V Španielsku som spala pred bankou, aby ma nik neukradol, vraví mladá cestovateľka

Cestovať okolo sveta je sen mnohých mladých ľudí. Väčšinu však zastaví práve predstava, koľko by to stálo. Ubytovanie, strava, premiestňovanie, to všetko vyčerpáva peňaženku. Dá sa to však aj inak. Mladá cestovateľka Lucia vie, ako na to.

Po strednej škole sa nevedela rozhodnúť, čo od života očakáva. Nechcela začať vysokú školu iba z princípu, aby dostala titul. Preto sa dnes stále iba dvadsaťročná Lucia z Trenčína  rozhodla vidieť svet a dozvedieť sa tak viac o tom, čo ju napĺňa, baví a čo chce.

Zatiaľ , čo väčšina jej rovesníkov nastúpila na univerzity, Lucia zbalila batoh a vyrazila do sveta. Hoci doposiaľ nemala možnosť zarobiť tisíce eur, podarilo sa jej zažiť to, čo málokomu.

Necestuješ lietadlami prvou triedou s plnou peňaženku. Ako by si teda charakterizovala svoj štýl cestovania?

Lowcostové a poväčšine spontánne. Nemíňam na zbytočnosti, nepotrpím si na komfort a ak sa naskytne zaujímavý nápad, idem do toho. A nikam sa neponáhľam. Keď sa mi niekde zapáči, viem sa tam zdržať aj mesiac . Necestujem ako dovolenkár a vďaka tomu mám viac kontaktu s miestnymi, a teda aj väčšiu možnosť spoznať kultúru krajiny. Tiež mi to umožňuje ostať na cestách dlhšie, čo je ďalšia veľká výhoda.

Zdroj: osobný archív Lucie

Ako tvoji rodičia reagovali na to, že namiesto vysokej školy chceš cestovať po svete?

Zo začiatku z toho neboli veľmi nadšení, ale to je asi pochopiteľné. Postupom času to ale začali chápať a trochu aj sami uznali, že sa netreba nikam ponáhľať. Pokiaľ neviem, na akú výšku chcem ísť, alebo čo vlastne ďalej robiť so svojím životom, je fajn dať si pauzu a všetko to prehodnotiť, spoznať samu seba a prísť na to, čo od života vlastne chcem a očakávam. Tak to je asi so všetkými netradičnými rozhodnutiami a reakciami okolia – najskôr nesúhlas a postupne to prejde do neutrálnej až veľmi pozitívnej reakcie.

Ale teraz už mám podanú prihlášku na vysokú školu, a tak majú dušu na mieste aj oni. (smiech) To ale, samozrejme, neznamená, že cestovaniu je koniec, práve naopak. Myslím si, že vysoká škola vie tiež ponúknuť veľa zaujímavých príležitostí, pokiaľ človek hľadá.

Ako spomínaš na svoju prvú cestu? Mala si strach? Kam to bolo?

Prvé väčšie cesty boli do Poľska, Nemecka a Holandska. Keďže sú to krajiny nám celkom blízke, nejaký veľký strach som nemala. Ale bolo to úplne iné ako teraz. Snažila som sa napríklad plánovať, ale už vtedy som pochopila, že to vlastne veľmi nefunguje. No spomínam si na to pozitívne, na tejto ceste sa začal napríklad môj hlboký vzťah ku Hamburgu, kde som potom chvíľku aj bývala a vždy sa tam veľmi rada vrátim.

Kde počas svojich ciest prespávaš? Bežné dovolenkové hotely to zrejme nie sú.

Na prespanie väčšinou volím tie najlacnejšie možnosti, respektíve najvýhodnejšie v aktuálnej situácii. V Latinskej Amerike to bolo väčšinou v hosteloch a zopárkrát cez portály ako AirBnb alebo  Couchsurfing. No a v lete to ide, najmä v Európe, aj v stane alebo pod holým nebom. Keď vycestujem niekam ďalej, väčšinou tam už idem s množstvom peňazí, s ktorým dokážem vyžiť. Na cestách veľmi nezarábam, hoci je pravda, že v  v Kolumbii som si predajom náramkov zarobila asi 20 eur. (smiech) 

No a hlavne, väčšinou si volím lacnejšie destinácie. Po prvé, dokážem tam ostať oveľa dlhšie a po druhé, viac ma to baví.  Všetko je menej naplánovateľné, a to sa mi páči. Na môj spôsob cestovania netreba až toľko peňazí. Určite menej, ako by si človek zvyknutý na také to klasické dovolenkovanie, myslel. Na ubytovaní sa dá tiež ušetriť používaním Couchsurfingu.

Na tejto stránke ľudia dobrovoľne ponúkajú nocľah pre cestovateľov vo svojich vlastných príbytkoch a ak do toho idete s nízkymi nárokmi a otvorenou mysľou, väčšinou odídete spokojní. A niekedy aj s novým kamarátom.

Keď som doma, sem-tam ubytovávam aj ja a je to veľmi príjemný pocit. V podstate cestujem bez toho, aby som opustila pohodlie domova a tiež oplácam svoj pomyselný couchsurfingový dlh.

Prečítajte si aj: Spisovateľka Hrašková: Na politické témy nemám žalúdok

Zdroj: osobný archív autorky

Ako teda počas svojich ciest prídeš k všetkému, čo potrebuješ? Jedlo, nocľah, odvoz…  

Často dobrovoľníčim, a to je skvelý spôsob ako neminúť veľa peňazí a zároveň lepšie pochopiť a spoznať kultúru, naučiť sa nové veci. Výmenou za zopár hodín (väčšinou) nenáročnej práce denne dostanete minimálne nocľah, niekedy aj jedlo. Zatiaľ som pomáhala v hosteloch a na farmách a bola to dobrá skúsenosť. A pokiaľ človek nie je spokojný, nikdy ho nič nedrží, môže sa zbaliť a ísť ďalej.

Náklady na dopravu si tiež rada znižujem, v lacných krajinách sa autobusom dajú prejsť za zopár korún veľké vzdialenosti a tiež to ide aj stopovaním, hoci už to, bohužiaľ, nie je vidieť tak často ako kedysi. Stačí zdvihnúť palec a čakať. Super tréning trpezlivosti, odporúčam. A ten pocit, keď po hodinách čakania niekto zastaví – neopísateľné.

Samozrejme, treba byť rozvážny a vyhodnotiť situáciu, ale u nás v Európe je to v pohode, hlavne v krajinách, kde by ste inak minuli polovicu svojho rozpočtu za lístok na vlak alebo bus (napríkld Švajčiarsko, Francúzsko, Nemecko atď.). Tiež je to ďalší spôsob spoznávania zaujímavých ľudí s rôznymi názormi a životnými príbehmi.

Dostala si sa niekedy do situácie, keď si si nevedela poradiť?

Ja mám pri cestovaní vždy taký prístup, že všetko sa nakoniec nejako vyrieši. Ak si teda neviem poradiť sama, vždy sa nájde niekto, kto pomôže. Treba len byť trpezlivý, nestresovať a nehanbiť sa opýtať sa.

Napríklad, keď som stopovala po Španielsku, v jeden deň už sa pomaly začalo zvečerievať, a tak som sa rozhodla niekde zakotviť a nájsť miesto, kde by som sa mohla zložiť so stanom. Posledného šoféra  som sa spýtala, či pozná nejaké miestečko popri meste, kde ma vysadil. Nevedel o ničom ale poradil mi obrátiť sa na centrum mládeže.

Najskôr som bola hrdá a chvíľu hľadala vhodné miesto cez satelitné mapy, no keďže táto časť krajiny je dosť púštna, vzdala som to a šla si po radu. V centre mládeže som nakoniec strávila aspoň dve hodiny, pani odtiaľ obvolala asi všetky ďalšie okolité centrá, pomáhali nám aj policajti a taxikári, no nikto nemohol na nič prísť.

Nakoniec mi vybavili povolenie spať rovno pred dverami banky, aby na mňa policajti mohli cez kamery vidieť a nikto ma tak nemohol ukradnúť. Neskôr sa ale objavil Antonio, 79-ročný seňor, ktorý sa ma ujal a strávila som uňho dokonca až dve noci, lebo mi chcel poukazovať okolie a svoj život.

Ale na takú naozaj bezradnú situáciu si nespomínam. Aj z tých, ktoré sa tak na začiatku javia, sa väčšinou vyvinie len úsmevná príhoda.

Zdroj: osobný archív Lucie

Sú miesta, kam sa vraciaš alebo vždy skúšaš niečo nové?

Ja sa práve veľmi rada vraciam. Väčšinou kvôli ľuďom. Na cestách ich človek stretne mnoho a s niektorými si vytvorí puto, ktoré ho už asi vždy bude ťahať späť. Napríklad v Gruzínsku som bola dvakrát a som presvedčená, že sa ešte veľakrát vrátim.

Táto krajina mi učarovala hádam všetkým – prírodou, hlavne kopcami na Kaukaze, kultúrou, svojím veľmi špecifickým písmom a jazykom, chutným jedlom, zamračenými ľuďmi, z ktorých sa ale po chvíli vykľuje stelesnenie pohostinnosti a priateľskosti (väčšinou). A aj keď nezdieľame žiaden jazyk, vždy sa vieme nejako dohodnúť a pochopiť.

Rada spoznávam nové krajiny, ale zároveň sa rada vraciam. Je fajn pocit prísť niekam, kde už to trochu poznáte – taký cestovateľský pocit návratu domov.

Zdroj: osobný archív Lucie

Ktorá destinácia ťa najviac uchvátila či prekvapila? Koľko ich už bolo?

Ťažko vybrať, ale keď musím, asi to bude Kolumbia. Aj keď väčšine napadne ako prvý Pablo Escobar, kokaín a to, že je to veľmi nebezpečná krajina, už je to ďaleko od pravdy (aj keď, bohužiaľ, stále nie úplne). Je to obrovská krajina s nekonečnými možnosťami. Od pláží, pralesov, cez púšť až po zasnežené kopce. Spoznala som tam veľa super ľudí, za ktorými sa chcem vrátiť. Zamilovala som sa do ich prízvuku v španielčine, tiež do najzelenšej zelenej farby krajiny v kávovom regióne. Strávila som tam niečo cez tri mesiace a aj tak to bolo málo.

Dokopy som napočítala tridsať zatiaľ navštívených krajín, no myslím si, že to vôbec nie je o čísle, ale skôr o tom, do akej hĺbky sa nám do istej krajiny podarilo ponoriť.

Teraz si doma na Slovensku. Prekazila ti pandémia koronavírusu nejakú cestu?

Prekazila a vlastne nie len jednu. Bola som v Gruzínsku, kam som išla s tým, že to nemôže až tak vypuknúť… Z pôvodných troch týždňov sa tak stal len jeden a cesta späť sa ešte výrazne predražila, lebo mi zrušili lety. Ale domov som sa dostala ešte vlastnými silami na poslednú chvíľu.

A teraz v apríli som sa mala vrátiť do Kolumbie, ale momentálne je to, samozrejme, nemožné. Na jednej strane som z toho celkom smutná, no na druhej, prinútilo ma to stráviť dlhší čas na Slovensku a miestach, ktoré tak dobre poznám. A to je po takom čase naozaj fajn. Momentálne som už týždeň na našej chate v horách a neviem sa z toho prestať tešiť.

titulná fotografia: osobný archív Lucie

Zdieľajte článok

Komentáre: