Plytvanie vodou, elektrinou, financiami, materiálmi či prírodnými zdrojmi je niečo, čo máme ako ľudia zabudované hlboko v sebe. Sú to odtlačky našich predkov, ktoré v nás zanechali ťažko vymazateľné stopy. Vzhľadom na to, akým spôsobom žijeme, nám to očividne neprekáža. Ale prírode áno.
Šetrný spôsob života je slovné spojenie, ktoré málokomu niečo hovorí. Väčšina ľudí ho nemá vo svojom bežnom slovníku, nieto ešte v každodennom živote. Plytváme stále viac, akoby boli zdroje prakticky nevyčerpateľné. Na jednej strane je jednotlivec, ktorý sa snaží niečo zmeniť, na druhej masa, ktorú to absolútne nezaujíma. Hovoríme, že sa musíme spojiť, avšak nikdy sa všetci nespojíme. Preto je dôležité začať od seba a ísť príkladom, ktorý ďalší začnú napodobňovať sami od seba. Nepotláčať, ale naučiť sa korigovať svoju prirodzenú ľudskú vlastnosť, keď robíme niečo sebecky len pre seba. Vyžaduje si to istú dávku vytrvalosti, odhodlania a nevzdávania sa aj v zložitých časoch.
V podobnom svetle tému plytvania vníma aj umelkyňa Tamara Kametani, ktorá je autorkou aktuálnej výstavy s názvom Svätyňa v Galérii mladých. Výstava rafinovane premosťuje umenie s enormnými zmenami klimatických podmienok. To však nie je jediná téma, s ktorou sa výstava spája. Svätyňa ponúka viac otázok než odpovedí, no v nepravdepodobnej symbióze okolností sa práve adaptácie, schopnosť a vytrvalosť stávajú dôvodom na uctenie a vďakyvzdanie.
Konzum na vrchole rebríčka potrieb
Tak ako sa vyvíja prostredie, v ktorom žijeme a technológie, ktoré používame, vyvíjajú sa aj naše potreby a záujmy. Konzumný spôsob života nahradil hodnoty, ktoré sme si pestovali k veciam už dnes považovaným za akési klišé. Návštevy výstav a galérií nahradili kluby a bary. Umenie a kultúra stráca na obdive, ktorý venujeme povrchnostiam tejto doby. „Mám pocit, že umenie je niečo, čo dokáže prežiť a existovať iba v určitých časoch. Lenže keď sa tie časy pominú, nastane čas, v ktorom možno budeme mať stále cit pre estetiku a zveľaďovanie toho, čo máme, ale chodiť na výstavy a pozerať sa na umenie môže pominúť. Je to privilégium, ktoré v tejto dobe ešte stále máme, ale v budúcnosti už niečo také, ako galérie, možno nebude existovať,“ konštatuje Kametami.
Aby to umelkyňa lepšie priblížila, jej výstavu poňala ako predstavu do budúcnosti, kedy výstavné priestory zmenia svoj účel a stanú sa z nich úžitkové priestory. Svojím vzhľadom zobrazujú zdroj obživy a vody, ktorými plytváme najviac, ale taktiež priestory pre duchovno, vieru, ktorá v pomyselnom hierarchickom rebríčku stále ostáva aj počas všetkých kríz.
Schopnosť vynájsť sa
Naprieč výstavou sa nachádzajú rôzne indície, ktoré prezrádzajú, ako sa môžeme vynájsť v náprave svojich chýb, keď sa časy zhoršia. Poukazujú napríklad na to, ako sa dá plytvanie vodou zužitkovať v náš prospech a spotrebovať ju opätovne. Z časti to autorka poňala ako vďakyvzdanie toho, čo máme, no zároveň má jej dielo potenciál inšpirovať. Ďalej pokračuje: „Na umenie sa pozerám ako na niečo, čo síce svet nezmení, ale môže to byť niečo, čo keď jednotlivci uvidia, tak v nich sa môže niečo zmeniť.“
Vízia záchrany
Prehnaný konzum a plytvanie obyvateľstva sprevádzajú okrem klimatických zmien aj ďalšie negatívne okolnosti. Podľa autorky výstavy je jednou z nich kontrola a s ňou súvisiace obmedzenia slobody. Záchranu vidí v úniku na existujúci Nulový ostrov v Atlantickom oceáne. Ide o miesto pre chybné dáta, kde je kontrola veľmi nepravdepodobná, avšak existencia života momentálne nemožná. Aby sa na tomto ostrove dalo existovať v úplnej slobode a ochrane, v autorkinej predstave vznikol meteorit, ktorý by mohol v budúcnosti teoreticky spadnúť do oceánu. Ak by sa tak stalo, na jeho plošine by sa dalo žiť a ľudstvo by bolo zachránené.
Titulná fotografia: Istochphoto.
