Uplynulo päť rokov od vraždy investigatívneho novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice Martiny Kušnírovej. Dva mladé ľudské životy, ktoré vyhasli príliš skoro a len preto, lebo žili v štáte, v ktorom vládol neporiadok a oligarchia. Zmení sa to niekedy?
Janka Kuciaka som nepoznala osobne. V čase jeho vraždy som mala 17 rokov a bola som ešte iba na gymnáziu. Pamätám si však, ako hlboko sa ma dotkla správa o jeho smrti. O to viac, keď som si večer v správach vypočula, že zavraždili aj jeho snúbenicu Martinku len kvôli tomu, že si dobre a správne vykonával svoju prácu. Pamätám si, ako sme plakali pri televíznom špeciáli, ako som čakala na ďalšie súdne pojednávania s obvinenými a dúfala, že sa spoločnosť dočká spravodlivého trestu pre vykonávateľov aj objednávateľov vraždy.
Väčšinu Jankových článkov som prečítala až po jeho smrti. Tak precíznu prácu dovtedy nebolo vidieť u mnohých novinárov. Po jeho smrti sa však veľa zmenilo. Novinári nezostali v strachu, ale začali sa oveľa viac angažovať. Spoločnosť volala po zmene. Vznikla iniciatíva Za slušné Slovensko a všetci, ktorí sme boli aspoň trochu pri zmysloch, sme si želali, aby sa tu naozaj niečo zmenilo. Tisíce ľudí túto požiadavku skandovalo pred Úradom vlády, na námestiach a svoj názor dávali najavo aj na sociálnych sieťach.
Vražda má aj silnú politickú rovinu
Voľby v roku 2020 vyhralo protikorupčné hnutie Igora Matoviča OĽaNO a zostavili vládu spolu s ďalšími stranami, ktorých cieľom bolo zmeniť Slovensko k lepšiemu. Alebo sme tomu aspoň verili. Po troch rokoch vládnutia tých, ktorí chceli lepšiu krajinu pre všetkých, dnes poznáme dátum predčasných volieb. Nikto nepočítal s tým, že príde pandémia, vojna na Ukrajine, inflácia, energetická kríza. Niektorí politici tieto krízy používajú ako výhovorky, zatiaľ čo iní sa snažia niečo robiť. Aj napriek tomu by sme však mali byť veľmi uvážliví pri septembrových voľbách, aby sa nám nestalo, že sa prvého októbra zobudíme do nemilej krajiny.
Päť rokov od vraždy a stále sú novinári terčom útokov
21. februára si pripomíname toto smutné výročie. Čo sa však za tých päť rokov v našej spoločnosti naozaj zmenilo? Ľudia na všetko už akoby zabudli. Politickí komentátori sa zhodujú na tom, že voliči majú krátku pamäť. V spoločnosti neustále vládne nenávisť. Krátko po vražde z nenávisti na Zámockej ulici v Bratislave, kde zradikalizovaný mladý muž zavraždil dvoch členov LGBTIQ+ komunity, sme počúvali od vtedajšieho ministra financií, že novinárov treba „dať dole“. Namiesto toho, aby politici rozširovali toleranciu a porozumenie, šíria nenávisť k menšinám, novinárom a iným ohrozeným skupinám. Podľa ďalšieho ministra nám hrozí progresívny puč, a to najmä zo strany médií. Ja si však myslím, že nám hrozí absolútna strata tolerancie a ľudskosti.
Kauzy, o ktorých písal Ján Kuciak
Viacero mocných oligarchov, ktorí boli kedysi nedotknuteľní, dnes sedí vo väzení. Plynulému vyšetrovaniu však bráni generálny prokurátor Maroš Žilinka, ktorý používa paragraf 363 viac, než je nutné. Ak by Jána Kuciaka neboli v roku 2018 zavraždili, dnes by bol špičkou slovenskej žurnalistiky. Jeho články išli poriadne do hĺbky a často poukazovali aj na kauzy, ktoré nechceli vidieť ani elitní policajti. Napríklad kauza Donovaly, kde štát prišiel o osem miliónov eur alebo kauza zmeniek televízie Markíza, v ktorej si dnes obvinení – Rusko a Kočner, odpykávajú trest odňatia slobody.
Janko bol výnimočný a my na to nezabudneme
Ján Kuciak bol novinár, ktorého odhalenia navždy zmenili vnímanie investigatívnej žurnalistiky. Vniesol do nej nový druh odhaľovania káuz, ako aj nebojácnosť. Novinárčina je práca, pri ktorej by sa človek v demokratickej krajine nemal báť o svoj vlastný život. Je takouto krajinou aj Slovensko?
Titulná fotografia: Jozef Kotulič.
