Hoci sa písaniu venuje už pár rokov, za spisovateľku sa začala považovať až minulý rok. Zuzka Šulajová hovorí, že byť autorkou je pre ňu splnený sen, aj keď je to stresujúce. Ešte minulý rok o sebe neuvažovala ako o spisovateľke, no posledné dve knihy zmenili jej pohľad na vec.
Ako a kedy ste s písaním vôbec začali? Čo vás k tomu viedlo?
So svojou spolužiačkou sme si v časoch „nemobilových“ a „bezinternetových“ rady vymieňali lístočky pod lavicou. Písali sme si listy, keď sme neboli v škole, dokonca sme mali písanku, do ktorej sme jedna druhej kládli tisíce pubertálnych otázok o chalanoch. Raz mi navrhla, aby sme si pod stromček napísali príbeh z prostredia našej školy. Veľmi ma to chytilo, odvtedy som už s písaním kníh neprestala. Bolo to krátko pred mojimi štrnástymi narodeninami.
Kedy ste sa rozhodli, že sa stanete spisovateľkou?
Úprimne? Iba v roku 2020, keď mi vyšiel Oheň v srdciach, moja dvanásta kniha. Naozaj som sa dovtedy za spisovateľku nepovažovala. Džínsové denníky, Ako z románu a Dievča z minulosti boli len zábava. Krimiromán Tajomstvá jedného domu už bol o ozajstnej spisovateľskej práci, keďže som mala aj konzultácie s kriminalistickými operatívcami. Oheň v srdciach som začala písať už v roku 2015, ale potreboval čas dozrieť. Neustále som doň dopĺňala nové a nové vedomosti, šperkovala ho. Je to prvá kniha, na ktorú som dokázala byť naozaj vnútorne hrdá.
Podporovalo vás vaše okolie v písaní?
Spočiatku nie, každý to bral ako výstrelok. Mnohí si mysleli, že som si vydanie Džínsových denníkov zaplatila sama, veď kto by vydal knihu neznámemu dievčaťu. V tom čase slovenskí spisovatelia neboli obľúbení, takmer neexistovali, až na svetlé výnimky. Dnes je pre zmenu trend kvantity nad kvalitou.
Čo by ste poradili človeku, ktorý by sa chcel stať spisovateľom?
Veľa čítať a to rôzne žánre. Vysledovať v nich, čo funguje a ako to funguje. Užívať si svoj príbeh, ale nepísať ho prvoplánovo. S textom treba pracovať, vracať sa k nemu, prerábať scény, presúvať scény, vymýšľať zápletky, preplietať deje. Po dokončení ho odložiť aspoň na polrok, rok, potom si ho po sebe prečítať. Pohľad na vlastný text bude diametrálne odlišný. Hneď sa ukáže, čo je dobré a čo treba prerobiť.
Ako u vás vzniká nový nápad na knihu?
Ťažká otázka. Na začiatku je vždy kľúčový bod, ktorý ma zaujme. V prípade prvej časti Džínsových denníkov bolo len písanie pre písanie, príbeh bez rozmyslu o prváčke na strednej škole, ktorá sa zaľúbi do kamaráta svojho suseda. Výzvou pre mňa bolo skôr vidieť, či denníkový žáner môže fungovať v slovenskom prostredí, nakoľko denníkové romány boli u nás dostupné iba ako zahraničné preklady. V druhej časti som už chcela, aby sa hrdinka odľúbila od svojho prvého chlapca a zaľúbila sa do druhého, ktorý sa mi v priebehu prvého dielu pekne vyfarbil. V trojke som mala za cieľ dokončiť strednú školu a poukázať na rozdiely medzi postavami. Vo štvorke ich rozdiely dobehnú a skončia vysokú školu. Päťka zobrazuje moje zážitky z Austrálie a Paula sa posúva. V šestke som sa chcela trochu vrátiť k jednotke atmosférou a opäť aj zápiskami tínedžerky – Paulinej dcéry. Pri ostatných knihách boli nápady už vážnejšie. Magický advent mal ukázať rozdiely života v meste a na lazoch, priblížiť čitateľom zabúdané slovenské zvyky a tradície počas adventu, poukázať na skutočné (aj medziľudské) hodnoty. Tajomstvá jedného domu mali mať čosi z Agathy Christie. Každá postava mala mať motív zavraždiť protivnú susedu, ktorá má, žiaľ, reálny predobraz. Knihu som písala s chuťou, vybúrila som sa v nej. Oheň v srdciach (2020) je priam veľdielo, čo vznikalo päť rokov. Motiváciou bola Marija Jurić Zagorka a jej kniha o uhorských jakobínoch. Netušila som o nich a uvedomila som si, že o nich nevie nik, všetci poznáme len bernolákovcov a štúrovcov. Chcela som jej dielo oživiť a zároveň napísať komplexnú knihu, lebo dejiny nejde vytrhávať z kontextu. A tak je z toho 700 stranový silný román plný zvratov, lásky, vášní, bojov, smrti bez servítky. Budem iná, ktorá vyjde túto jeseň, vznikala pozvoľna. Jedna čitateľka sa mi zdôverila so svojimi skúsenosťami s drogami a neviazaným sexom a rovno pripustila, že by to mohla byť inšpirácia na novú knihu ako varovanie pre ostatných. Sprvu ma to nenadchlo, je to trochu klišé, ale uložila som si to. Postupne sa však pridala zaujímavá relácia na ČT o plochodrážnikoch a kamarátka, ktorej vďačím za písanie, ma upozorňovala na šialené výzvy na YouTube. Nakoniec sa to všetko spojilo v jedno a vznikla z toho netypická kniha o typickej téme. O drogách a boľavých láskach, ktoré zanechávajú stopy väčšie než iba v spomienkach.
Ktoré z vašich diel je vaše najobľúbenejšie, bez ohľadu na obľúbenosť u čitateľov?
Oheň v srdciach a Budem iná. Jednoznačne. Až pri nich cítim to takzvané spisovateľstvo. Nie sú to knihy spísané na kolene, je za nimi kus práce s textom a faktami, presúvanie a mazanie scén, komplexné zápletky, má to hlavu a pätu. Kniha nemá vznikať tak, že si sadnete a píšete riadok za riadkom, až dopíšete poslednú vetu a hotovo.
Aká je vaša obľúbená kniha všeobecne, čo rada čítate?
Mám rada historické romány, trilery, detektívky, príbehy zo života, literatúru faktu, odbornú literatúru z histórie, sem-tam fantasy (dookola Harry Potter, Pán prsteňov, knihy Terryho Pratchetta).
Je nejaká kniha, na ktorú nedáte dopustiť?
Nemožné zodpovedať, lebo je ich veľa. Hrušovského Jánošík, knihy manželov Dvořákovcov, všetky dokonalé knihy Sabine Ebert – tak majú vyzerať historické romány, séria Alžbetin dvor od Zelinovej, všetky knihy Zagorky, Harry Potter, Trafalgarský väzeň, Kde spievajú raky, Osem hôr, Cudzie spálne a Zabudni na minulosť od Gillerovej, Odsúdená od Saskovej, knihy od Jiřího Kovaříka… Naozaj mám pokračovať? Bol by to veľmi dlhý zoznam.
Ktorí sú vaši obľúbení slovenskí a ktorí zahraniční autori?
Sabine Ebert, Marija Jurić Zagorka, Jo Nesbø, Jeffery Deaver, Michael Hjorth plus Hans Rosenfeldt, J. K. Rowling (ale len Harry Potter), J. R. R. Tolkien. Z našich autorov Ján Hrušovský (nádherný Jánošík!), Hana Zelinová, Pavel Dvořák, Daniela Dvořáková, Martin Hurbanič, Katarína Gillerová a Lucia Sasková.
Stane sa, že niekto z vašich blízkych má iný pohľad na dianie vo vašej knihe, s ktorým vy zásadne nesúhlasíte?
Mama má problém s drsnými scénami. Inakšie sa stáva skôr opak, ja mám s niečím pri práci problém, chcem, aby si to prečítali a zhodnotili, ale im sa to páči. Napokon to aj tak prerobím. Mám aj kamarátku, ktorá ma upozorní, keď niečo drhne. Viackrát mi pomohla.
Na Džínsových denníkoch vyrástla celá generácia. Čitatelia netrpezlivo čakali na každý nový diel. Ako si spomínate na obdobie, kedy ste písali Džínsové denníky?
Bolo to ako nasadnúť na vlak a nechať sa unášať, nič viac. Džínsový denník 1 bol písaný len pre mňa, nikdy som neplánovala vydať knihu. Od vydavateľstva Slovenský spisovateľ som chcela len profesionálny názor, či mám nejaké predpoklady, alebo nie, neopovážila som sa im to ponúkať. Oni mi o tri dni napísali, že to berú. Takmer som odpadla. Po vydaní knihy som sa chcela skrývať v kanáloch, veľmi som sa hanbila. A hoci som nechcela, začalo sa to so mnou akosi spontánne hýbať. Asi mi to bolo určené.
Neplánujete napísať žánrovo podobnú sériu, akou boli Džínsové denníky?
Zatiaľ ani nie, svojím spôsobom som na ňu nadviazala Magickým adventom. Čitatelia ma veľmi žiadajú o pokračovanie. Ktovie, nehovorím, že nie, ale ešte neplánujem.
Prečítajte si aj: Šéfredaktor Hokejportálu: Veľakrát počúvam, že športový novinár časom vyhorí. Ja zatiaľ nemám ten pocit
Čím by ste boli, ak by ste neboli spisovateľkou?
Panebože, netuším. Naozaj neviem, ako by sa môj život vyvíjal, keby mi nevyšla kniha.
Beriete písanie skôr ako oddych alebo ako prácu?
Už je to pre mňa len práca a celkom stresujúca – termíny, nedostatok času, neistota, či knihu vydajú a ako sa uchytí, náročné témy vyžadujúce hĺbkové štúdium. S mojím vypracovaným perfekcionizmom to nie je med lízať. Na druhej strane je to práca, ktorú mám rada, cítim obdiv a pokoru, že mi je umožnené písať, čo chcem. Hlavne posledné dva, skoro tri roky sú splnený sen. Najviac som si vychutnávala Oheň v srdciach a Budem iná a vychutnávam si i to, na čom teraz pracujem. Vyzerá to, že musím potiť krv, aby som bola spokojná s výsledkom.
Čo rada robíte vo svojom voľnom čase, ak práve nepíšete či nečítate?
Chodím na výlety, turistiku, spoznávačky, najlepšie s mojím psíkom. Rada čítam, hoci na to skoro nemám čas, iba pred spaním. A ešte rada pečiem.
Kedysi ste boli v Austrálii na študijnom pobyte. Čo vám dal pobyt v tomto prostredí?
Všetko, čo sa len dá. Samostatnosť, skúsenosť, iný pohľad na svet aj na život. Dospela som tam, hoci som mala už 27, keď som tam šla. Žasla som nad tolerantnosťou a harmonickým spolužitím rôznych národov, ich úslužnosťou a priateľskosťou. Ešte som nebola zabehnutá v práci a už mi kolegovia pripravili kávu, ledva som nastúpila na zmenu. Krásny, iný svet – a najväčší paradox, uvedomila som si, že spoznávam ďaleké končiny a nepoznám ešte tak dobre vlasť. Aj to, ako ostatní s láskou vraveli o domovine, zatiaľ čo my Slováci sa len sťažujeme. Aj ako sa ma kolega Ind pýtal, prečo chcem zostať v Sydney. Veď z toho, čo vravím sa mám doma veľmi dobre, nech sa len pekne vrátim, nepotrebujem bojovať o svoje miesto na zemi v inej krajine ako on. Aj to, že Austrália je nádherný, exotický kontinent, ale naše Slovensko je, prekvapivo, omnoho pestrejšie. Aspoň pre mňa. Myslím tým väčšiu rozmanitosť prírody. Hoci tu mi neprídu papagáje kradnúť z ruky cukor, kým sedím na káve na terase kaviarne, nezasmeje sa mi pri nohách chechtavý vták, na balkóne mi nesedia voľne žijúce andulky. Tam vtáky len škriekajú, u nás ľúbezne švitoria, u nás prejdete do iného okresu a už vnímate inú prírodu. Tam prejdete stovky kilometrov a príroda sa zmení nepatrne. Ale každý kút sveta má čosi do seba. Ak by som sa musela znovu rozhodnúť, rozhodnem sa rovnako.
Titulná fotografia: osobný archív Zuzky Šulajovej
