O tom, že závislosť na drogách je aj v súčasnosti veľmi aktuálnym problémom, niet pochýb. Občianske združenie STORM s pôsobiskom v troch slovenských mestách sa aj preto už dlhé roky venuje rôznym druhom prevencie proti drogovej závislosti, no pomáhajú i osobám pracujúcim v sex-biznise. Občas nečas sa o tejto problematike porozprával so štatutárnym zástupcom združenia Pavlom Ščasným.
V rozhovore sa dozviete:
- Ako združenie STORM vzniklo
- Ako pracuje združenie STORM so stredoškolákmi, pre ktorých má špeciálny program
- Prečo STORM nemá za hlavný cieľ potlačiť závislosť u klientov
- Prečo vyrábajú časopis, ktorý si ale nemôže ktokoľvek prečítať
Čo bolo dôvodom vzniku združenia a čo je jeho cieľom?
Ja osobne si to nepamätám, pretože to bolo pred skoro 17 rokmi. Zakladali ho vtedajšie študentky UKF a neskôr členky združenia STORM. Iniciatíva ale prišla z Európy, pretože v zahraničí existovala dobrá prax takýchto centier. Začali teda prichádzať podnety, aby podobné OZ venujúce sa rizikovým skupinám vznikali aj tu.
Je práca v združení čisto dobrovoľníckou činnosťou alebo z toho získavate nejaké benefity?
Sme síce občianske združenie, ale máme zamestnancov. Všetci, čo sme tu, sme momentálne zamestnaní, okrem toho tu ale máme praktikantku z UKF a aj nejakých dobrovoľníkov. Potom máme aj externých spolupracovníkov, psychiatrov, supervízorov a tak ďalej. Nedá sa teda povedať, že by to bola čisto dobrovoľnícka práca.
Združenie má momentálne päť hlavných programov, pričom každý sa venuje inej oblasti. Mohli by ste nám v krátkosti porozprávať o každom z nich?
Najstarší, vlastne dôvod, prečo STORM vznikal, je program s názvom Krok vpred. Pracujeme v ňom s aktívnymi injekčnými užívateľmi drog a s osobami pracujúcimi v sex-biznise, čo realizujeme v mestách Sereď, Nitra a Trnava. Niekdajší „stormáci“ ale rozmýšľali, že by bolo dobré začať okrem sekundárnej závislosti aj s tou primárnou. To aby sme nemali veľa klientov v teréne, ale aby sme ľudí aj informovali o vyhýbaní sa drogám a rôznej rizikovej činnosti. Práve preto vznikol nízkoprahový klub pre deti a mládež Cirkus.
Cieľovou skupinou sú deti a mládež od desať do dvadsať rokov. Klub Cirkus organizuje aj terénnu službu, tzv. streetwork prácu, a to na sídliskách či už na Dieloch, alebo experimentálne aj na Chrenovej. Cieľom je teda najmä predchádzanie tomu, aby sme mali viac klientov v programe Krok vpred.
Prevádzkovali sme teda Cirkus, ktorý je super, ale chceli sme sa dostať k ešte väčšej skupine ľudí. Preto sme založili program Stereo, v ktorom pracujeme so základnými a strednými školami, niekedy aj s tými vysokými. Ide o primárno-sekundárnu prevenciu rôznych patologických javov, či sú to látkové a iné závislosti. Zaoberáme sa ale aj HIV, ľudskými právami a inými problematikami. Najnovším programom je Zóna.
To je kontaktné centrum v Seredi pre rovnakú cieľovú skupinu, akú má program Krok vpred. Mávali sme už veľké návaly klientov, preto od nich samotných vzišiel návrh, že je treba vytvoriť niečo, čo by pre nich bolo otvorené celý deň. Tým sa dostávame ku klientom ešte bližšie, aby sme im pomohli v ich zložitej situácii. Posledným, piatym programom je program Echo slúžiaci na komunikáciu s verejnosťou. Oslovuje širokú skupinu našich klientov – robíme sviečkové pochody k téme HIV, verejné prednášky (napr. na tému marihuana, pozn. red.).
Na Valentína sme organizovali prednášku na tému bezpečný Valentín. V praxi to znamenalo, že sme chodili po podnikoch a rozprávali sa s ľuďmi o pohlavne prenosných chorobách. Okrem iného sú to ale aj prednášky na tému ako pracovať s dieťaťom, keď o ňom zistíme, že experimentuje alebo užíva drogy. Vo veľa rodinách to znamená koniec sveta a pritom to tak vôbec nie je.
Váš program Stereo pracuje so základnými a strednými školami pomocou skupinovej interaktívnej práce. Vedeli by ste vysvetliť, čo to znamená, ako to prebieha?
Štandardne robíme s homogénnou skupinou – nedelíme ju na dve časti alebo do jednej triedy nepridávame nikoho iného. Je to hlavne kvôli tomu, aby sa skupina poznala a dokázala medzi sebou komunikovať otvorene . Predstaviť sa to dá vizuálne tak, že žiakov posadíme do kruhu, aby nebola medzi nami žiadna bariéra a aby sme na seba všetci videli. Využívame rôzne metódy a techniky interaktívnej práce na získanie cieľa, s ktorým sme tam prišli. Ak je téma napríklad alkohol, tak ich zapájame do rôznych aktivít, pri ktorých si oni sami odpovedajú. Necháme ich na odpovede prísť samých. My to potom iba uzatvoríme a usporiadame to, čo už oni povedali.
Ako dochádza k týmto stretnutiam? Oslovujete školy alebo si vás pozývajú samé?
Sú to oba prípady. My štyrikrát do roka organizujeme na školách prednášky, ktoré ponúkame my. Témami sú marihuana, alkohol, obchodovanie s ľuďmi a HIV. Toto robíme už pár rokov, no sú aj školy, ktoré nás kvôli prevencii oslovujú samé. Niektoré školy, tie uvedomelejšie, chcú aj uvedomelejšiu prevenciu, nie len napríklad policajtov.
Akým témam sa program Stereo venuje?
Najčastejšie to je teda obchodovanie s ľuďmi, HIV, marihuana, alkohol. Tieto sú najčastejšie, ale máme celkovo asi 20 tém, medzi inými aj bezpečný internet, rasizmus či šikana.
Váš program Krok vpred sa sústreďuje na sekundárnu prevenciu drogovej závislosti. To znamená, že pracuje s aktívnymi užívateľmi drog, no nesnaží sa túto ich závislosť potlačiť. Prečo ste sa rozhodli vydať skôr týmto smerom?
Toto naše rozhodnutie nesúvisí až tak so sekundárnou prevenciou, ale skôr s filozofiou alebo prístupom, ktorý využívame – harm reduction a nízkoprahová filozofia. Harm reduction (Harm reduction sa zakladá na spravodlivosti a ľudských právach – zameriava sa na pozitívnu zmenu a na prácu s ľuďmi bez úsudku, nátlaku, diskriminácie alebo na požiadavku, aby prestali užívať drogy ako podmienku podpory, pozn. red.) hovorí o tom, že táto práca je zmysluplnejšia, je cielenejšia.
Nehodnotíme našich klientov, ako to robia iné inštitúcie. My k nim pristupujeme ako k rovnocenným partnerom. Dávame im ponuku – ak chcú zmeniť svoj život, my im pomôžeme. Sme realisticky naladení na zmenu klienta.
Nemôžme očakávať, že človek, ktorý užíva X rokov drogy, ich teraz vďaka nám a niekomu inému prestane užívať. To je veľmi naivné. Od začiatku to doňho kričia rodičia, taktiež mnoho iných ľudí, potom už aj polícia a súdy a pomaly aj ľudia na ulici. Tí sú veľmi zaujatí a stereotypní. My sme práve tí nehodnotiaci a realisticky naladení – dobre, je tu človek, má problém, tak ho riešme po častiach a nie štýlom teraz prestaň užívať, a to hneď!
Pracujeme po malých krokoch. Niekde tam vysoko je aj cieľ prestať užívať alebo užívanie minimalizovať, ale to musí samotný klient chcieť a my ho do toho nenútime.
Prečítajte si aj: Cigaretka na dva ťahy láka mnohých študentov
Tento program sa stará o distribúciu sterilných injekčných striekačiek a iného zdravotníckeho materiálu, zároveň zabezpečuje likvidáciu starých a použitých striekačiek pomocou Fixpointov. Ako to funguje? Chodíte striekačky zbierať vy alebo je kontajner verejne dostupný všetkým? Prípadne môžu klienti prísť priamo za vami?
Zabezpečujeme to v programoch Krok vpred a Zóna a presne takto to funguje. Naši klienti nám pomáhajú čistiť mestá a funguje to tak, že človek príde k nám, donesie päť ihiel a my mu dáme taký istý počet. Ak prinesie päťsto ihiel, dáme mu päťsto ihiel. Je to nehodnotiaci prístup k našim klientom.
Akceptujeme, že ak potrebuje päťsto ihiel, tak mu ich vymeníme. Nerozdávame ich len tak, ale klient musí nejaké priniesť, čo je veľmi dôležité, pretože inak by tie ihly mohli skončiť kdekoľvek. Napríklad aj v košoch, kde by mohli ohroziť ľudí bez domova, ktorí niečo hľadajú, alebo komunálnych pracovníkov. Takto chránime verejné zdravie.
Klienti niečo prinášajú a za to niečo dostanú. Je to motivácia, samozrejme, nejaký motivačný nástroj tu byť musí. Zároveň máme Fixpoint v meste Trnava ako jediní na Slovensku. Tam môže hádzať ktokoľvek. Ak niekto nájde na zemi použitú striekačku a chce pomôcť svojej komunite, môže ju bezpečne zodvihnúť a vhodiť ju do Fixpointu.
Môžu to robiť napríklad aj cukrovkári, ktorí majú tieto striekačky doma a nechcú ich vyhodiť. Takto ich môžu vhodiť do tejto nádoby. Tretí spôsob, akým likvidujeme, je, že nás môžu kontaktovať obyvatelia troch miest, v ktorých pracujeme a zavolať, že napríklad pri Mlynoch videli ihlu. My tam prídeme v čo najkratšom čase a ihlu zlikvidujeme.
Ako sa môže človek, ktorý má okrem injekčných striekačiek záujem aj o hygienické pomôcky (kondómy a iné), k nim dostať? Stačí, aby prišiel a požiadal o ne?
V zásade áno. Takýto hygienický materiál, samozrejme, nemeníme, len ho distribuujeme. Máme červenú dodávku, ktorú v Nitre využívame a potenciálni klienti sa od iných klientov dozvedia, kde asi sme. Funguje to ako taká snehová guľa, informácia sa šíri veľmi rýchlo. Keď má teda klient o ihly či zdravotnícky materiál záujem, jednoducho príde a my ho anonymne zaregistrujeme. Nepotrebujeme jeho meno, doklady, nič sa neplatí. Len sa porozprávame, on nám povie, čo by potreboval, a my mu dáme, čo je v našich silách.
Nedá sa povedať, že táto vaša služba môže byť zneužitá? Človek si síce vyzdvihne čisté pomôcky, no nijak ho to neodradí od užívania v budúcnosti.
Myslíte takým spôsobom, že len dávame striekačky a nič iné? Nenazval by som to zneužitím, pretože my tieto injekčné striekačky distribuujeme s cieľom minimalizácie šírenia krvou prenosných ochorení. To znamená žltačky a HIV, tie sú najzávažnejšie. Takže aj ak by k nám klient chodil iba kvôli tomuto, je to jeho rozhodnutie. Reálne sú takí klienti, ktorí k nám chodia napríklad šestnásť rokov a nepotrebujú riešiť nič iné. My tu sme pre ich potrebu.
Takto cez výmenu injekčných striekačiek vytvoríme kontakt medzi klientom a pracovníkom. Keď sa naučí, že my ho nepodozrievame, nepošleme ho preč, vznikne medzi nami nejaký vzťah. Keď sa mu potom niečo v živote zmení alebo príde s tým, že potrebuje a chce zmeniť spôsob života, vie, kde nás môže nájsť. Na jednej strane minimalizujeme riziká prenosu, na druhej strane si vytvárame s klientom kontakt.
Okrem drogových užívateľov sa program venuje aj osobám pracujúcim v sex-biznise. Odkiaľ sa môžu dozvedieť o existencii vášho združenia a konkrétneho programu?
Presne tak isto. Pracujeme s osobami pracujúcimi v pouličnom sex-biznise, to znamená, že stávajú na výpadovkách alebo na nejakých špecifických miestach na ulici. My práve na týchto uliciach máme naše stanovisko. Takto to funguje v Seredi a v Trnave. V Nitre pouličný sex-biznis neexistuje. Samozrejme, vo väčšine väčších miest Slovenska funguje sex-biznis bytový, hotelový alebo napríklad u osôb doma.
Tejto cieľovej skupine sa zatiaľ nevenujeme, je to náročnejšie na oslovovanie. My zastrešujeme skôr ten pouličný sex-biznis a oni sa o nás dozvedajú rovnako ako drogoví užívatelia: „Choď tam, dajú ti gumy, dajú ti vreckovky, dajú ti teplý čaj.“ A oni prídu.
Vaše združenie sa stará aj o vydávanie časopisu Stormík. Akým témam sa časopis venuje?
Venuje sa témam, ktoré vzídu z potreby našich klientov a z toho, čo aktuálne prežívajú. Napríklad v aprílovom čísle je predstavenie programu Krok vpred, aby sa o ňom dozvedeli aj tí, ktorí nás nepoznajú. Slúži to na edukáciu nových klientov, predstavíme im, kto sme, čo robíme, čo od nás môžu očakávať, aké máme pravidlá a tak ďalej. Ďalší mesiac bude o fungovaní väzenstva ako takého, ako sa tam môže človek dostať, ako sa môže dostať von.
Potom máme tému pervitín, heroín, obchodovanie s ľuďmi, HIV. Predstavujeme program Zóna. Plány máme na celý rok, ale ak prídu klienti s nejakou žiadosťou, my vieme zmeniť náš plán a budeme sa venovať tomu, o čo majú klienti záujem. Klientov v rámci filozofie harm reduction spolu-zapájame do tvorby Stormíka. Máme tam rubriku čisto pre klientov, resp. klienti píšu klientom. Sú tam básne, príbehy, z väzenia nám poslal klient list s básničkou.
Čiže klienti s vami na tvorbe spolupracujú. Musíte ich k písaniu nejakým spôsobom nútiť alebo to robia dobrovoľne?
My ich poprosíme, ale aj motivujeme odmenou. Za príspevok môžu dostať aj nejaký benefit. Napríklad jedlo, čo je pre našich klientov veľký benefit, alebo čisté striekačky a kondómy. Výhody sú rôzne.
Odkiaľ berú chuť deliť sa o svoje zážitky s toľkými ľuďmi?
To neviem. Predpokladám, že by to mohlo byť preto, že majú zažité rôzne komunity a liečebné systémy, kde sú navádzaní, aby písali. Pretože keď sa človek vypíše, viac premýšľa o tom, čo sa s ním deje. Musí rozmýšľať, potom píše, potom si to znovu číta.
Na druhej strane, niektorí klienti dlhodobo žijú v nejakom systéme a už nevládzu, chcú sa preto podeliť o svoje zážitky. Alebo po tretie – možno ich to len baví. Jeden z našich klientov veľmi pekne kreslí, a tak sme pár mesiacov uverejňovali jeho kresby. On za to nič nechcel, iba nám ukázať, čo vie.
Má človek, ktorý sa nepohybuje v takomto prostredí, možnosť sa nejak dostať k časopisu? Ja osobne som o ňom doteraz nepočula, ale je určite dôležité šíriť takúto osvetu. Obsahuje totiž aj veci, ktoré by mali zaujímať aj širšiu verejnosť.
Veľa ľudí by sa malo zaujímať o veľa vecí, ale nie, nedá sa. Tento časopis je určený čisto užívateľom injekčných drog, teda nie len nášmu združeniu. Distribuujeme ho aj do Čiech a Bratislavy. Keby idem urobiť prednášku napríklad ku vám do školy, tak ho na ukážku zoberiem, ale nedá sa zohnať nikde.
Takže ho rozdávate vy?
Ja ho nerozdávam, vezmem si ho späť. Iba ho ukážem, pretože je, samozrejme, nepredajný a určený je iba našim klientom. Ak by sa totiž dostal k tomuto časopisu niekto nezasvätený, mohol by zle pochopiť, prečo tam píšeme, ako správne užívať heroín alebo ako poskytovať sexuálne služby v zime. Mohlo by to vyznieť, akoby sme niekoho navádzali na činnosť. Pritom tie články sú postavené tak, aby klienti znižovali riziká, ktoré vyplývajú z ich života. Ale hovorím, niekto nezainteresovaný by to mohol pochopiť veľmi zle.
S týmto súvisí aj moja ďalšia otázka. Napríklad číslo z minulého novembra obsahuje rubriku Rád, kde sa rieši otázka, čo robiť pri kôrnatení žíl. Nedá sa to považovať za kontraproduktívne?
Pre našich klientov, ktorí majú rozpichané ruky a žily a začínajú mať problém s kôrnatením, to je dôležité. Keď má klient totiž problém so základným cievnym systémom, presúva sa na rizikové miesta. Tými sú napríklad krčná tepna alebo triesla. Preto našich klientov radšej motivujeme, aby si udržiavali žily v poriadku a neohrozili svoj život. Vpich do krčnej tepny môže znamenať akútnu smrť, ak to človek preženie alebo drogu užije zle.
Ako pracuje združenie na získavaní nových klientov?
V súčasnosti už nijak špeciálne. O tom, kde máme klub, vedia aj detskí klienti a mladí ľudia, prichádzajú k nám sami. V našich programoch máme stovky klientov ročne. Okrem toho sa už päť rokov snažíme rozbehnúť anonymné poradenstvo pre rodinných príslušníkov našich klientov, ale aj pre kohokoľvek, kto má záujem dozvedieť sa o tejto téme viac. Poskytujeme ho zadarmo, verejnosť o to ale zrejme nemá až taký záujem. Snažíme sa to posunúť bližšie k verejnosti, čo robíme väčšinou pomocou rozhovorov, rôznych médií, cez facebookové kampane, tiež ale lepíme plagáty do budov inštitúcií, najmä na úrady práce a polície.
Pracujeme teda veľa s marketingom, zatiaľ sa nám to však nedarí tak, ako by sme chceli. Možno nie je taká potreba verejnosti pre takéto poradenstvo, ale to si nemyslím. Skôr sú tam iné faktory, ako napríklad, že sa ľudia vôbec obávajú prísť. Málokto chce hovoriť o svojich problémoch s cudzím človekom, lebo „čo ak sa to dozvie suseda“. Panujú tu stereotypy.
S akými reakciami sa vaše združenie stretáva? Či už od vašich klientov alebo od okolia?
Od našich klientov pozitívne. Zakaždým, keď sa ich pýtame alebo keď niekto z médií príde robiť rozhovor s našimi klientmi, ide o pozitívnu spätnú väzbu. Čo sa týka verejnosti, je to rôzne. Na jednej strane si mnohí myslia, že klientov podporujeme v rizikovom správaní, druhá strana si zase myslí, že im pomáhame, lebo vidia, aké máme výsledky a čo robíme. Nesnažíme sa presviedčať skupinu, ktorá hovorí, že ich podporujeme, skôr sa snažíme robiť rôzne aktivity tak, aby pochopili, že to naozaj má zmysel a treba pracovať aj iným spôsobom ako direktívnym.
Čo máte na svojej práci najradšej a motivuje vás to?
Za seba môžem povedať, že ma motivuje, keď u klientov vidím zmenu. Snažia sa, veľká časť klientov sa chce zmeniť, chce si usporiadať život. To ale nie je to jednoduché, na Slovensku máme naozaj zlý systém pomoci. Je to veľmi ťažké, keď sa človek rozhodne, že chce prestať užívať. Ale aj keď je to náročné, vidím, že to chcú. Postupujú malými krokmi. Pre mňa je teda motiváciou sledovať malé posuny v životoch našich klientov.
Titulná fotografia: Facebook/Združenie STORM