Na to, aby človek tvoril niečo bez istého stáleho zárobku potrebuje vášeň a nadšenie. O tom, ako to funguje, keď tvoríte nezávislé divadlo, povedali zakladateľky Divadla NUDE.
NUDE založili tri divadelníčky Lýdia Ondrušová, Laura Štorcelová a Veronika Malgot. Všetky vyštudovali VŠMU a v roku 2017 sa spojili a vytvorili nezávislý útvar divadelnej energie – NUDE.
Najväčším problémom sú financie a priestory
„Myslím si, že problémom nezávislých divadiel býva málokedy čokoľvek spojené priamo s tvorbou. Určite sa vyskytnú aj také problémy, ale nám sa zatiaľ vyhýbajú,” hovorí Veronika.
To, čo im berie energiu, sú úplne základné otázky, ako: Tak čo, kúpime si tlačiareň? Alebo budeme mať pečiatku? A máme na to peniaze? Za čo budeme kupovať tie tonery a zakladače na účtovníctvo?
Ak sú takéto drobné detaily na jednej strane spektra, tak na druhej sú tie najväčšie. Tam Veronika rozhodne radí skladové priestory: „Mali sme obrovské šťastie, že momentálne máme už polroka naozajstný sklad, za ktorý neplatíme. Tým pádom si ho môžeme dovoliť a pivnice už konečne používame len na bicykle a sánky. To zhľadúvanie sa po domoch – ‘a u koho je župan?’, to neprajem nikomu.”
Ideálne by určite bolo, keby mali práčovňu na kostýmy, sklad na rekvizity, scénu, najlepšie vlastnú techniku, kanceláriu, ateliér. „A ak by som povedala, že to vidím v dohľade piatich rokov reálne, tak by som klamala,” dodáva režisérka Veronika.
Čakanie na dotácie je zbytočné dobrodružstvo
Realita je taká, že to, koľko majú peňazí na rok, sa niekedy dozvedia len pol roka dopredu.
„Momentálne čakáme, koľko prostriedkov budeme mať na reprízy, ktoré by sme už za pár týždňov mohli realizovať, ak by sme to vedeli skôr. Ale nemôžeme. A akonáhle nám bude oznámené, koľko prostriedkov a či sme nejaké dostali, dajú nám prinajlepšom jeden týždeň, aby sme to aktualizovali a to, čo viselo vo vzduchu s partnermi, doladili. To budú akurát Vianoce. Chceli by ste vy takto tráviť Vianoce? Ja nie,” hovorí Veronika.
Vraj je to stále lepšie, ako to bolo niekedy, ale tento systém dotácií im vôbec nevychádza v ústrety. Podľa Veronikiných slov je to zbytočne stresujúce: „Zbytočné dobrodružstvo. A keď mi nejaká energia ostane po tomto a odovzdaní troch vyúčtovaní, tak budem tvoriť.“
foto: Juraj Zmatek
Nikdy nie je nič isté
„Vo výtvarnom umení, alebo aj v literatúre, je podstatný proces, ale keď už je dielo hotové, tak je hotové a je vernisáž a potom nasleduje výstava, ktorá si žije tak trocha vlastným životom. Keď niekto napíše knihu, tak má knihu a ten, kto si ju kúpi, si ju kúpi a prečíta si ju, kedy bude mať čas a chuť,” pridáva sa Lýdia.
„Pri divadle je to iné, do divadla sa príde v presný dátum a čas, lebo divadlo bez divákov nie je divadlom,” hovorí Lýdia.
Najťažším pre Lýdiu je neistota, či prídu diváci, ak áno, či prídu nabudúce a takto stále dookola. Najmä potom, keď už majú nachystanú scénu, pripravené texty, požičané svetlá, miesto.
„Na to myslím ako herečka, keď sa pred predstavením líčim, či vôbec niekto príde a ako sa mi bude hrať, keby náhodou prišli iba dvaja. Našťastie, vždy niekto prišiel,” dodáva však, že aj keby prídu len dvaja, aj pre tých by určite zahrala.
Prečítajte si aj: Divadlo Andreja Bagara oslavuje 70 rokov: Galavečer plný spomienok i vrúcnych prianí
Nezávislé divadlo učí samostatnosti
Na začiatku všetkého si musia tvorkyne niečo vymyslieť, potom požiadať o granty a čakať niekoľko mesiacov, či ich dostanú. Zatiaľ držia v napätí niekoľko ľudí s termínmi, aby mali nasledujúcu sezónu premiéru.
„Byť nezávislým divadelníkom je ako večerať štvorchodové menu. Na predjedlo ste mali, na polievku ste sa zložili s tými od vedľajšieho stola, hlavné ste si normálne zaplatili z dotácií, dezert platíte z vlastného, tak si dáte ten najlacnejší a absurdný, napríklad med, čo sa dáva k čaju. V pohári máte vodu a tvárite sa, že je to víno. Po večeri si to pôjdete sami zaúčtovať a umyť riady,” objasňuje Veronika a dodáva: „Tak takto sa cítim. Že sa to síce dá, ale nie je to úplne komfortné, ale keďže divadlo milujeme, tak si na to snažíme zvyknúť a mať z toho najväčšiu radosť, ako sa dá.“
Nie je to „prechádzka ružovou záhradou”, ale je to láska
Pre Lýdiu je najväčšou pridanou hodnotou to, že sa v NUDE venujú témam, ktoré ich zaujímajú.
„Nikto mi nediktuje, čo mám hrať a netŕpnem, či ma obsadia tam alebo tam. Zároveň hrať a rýpať sa v témach, ktoré ma bolia a sužujú pôsobí veľmi oslobodzujúco, dalo by sa povedať terapeuticky.“
„Spoločenské nastavenie je také, že vzniká stále viac kultúrnych centier na Slovensku, čo je čosi fantastické. A Bratislava dražie,” pripája sa Veronika. Chváli si aj divákov, ktorí sú podľa jej slov „veľmi zdieľni, zapálení pre témy, radi chodia na predstavenia a radi dávajú vedieť, ako sa cítili”. Cení si tiež perfektnú spätnú väzbu.
Na záver ešte Veronika dodáva: „Veľmi vzácne sú tu aj vzťahy, ktoré máme s ostatnými nezávislými divadlami. Ako si vieme pomáhať, ako sa máme radi. Určite to neplatí generálne na všetkých, ale stále sa tu všetci poznáme a zároveň máme dosť miesta, kde sa môžeme realizovať, akurát na to vždy nemáme.”
Titulná fotografia: pixabay.com
