Marek Vagovič sa dlhé roky venuje investigatívnemu novinárstvu. Hoci nastanú chvíle, keď sa cíti vyhorený, verí tomu, že spravodlivosť nakoniec zvíťazí.
Čo na svojej práci máte rád a čo naopak nie?
Baví ma odkrývanie väzieb medzi politikmi, oligarchami a organizovaným zločinom. Skrátka pohľad za oponu, do zákulisia, pod povrch. Skutočná tvár ľudí, ktorých sme si zvolili, je totiž často diametrálne odlišná od toho, ako sa prezentujú na verejnosti a v médiách. Rád tiež analyzujem ich rozhodnutia a činy, lebo je to odborná aj intelektuálna výzva. V poslednom období robím aj veľa rozhovorov, kde ich môžem konfrontovať s ich slovami aj skutkami. Naopak, nemám rád časový tlak, uzávierky a chodenie po výsluchoch.
Aké vlastnosti by mal mať dobrý novinár?
Odvahu, precíznosť, vytrvalosť, všeobecný prehľad a úctu k faktom.
Ako sa z človeka stane investigatívny novinár?
Väčšina z nás začínala pri klasickom spravodajstve. Čím viac ste však zvedavý a idete do hĺbky, tým viac chápete súvislosti a pozadie politiky, biznisu aj praktík takzvaných „bielych golierov“. Začnete pracovať s otvorenými zdrojmi, keďže množstvo informácií je už možné dohľadať na internete. Len sa musíte naučiť, kde hľadať. Popritom sa začnete stretávať aj s utajenými zdrojmi, ktoré vám môžu poodhaliť širší kontext a povedať to, čo nenájdete na webe alebo sociálnych sieťach. Musíte si však dávať pozor, aby vás neťahali za nos a nehrali rôzne spravodajské alebo mediálne hry. Toto väčšinou príde až s vekom a skúsenosťami. Nikto z nás múdry z neba nespadol.
Vie vás niečo pri práci nahnevať?
Kedysi ma veľmi rozčuľovalo, keď mi tí, o ktorých som písal, bezškrupulózne klamali a smiali sa mi do tváre. Prípadne úplne ignorovali zistenia, ktoré som priniesol. Časom som však pochopil, že investigatíva je ako detektívka, akurát s otvoreným koncom. Je to v podstate maratón, preto musíme byť trpezliví a nezabaliť to pri prvom neúspechu. Božie mlyny melú niekedy na Slovensku veľmi pomaly, ale isto. Dôkazom je aj množstvo obvinených, kedysi vplyvných ľudí, na kšefty ktorých sme celé roky upozorňovali.
Ktoré témy sú pre vás najťažšie na spracovanie?
Vo všeobecnosti je veľmi náročné písať o témach, ktoré stoja len na tvrdení proti tvrdeniu. To znamená, že to neviete overiť cez iné zdroje – dokumenty, spoločné podnikanie, bankové prevody, zvukové alebo obrazové nahrávky a podobne. Jedna vec je totiž niekomu veriť, druhá dokázať to. Za stále nedopovedaný považujem napríklad príbeh resocializačného zariadenia Čistý deň, kde malo dochádzať k zneužívaniu mladistvých. Verím, že raz sa podarí objasniť všetky obludnosti, ktoré sa tam mali diať. Vrátane vyvodenia zodpovednosti voči kompetentným.
Čím by ste boli, ak by ste neboli novinárom?
Futbalistom alebo raperom. Ale možno aj advokátom, vyšetrovateľom, prokurátorom alebo sudcom. Sú to fascinujúce povolania, ktoré preveria váš charakter aj schopnosti do špiku kosti.
Rozmýšľali ste niekedy nad zmenou povolania?
Zatiaľ nie. Mal som aj obdobia, keď som sa cítil vyhorený, ale nikdy som to nevzdal. Ani po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej, keď boli mnohí z nás na dne. Dostal som už niekoľko ponúk aj z politiky, na žiadnu som však neprikývol. Hovorí sa síce „nikdy nehovor nikdy“, no myslím, že ako novinár som pre spoločnosť užitočnejší. A dokážem ovplyvniť veci bez toho, aby som bol verejne činný cez nejakú funkciu vo vláde či v parlamente.
Prečítajte si tiež: Heslo nikdy sa nevzdávaj je moja životná filozofia, hovorí maratónsky bežec Štefan Karak
Ktorú časť vašej práce máte najradšej?
Keď dopíšem článok, nahrám rozhovor, sfinalizujem knihu. A môžem zresetovať.
Podľa čoho si vyberáte hostí do relácie Na rovinu?
Kritériom je najmä aktuálnosť. Primárne tam riešim kauzy a problémy, o ktorých sa najviac hovorí. Ale snažím sa volať aj ľudí so zaujímavým životným príbehom – napríklad brata Mariána Kočnera alebo františkánskeho mnícha, brata Filipa.
Je pre vás ľahšie robiť rozhovor s politikom alebo s umelcom, napríklad v NA SCÉNE?
Rozhovory s väčšinou politikov sú vždy zložité, lebo spravidla nechcú priamo odpovedať, vŕšia frázy a klišé. Aj preto ich musím pozorne počúvať a reagovať na to, čo hovoria. Nestačí si pripraviť papier s otázkami, ktoré len „odverklíkujete“ a ide sa domov. Keď sa sústredíte a viete pohotovo reagovať, často vám pomôže aj kamera. Tú politik tak ľahko neoklame, prezradia ho gestá a mimika. Na začiatku som mal však väčší stres z relácie NA SCÉNE, lebo je to úplne iná poloha. So svojimi hosťami sa tam bavím uvoľnene a odľahčene, navzájom si zo seba uťahujeme a podobne. Keďže až donedávna som riešil hlavne ťažké investigatívne témy, musel som sa dosť ,,preformátovať“. Ale nesťažujem sa, postupne som si zvykol. Dnes sa už na každého hosťa vyslovene teším.
Máte celkovo pozitívnejší vzťah k písaniu alebo k tvorbe podcastov?
Podcasty sú jednoduchšie v tom, že ich väčšinou netreba prepisovať. Ale zase náročnejšie v tom, že musím klásť otázky jednoduchšie a príliš sa „nevykecávať“. Čo sa týka písania, objavil som novú polohu, ktorou je tvorba kníh. Zatiaľ mi vyšli dve autorské, ktoré som nazval Vlastnou hlavou a Vlastnou hlavou 2, a jedna, na ktorej som spolupracoval s mojimi kolegami z Aktualít s názvom Umlčaní. Verím, že vzniknú aj ďalšie.
Kedy ste sa rozhodli, že chcete vydať knihu Umlčaní? Aké ste na ňu mali prvé ohlasy?
Po pohrebe Jána Kuciaka. Chceli sme, aby ľudia na Slovensku lepšie pochopili, kto boli Jano a Martina, a prečo musíme pokračovať v ich odkaze a nikdy na nich nezabudnúť. Celkovo bola väčšina ohlasov pozitívna. Až do ich vraždy ich totiž veľa Slovákov nepoznalo.
Čo rád robíte vo voľnom čase? Ako sa najlepšie odreagujete od vašej náročnej práce?
Počúvam hudbu, čítam knihy, pozerám seriály aj dokumenty. S priateľkou sa často túlame po lese, chodíme na hríby, do divadla, kina, na koncerty. A s partiou sem-tam aj na pivo.
Čo by ste poradili začínajúcim novinárom?
Aby nemali veľké oči, pokiaľ ide o budúce príjmy. Novinárčina na Slovensku nie je zlatá baňa, ako sa to snažia podsúvať niektorí politici. Nikto z nás to nerobí pre peniaze, to by sme už boli všetci dávno v PR, v bankách alebo dodávali služby veľkým firmám. Našu prácu vnímam ako poslanie, možno až rehoľu. Slúžime verejnému záujmu aj na úkor svojho súkromia a voľného času. Treba sa pripraviť aj na neférové ataky, trestné oznámenia a žaloby. Poctivý novinár má veľa nepriateľov, ale keď nezíde z cesty, vynaložené úsilie sa mu raz vráti.
Titulná fotografia: Braňo Waclav
