alebo pesničku. Takže asi to miesto „na javisku” mi vždy vyhovovalo. A tak bolo asi prirodzené, že mediálna sféra ma priťahovala najviac. Vedela som, že sa chcem venovať hlavne televíznej žurnalistike.
Titulná fotografia: osobný archív Lenka Vavrinčíková
