Aby duše rozkvitli: Hviezdy

Niekedy sa len tak zahľadím na oblohu a vravím si – keby každá hviezda, čo na nej svieti, bola spomienka, koľko by sme ich mali? Veď sú vzdialené rovnako, ako chvíle, ktoré už vysychali. Ako ľudia, ktorí utiekli. Veci, ktoré sa stratili. 

Za niektorými by som načiahla ruky, pozbierala ich a schovala do vrecka, nech si svietia v ňom. Ale sú príliš vysoko. 

S inými by som sa rada pozhovárala, či majú zhora pekný výhľad. Ale neodpovedajú. 

Pár z nich by som vložila do svietnika a zaniesla na miesta, kde je večná tma. Ale asi by sa doň nezmestili. 

Pravda je taká, že na ne iba hľadím. Hltám ich mojimi hladnými očami a dúfam, že ich nasýtia. Verím, že keby sa mi vtedy niekto pozrel do očí, uvidel by v nich moje hviezdy. Žiarili by rovnako, ako tie na oblohe. Až pokým by mi ich neukradli prvé lúče svitania. 

Niekedy sa len tak zahľadím na oblohu a vravím si – keby každé to svetielko, čo sa nazýva hviezdou, bola nádej, existovalo by vôbec zúfalstvo? 

Toľkým trápeniam zablúdeným v temnotách by nádej svietila na cestu. Možno by už žiadne svietniky neboli treba. Možno by skleslým zažali hviezdy v očiach a oni by sa už viac nestrácali v bludisku tmy. A možno nádej by im raz vyzliekla bodliaky, do ktorých sú teraz odetí.  

Niekedy sa len tak zahľadím na oblohu a vravím si – keby každá tá trblietka, ktorá na nej žiari, bola prítomným okamihom, koľko ľudí by sa na ne pozeralo v rovnaký čas? Koľkí by nezabudli zdvihnúť hlavu a pozrieť sa na nekonečno nad sebou? Bol by to moment, kedy by sme mali každý hviezdy vo svojich očiach. Všetka krása zhora by sa rozsypala na zem. 

A niekedy sa len tak zahľadím na oblohu a nevravím si nič. Len sa spolieham, že tam tie hviezdy uvidím. Že nezhasnú, nevybijú sa, ani sa nepokazia. Že si ma zakaždým nájdu, nech som kdekoľvek na svete a budú ma strážiť. Trpezlivo čakajú na tie moje hviezdy v očiach a ja im ich vždy rada ukážem.

Titulná fotografia: pinterest.com.

Zdieľajte článok

Komentáre: