Zuzana Hudáčová je 17-ročná študentka na Stanfordskej univerzite. Jej záľubou je veda a najradšej skúma ľudský mozog. Do laborátoria sa dostala už ako 14-ročná a podieľala sa aj na vývoji diagnostického testu na ochorenie Covid-19.
Už ako 14-ročná si stážovala na Masarykovej univerzite v Brne. Ako si sa k tejto stáži dostala?
Bol to dlhodobý proces, ktorému doteraz celkom nerozumiem. Začalo to veľmi skoro, keď som mala dvanásť rokov a čítala som veľmi veľa o vede. Začala som si uvedomovať, že nejaké oblasti ma bavia viac, hlavne biológia, neuroveda a psychológia. Keď som mala trinásť rokov, išla som na bilingválne gymnázium Milana Hodžu v Sučanoch. Tam som „zabrdla” do stredoškolskej biológie a uvedomila som si, že to, čo sa učíme, nie je dostatočná reprezentácia toho, čo by nám malo povedať, čo nás bude v budúcnosti baviť. Jediná možnosť, čo sa dalo na strednej robiť, bolo veľa sa učiť a chodiť na olympiády. A vypĺňaním trojhodinového testu sa nestanete vedcom. Môžete vedieť neskutočné množstvo informácií, ale nijakým spôsobom vedu neposuniete, nenaučíte sa veľa a nič nové nevytvoríte. To je myšlienka, ktorá mi nedávala spávať. Preto som sa od trinástich rokov snažila oslovovať nejaké laboratóriá a nakoniec som mala šťastie. Z tých mnohých sa mi ponúklo miesto a bolo to práve to, ktoré som najviac chcela.
Čomu si sa na stáži venovala?
Počas prvej stáže som sa venovala jednému 2D modelu vytvárania nervového tkaniva z kmeňových buniek. Kmeňové bunky sú bunky, z ktorých sa môže stať čokoľvek v závislosti od toho, aký majú potenciál diferenciácie. Zobrali sme kmeňové bunky a postupne sme ich diferencovali do takého 2D tkaniva, ktoré sa nazýva neurálne rozety. Tie sú pre vedu zaujímavé, pretože stále nevieme, čo presne reprezentujú. Ak zistíme, čo reprezentujú a čomu sa podobajú oproti tomu, čo sa deje v mozgu počas vývoja embrya, mohli by sme to použiť na modelovanie rôznych chorôb, ako napríklad poruchy vývoja nervovej trubice. Venovali sme sa genetickému identifikovaniu markerov, ktoré sú prítomné v rôznych štádiách procesu.
Určite to bol pre teba zážitok, ktorý, dá sa povedať, aj odštartoval tvoju cestu k vede. Aké skúsenosti si vďaka tejto stáži získala?
Veľmi veľa. Jednu vec, ktorú si neskutočne vážim, urobila Dáša Bohačiaková, ktorá viedla tím a vedie ho aj teraz. V iných krajinách je to bežné, napríklad v Amerike, že by nejaké dieťa na strednej škole išlo do laboratória. Často je to limitujúce v tom, že sa tam dostane ľahšie, ale má menšiu šancu niečo zmeniť alebo niečo robiť. Podľa mňa aj vďaka tomu, že to u nás nie je bežné, tak ku mne pristupovala s veľkou dávkou zodpovednosti. Od začiatku mi dala celkom voľnú ruku nad experimentmi, ktoré som robila. Vytrénovala ma na mnohých experimentoch, ktoré boli komplikované a o ktorých som zo začiatku nemala ani poňatia. Naučila ma, ako čítať literatúru. Tiež ma naučila jednu z najdôležitejších lekcii – veda ide často zle. Vo filmoch vidíme vedcov, ako ťukajú do počítačov, vystrelí im DNA, prejde hodina a nastane prelomový experiment. Tak to nefunguje. Sú to roky zlyhávania. V mojom prípade to boli týždne a mesiace zlyhávania, potom to už išlo lepšie. Experimenty nejdú príliš dobre, ale treba mať výdrž a trpezlivosť.
Táto stáž nebola jediná, ktorú si absolvovala. Ktorá stáž ti dala najviac?
Toto je veľmi dobrá otázka. Ťažko povedať. Mám pocit, že každá stáž ma posunula v inej oblasti. Na Masarykovej univerzite som bola dva roky za sebou. Prvý rok bol ten najväčší skok do sveta vedy, takže to bolo pre mňa neskutočne obohacujúce z hľadiska, ako veda funguje, aké je to myslieť a pracovať ako vedec. Druhá stáž bola tiež obohacujúca, lebo som pracovala s mozgovými organoidmi, teda vlastne 3D modelmi vytvárania nervového tkaniva, čomu sa venujem doteraz. Vtedy som si našla jednu zo svojich vášní vo vede.
Na stáži pri Pavlovi Čekanovi v MultiplexDX som nepracovala na ničom neurovedeckom, ale na diagnostickom teste na Covid-19. Tam som si uvedomila, že pre mňa nie je dôležité venovať sa len prinášaniu nových informácií pre zmysel tých informácií. Pochopila som, aký je pre mňa dôležitý aj viac okamžitý fakt v zmysle, že to, na čom pracujete v laboratóriu, prispeje k produktu, ktorý veľmi rýchlo dokáže ovplyvniť veľké množstvo ľudí.
Ako si sa dostala k spolupráci s Pavlom Čekanom?
Počas môjho tretieho leta stredoškolského štúdia som mala ísť na Cambridge robiť výskum mozgových organoidov, ale pre pandémiu koronavírusu som musela zostať doma. Nie som typ, ktorý rád vysedáva doma. Musím niečo robiť a mať pocit, že na niečom pracujem. Začala som písať blogy, tiež som sa začala venovať vedeckému žurnalizmu, ale stále to nebolo ono. Potrebovala som nejaký projekt. Tak som si povedala, že keď už sme v tej pandémii, mohla by som nejakým spôsobom prispieť. Napísala som Pavlovi Čekanovi e-mail a poznala som aj pár ľudí, ktorí mi povedali, že by som tomu mala dať šancu. Bol to formálny proces, pri ktorom ma zvážili. Pavol Čekan napokon povedal, že mi dajú šancu.
Vedela si vždy, že sa chceš venovať vede?
Toto je ešte ťažšia otázka. Behaviorálna a vývojová psychológia je veľmi komplikovaná a je tam veľa faktorov, ktoré zohrávali rolu v tomto rozhodnutí. Nebola to vždy veda, ale bola to túžba robiť niečo veľké. To, podľa mňa, vyplynulo aj z toho, že som ako dieťa veľa čítala fantasy a sci-fi literatúru. Svet je tam taký vzrušujúci a robia sa tam také neskutočne úžasné veci, že keď som sa snažila dostať sa viac do toho reálneho sveta, prišlo mi to nudné. Tak som sa rozhodla, že mojou misiou bude prispieť do sveta nejakým veľkým a vzrušujúcim spôsobom. Nebola to vždy veda, ale s touto filozofiou som musela nevyhnutne skončiť pri vede, pretože tam sa robia tie najprogresívnejšie veci.
Čo ťa na vede najviac fascinuje?
Na vede najviac milujem otázky alebo témy, ktoré sme ako spoločnosť riešili celkom dlho. Stále sme veľmi zlí v chápaní, ako isté veci fungujú. Zároveň by chápanie týchto vecí prispelo k zmene ľudstva o 180 stupňov. Napríklad mozog. Je pre mňa fascinujúce, koľko veľa sme sa naučili o svete a dokonca aj o vesmíre, ale stále sme zlí v chápaní samých seba, ako naše správanie a myslenie funguje, ako tá gumovitá vec v našej hlave funguje. Máme nízky level chápania toho, čo sa s tým deje. Keď to pochopíme alebo v bode, keď budeme lepší v meraní mozgovej aktivity na veľmi detailnej báze, budeme schopní získať a ovplyvniť toľko veľa informácií aj v zmysle chorôb a ľudského správania. Ďalšia otázka, ktorej sa ale primárne nevenujem, je ľudská životnosť a starnutie. Je to tiež veľká vec.
Rada k vede pristupujem systematicky. Mnoho vedcov sa venuje jednej chorobe alebo jednej podotázke. Preferujem témy, ktoré dokážu ovplyniť oveľa väčšie množstvo vecí. Keď sa venujete skúmaniu mozgu a vyviniete novú metódu, dokážete tým pomôcť v liečbe viacerých mozgových ochorení.
Venuješ sa skúmaniu ľudského mozgu a jeho fungovania. Ako takýto výskum prebieha?
Z veľkej časti prebieha prostredníctvom mnohých experimentov, pričom kultivujete bunky, veľa pipetujete, počítate protokoly a potom analyzujete dáta pod mikroskopom alebo cez inú proteínovú genetickú analýzu. Momentálne sa trochu venujem aj neuropsychologickému výskumu, ktorý prebieha zaujímavým spôsobom. Neuropsychológovia často radi experimentujú najskôr sami na sebe, až potom do toho zahŕňajú niekoho iného. Často to funguje na princípe, že ľudia vypĺňajú dotazníky, čítate veľa literatúry, diskutujete s inými vedcami a robíte viac pozorovacie štúdie cez dotazníky. Je to ťažké, pretože často nemáte záruku, že ľudia budú hovoriť pravdu. Potom sú to klasické príklady, ako meranie mozgovej aktivity cez MRI alebo EEG, keď sa snažíte získať mozgovú koreláciu pre nejakú emóciu či činnosť. Problém je nízka precíznosť, pretože mozgová aktivita je neporiadna a nevieme ju merať veľmi precízne.
Je niečo, čo ťa pri skúmaní ľudského mozgu prekvapilo?
Veľa vecí. Stále ma niečo prekvapuje. Pri molekulárnom skúmaní ma prekvapilo, ako dlho trvá vypestovanie mozgového organoidu v laboratóriu. Trvá to niekoľko stoviek dní, kým je v progresívnom štádiu. Dáva to zmysel, pretože aj my ako embryá a naše mozgy sa vyvíjame neskutočne dlho, ale stále ma prekvapuje, že nie sme v bode, kedy by sme to mohli robiť rýchlejšie. V iných neurovedeckých oblastiach ma prekvapilo, ako veľa dát, ktoré máme, nám v skutočnosti hovoria veľmi málo, pretože to, ako meriame mozgový signál, vám nenapovie veľa, keďže je to iba korelácia, nie kauzalita. Veľa informácií, ktoré máme, nie sú poriadne overené a preštudované.
Študovala si na strednej škole Dollar Academy v Škótsku. Ako prebiehalo štúdium?
Úplne inak ako na Slovensku. Vzdelávanie prebiehalo tak, že počas prvého roka som si vybrala päť predmetov, na ktoré som sa sústredila a mala som ich každý deň. Ďalší rok som si vybrala opäť štyri predmety vyššej náročnosti a tiež sme sa sústredili len na to. Ľudia, ktorí ma učili, mali neskutočne vysoké kvalifikácie vo svojom odbore. Veľmi sa mi páčilo, že keď ste sa o niečo hlbšie zaujímali, boli ochotní a schopní o tom s vami diskutovať. Nevravím, že na Slovensku nie sú vzdelaní, ale nestretla som sa s učiteľmi strednej školy, ktorí by boli ochotní diskutovať o veciach nad rámec osnov.
Prekvapili ma aj osnovy, ktoré sú v Škótsku, hlavne vo vedeckých oblastiach. Reprezentujú nové vedecké objavy, zatiaľ čo na Slovensku som mala pri učení biológie pocit, že sa učím to isté, čo sa učila moja mama pred dvadsiatimi rokmi. U nás sa ešte stále učíme latinské názvy kvetín, základy o DNA, vírusoch a podobne. Na biológii v Škótsku sme mali celú sekciu o genetickom inžinierstve, čo je niečo, o čom sa na Slovensku takmer nerozpráva.
Prečítajte si aj: Štúdium v zahraničí: Líši sa kvalita vzdelania od toho nášho?
Počas štúdia si sa zúčastnila na najväčšej britskej vedeckej súťaži The Big Bang Competition s projektom Neurogenéza kmeňových buniek a dostala si sa až do finále. Čo ti dal tento úspech do života?
Dal mi viac, ako som očakávala. Na začiatku som súťažila vo vedeckých súťažiach na Slovensku, ale nebolo to celkom ono. Očakávala som viac. Preto som si povedala, že to idem vyskúšať aj v Británii. Vďaka súťaži som si uvedomila, že môj problém bol v prezentovaní vedy, pretože som to príliš komplikovala. Naučilo ma to vysvetľovať veci jednoduchšie. Ďalej to sú kontakty v oblasti vedy, či už odborníci alebo ľudia v mojom veku. Zaujímavým faktom je, že som sa tu spoznala s človekom, ktorý je teraz jedným z mojich najbližších kamarátov na Stanforde. Ľudia boli asi ten najväčší aspekt.
Na strednej škole si založila krúžok venujúci sa biológii a psychológii. Čo ťa k tomu motivovalo?
Mala som víziu pomôcť ľuďom. Chcela som sebe, ale aj ľuďom okolo mňa, pomôcť naučiť sa veci nad rámec osnov takým spôsobom, aby z toho mali vášeň. Na výučbe na stredných školách som videla dve problematické veci. To, čo sa učíme, je zaostalé a následkom toho vynechávame tie oblasti, ktoré sú momentálne horúce a ľuďom by pomohli získať vášeň pre nejakú oblasť. Preto som sa rozhodla urobiť to inak. Chcela som ľudí učiť a získať informácie o týchto vzrušujúcich oblastiach. Psychológiu som si vybrala preto, lebo málokedy sa na školách učí psychológia. Popritom je to vzrušujúca oblasť s veľkým potenciálom. Myslím si, a zhodnem sa na tom aj s mnohými kamarátmi z rôznych oblastí, že psychológia je niečo, čo by sa mal učiť každý. Je to správanie a ľudia. Každý sa stretávame s ľudským správaním, preto dobré psychologické znalosti by ľuďom dosť pomohli.
Momentálne študuješ na Stanforde. Prečo si sa rozhodla pre túto školu?
Je tam veľa faktorov. Najväčším dôvodom pre mňa bolo, že jeden deň som sa zamyslela a uvedomila som si, že chcem ísť tam, kde je najlepšia neuroveda. Raz som sa tak zamyslela nad vedcami a vedeckými spisovateľmi, ktorých obdivujem. Vyhľadala som si ich v snahe zistiť, kde sú a čo robia. Zhodou okolností je každý z nich na Stanforde. Vtedy som si uvedomila, že je rozhodnuté.
Ako vyzerá štúdium na Stanforde?
Je veľmi intenzívne a zaujímavé. Počas môjho života ma ľudia považovali za workoholika, pretože som pracovala viac ako iní. Tu je to bežná rutina. Ráno sa zobudíte o ôsmej ráno a makáte do dvanástej alebo aj do jednej v noci, niekedy aj dlhšie. Nie je to zdravé, ale keď sú ťažké dni, ľudia spia málo. Bežný deň je plný prednášok, diskusií, písania esejí a výskumu. Zaujímavé je, že si to môžete navrhnúť, ako chcete. Záleží, aké skúsenosti chcete. Ak chcete pracovať na vedeckých projektoch, máte šancu byť súčasťou prelomových objavov už ako prvák alebo druhák.
Aké sú tvoje ciele? Čo by si rada vo vede dosiahla?
To je dobrá otázka. Ľudia sa o mne často mýlia a myslia si, že chcem byť nevyhnutne v kuse zavretá v laboratóriu a len publikovať články. Nie je nič zlé na tom byť akademickým vedcom a publikovať články. Ľudia si myslia, že buď budete akademický vedec alebo sa zapredáte nejakému korporátu. Podľa mňa to nie je buď alebo. Chcem prispieť svetu neurovedy tak, že prinesiem nové informácie alebo vytvorím spôsob, ako čo najefektívnejšie priniesť čo najviac nových objavov. Tam to pre mňa nekončí, pretože sa necítim spokojná, len keď niečo publikujem. Cítim sa spokojná, keď zistím niečo nové a zároveň mám kontrolu nad tým, ako sa z toho vytvorí produkt, ktorý dokáže rýchlo ovplyvniť čo najviac ľudí.
Dosiahla si veľa úspechov a ocenení. Ako vyzerá tvoj deň, keď máš náhodou voľno?
Postarám sa, aby voľný nebol. Ľudia majú odlišné predstavy o voľnom dni. Pre mňa voľný deň znamená, že nemám nejaké povinnosti, ktoré sú odo mňa vyžadované niečím iným, ako napríklad povinnosť odovzdať úlohu. Pre mňa je voľný deň vtedy, keď môžem pracovať na niečom, čo chcem, len tak zo srdca. Buď veľmi veľa čítam alebo sa stretávam s ľuďmi. Milujem organizovať diskusie s ľuďmi, ktorí ma inšpirujú, presedieť aj päť hodín a prejsť od vedeckých tém až po tie filozofické. Zistiť, ako ľudia premýšľajú.
Čo by si odkázala mladým ľuďom, ktorí by sa chceli venovať vede?
Čítajte. Čo najviac a čo najskôr. V prvom rade nefikciu, pretože na to, aby ste sa nadchli pre nejakú inováciu, je potrebné predstaviť si čo najšialenejší výsledok toho, čo by ste mohli robiť. Moja druhá rada je – nečakajte, že z vás škola urobí experta. Škola je dobrá na kontakty, spolupráce, spoznávanie nových ľudí a, bohužiaľ, na titul, keďže spoločnosť funguje tak, že bez titulu nemáte vierohodnosť. Som, objektívne, na jednej z najlepších škôl podľa rebríčka, čím sa nechválim, ale chcem tým povedať, že aj napriek tomu som sa najviac naučila pri práci na projektoch. Na to, aby ste sa stali expertom v nejakej oblasti, musíte mať motiváciu.
Musíte si nájsť dôvod, prečo je pre vás nejaká expertíza relevantná a staňte sa expertom sami vlastným učením. Tretia rada, ktorá platí pre každú oblasť, je, aby ste sa naučili žiť tak, aby sa vám páčila tá kniha, ktorú píšete. Podľa mňa má každý naratív. Keď sa pozriete na svoj príbeh, musíte sa zamyslieť, či by ste ho chceli čítať. Ak áno, ste na správnej ceste. Ak nie, musíte niečo zmeniť. Píšte to tak, aby sa to páčilo vám, nie iným ľuďom. Často si myslíme, že názor ľudí, ktorí sú momentálne pri nás, je relevantný pre náš život. Pravda je, že tých ľudí už o desať rokov nemusíme vídať. Prečo by ste sa teda mali nechať ovplyvniť ich názormi. Robte to, čo vy chcete, majte odvahu a kašlite na to, čo oni hovoria. Pokiaľ to nie je človek, ktorého radu si vážite.
Titulná fotografia: osobný archív Zuzany Hudáčovej
