Dnes ubehlo od vraždy Jána Kuciaka a jeho snúbenice Martiny Kušnírovej päť rokov. Obaja študovali a Kuciak aj učil na UKF. Smrť dvoch mladých ľudí opakovane plnila námestia a hýbala spoločnosťou. O Jánovi sa rýchlo prestalo hovoriť v osobnej rovine. Dvojnásobná vražda však bola pre niektorých oveľa osobnejšia a bližšia.
V pondelok 26. februára 2018 som sedel v lavici v druhom ročníku strednej školy. Pamätám si to ako dnes. Z bezcieľneho prezerania sociálnych sietí ma vytrhol príspevok o vražde novinára. Šokovalo ma to, napriek tomu som si v tej chvíli nie celkom uvedomil dôležitosť tejto udalosti a dôsledky, ku ktorým viedla. Pamätám si, že to vtedy v mojom okolí takmer nikoho nezaujímalo. Okrem jednej vyučujúcej o tom nikto z učiteľov nehovoril. Nezaujímalo to ani drvivú väčšinu mojich spolužiakov. Napriek nezáujmu v tejto sociálnej bubline vražda pohla spoločnosťou. O veci verejné som sa vtedy zaujímal už dlhší čas. No až tieto udalosti ma presvedčili, že by som sa im mal venovať aj profesne.
Kto bol Jano
„Jano bol pre nás fakt že iba Jano. Pamätám si na naše prvé stretnutie. Bol som vtedy prvák na bakalárskom stupni a on práve nastúpil na doktorandské štúdium. Prvý raz vtedy učil, zastupoval slovenčinársky predmet. Hanbil sa nás,“ spomína Patrik Lenghart, dnes vyučujúci na UKF.
„Janko sa nešpecializoval na výučbu predmetov venovaných slovenskému jazyku. Hoci sme sa na katedre snažili doktorandom prideliť predmety, na ktoré sa zameriavali, nie vždy to hneď od začiatku vyšlo, respektíve niekedy, ak vyučujúci z nejakého dôvodu nemohol učiť, doktorandi zaňho zastupovali aj v rámci hodín, ktoré neboli predmetom ich výskumnej či praktickej činnosti. Bez ohľadu na to, či išlo o predmet, v ktorom bol Janko takpovediac doma, alebo nie, vždy bol ochotný zastúpiť, svedomito sa pripravil a, ak si niečím nebol istý, tak to išiel s vyučujúcim prekonzultovať. Ako doktorand však hneď od začiatku vyučoval vlastný predmet, ktorý ovládal perfektne a vedel študentom teoretické poznatky prepájať s aktuálnou praxou, ktorej už v tom čase mal veľmi veľa. Išlo o predmet metodika žurnalistickej práce pre druhý ročník bakalárskeho štúdia,“ povedala Veronika Cillingová, ktorá bola tútorkou doktorandov a pod jej vedením prebiehala výučba predmetu metodika žurnalistickej práce.
„Potom, keď nás začal učiť Metodiku žurnalistickej práce, tak okamžité ticho, všetci sedia, všetci sú pripravení. Nenaučil sa kúzlo osobnosti. Bol taký inteligentný, že všetci sme prirodzene chápali, že stojí za to dávať pozor. Bola to diametrálne odlišná autorita od tej, ktorú si vyučujúci musí nastoliť. Pri Janovi sme skrátka všetci rozumeli, že sa oplatí ho počúvať, a preto bola jeho autorita pri výučbe úplne prirodzená. Keď Ján Kuciak prišiel, tak sme všetci jednoducho vedeli, že je to šanca niečo sa naučiť,“ doplnil Lenghart.
Foto: Nina Malovcová, ON/Lucia Majanová.
„Janko bol pre mňa v prvom rade mojím študentom, kolegom. Bol to chlapec nadšený pre prácu žurnalistu. Bol človek, ktorý bol voči sebe kritický viac ako voči druhým. Neustále sa analyzoval. Bol ochotný pomôcť. Bol pre mnohých kolegov priateľom,“ hovorí vedúca Katedry žurnalistiky a nových médií FF UKF v Nitre Andrea Chlebcová Hečková. „Bol veľmi vzácnou osobou a veľmi vzácnym študentom. Bol veľmi inteligentný, sčítaný a zároveň skromný, nenamyslený, pokorný a slušný. S takým človekom sa v živote nestretnete často,“ dopĺňa Cillingová.
Dvadsiateho šiesteho
„Jana som naposledy videl v pondelok pred vraždou na predmete o investigatíve a povedal mi, že málo pracujem, že odo mňa očakáva najmenej päťstranovú reportáž. Spoločne sme sa na tom zasmiali,“ spomenul si Lenghart. „Od toho pondelka už sa nám však neozval. To, že vyučujúci hneď neodpisuje na e-maily, sa stáva. To neriešite. Ďalší pondelok sme sa stretli pred budovou na Slančíkovej ako vždy. Ja chodím všade posledný, a tak ma kolegovia čakali. Obvykle sme boli všetci dobre naladení a deň sa začínal ironickým humorom a kávou z automatu. Teraz boli však všetci ticho, neschopní normálne komunikovať. Kolega Michal (vtedajší spolužiak mi sivozelený pred školou vysvetlil, čo sa stalo. Polícia v to ráno zriadila špeciálnu linku a volali sme tam, že v ten víkend mal byť na predmanželskej príprave. Vravel nám, aké mal plány. Nechceme sa porovnávať s jeho rodinou, boli sme s ním vo vzťahu učiteľ – študent, prípadne v kolegiálnom vzťahu s náznakmi neformálneho priateľstva. Naša strata učiteľa a kamaráta sa nedá porovnávať so stratou člena rodiny, ale aj napriek tomu doteraz chápeme, že nám zobrali jedného z nás. Oveľa viac ako to, že to bol náš učiteľ, sa nakoniec musíme vyrovnať s tým, že to bol náš Jano. Niekto, s kým sme sa roky priatelili, s kým sme vždy radi trávili čas. Bol to veľmi tichý deň,“ spomína si na 26. február Lenghart.
„Boli sme zaskočení, nešťastní, vystrašení. Začali sme pochybovať, či ešte máme našim študentom odporúčať venovať sa profesionálne investigatíve,“ spomína Chlebcová Hečková. „Trvalo to dlho, kým sme sa z toho dostali,“ dodáva.
Spoločnosť
Vo štvrtom ročníku strednej školy, pár mesiacov pred pandémiou, u nás zomrel študent. Poznal som ho len z videnia. Napriek tomu nás všetkých jeho smrť zasiahla. V skutočnosti neviem, aký pocit by som mal na mieste všetkých kolegov, kamarátov a študentov Jána Kuciaka. O rodine ani nehovoriac. V roku 2018 sme začali pozorovať rozdelenie spoločnosti, ktorá sa ešte umocnila všetkými krízami, ktoré nás v ďalších rokoch čakali. Po Janovej vražde sme mohli mať pocit, že sme sa za neho spojili, že sme sa spojili za novinárov. Proti korupcii, proti mafii, proti zlu. Napriek tomu dodnes počúvam výroky ako: „Na čo sa v tom hrabal?“ alebo „Keď robíš s ho*nom, budeš od ho*na.“ alebo „Prečo je život novinára cennejší ako život iných?“
Prečítajte si aj: Uplynul rok od tragickej udalosti: Smrť novinára a jeho snúbenice zasiahla celú krajinu
Odpoveď je, že nie je. Janov a Martinin život nebol cennejší. Ale prestaňme sa konečne tváriť, že nezáleží na tom, ako a prečo niekto zomrie. Život má rovnakú váhu, smrť nie. Dopravná nehoda a teroristický útok nie sú to isté. Chladnokrvne objednaná vražda a naplánované vraždy dvoch mladých ľudí, pretože chceli žiť v lepšej spoločnosti nie sú to isté ako infarkt. Mohli by sme konečne prestať používať prevzaté naratívy od ľudí, ktorí bežne šíria nenávisť a ktorí nepriamo dopustili smrť Jána a Martiny.
Politizácia
Tak alebo tak. Spoločnosť sa zmenila. „Nepozdávalo sa mi, ako sa všetko okolo Janovej vraždy spolitizovalo. Nepáčilo sa mi, ako sa médiá, politici a rôzne organizácie predbiehali v zneužívaní Janovej vraždy pre svoje účely. (Politicky) sa tlačilo na vyšetrovanie. Na druhej strane Janova vražda spôsobila, že je novinárska komunita súdržnejšia a informácie sa zdieľajú. Investigatíva po jeho smrti silnela,“ hovorí Chlebcová Hečková. Myslí si, že sa u nás naozaj niečo musí stať, aby si spoločnosť význam daných skutočností uvedomila. „Zoberme si frekventovanú cestu. Musí sa stať nehoda, aby sme začali hovoriť o bezpečnosti, o alkohole za volantom.“
Foto: Nina Malovcová, ON/Lucia Majanová.
„Tému vraždy novinára okrem iných využil aj jeden pán, ktorý mal ešte donedávna na facebookovom profile aj fotografiu Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. Pomáhalo mu to v jeho politickom ťažení, ich fotografia bola preňho iba nástroj, ich mená iba konverzačné formulky, ktorými sa snažil urobiť dojem. Ako spoločnosť sme sa po vražde Jána a Martiny neposunuli k lepšiemu. Stali sa z nich mená, ktoré všetci poznajú. Na druhej strane sme si na násilie za tých päť rokov zvykli. Po ich vražde sa chvíľu zdalo, že sme pripravení na zmenu. Vtedy sme boli rozhodnutí, že takéto správanie nedopustíme. A nakoniec sa nič nestalo – v centre Bratislavy pred pár mesiacmi došlo k teroristickému útoku na iných mladých ľudí a veľká časť slovenskej spoločnosti už nereagovala vlastne nijako. Zvykli sme si na násilie, a to aj v jeho najhorších formách. Dnes sú sociálne médiá miestami, kde sa každý deň niekto vyhráža prezidentke, premiérovi, novinárom,“ hovorí Lenghart. „Na Slovensku máme porekadlo ‘nehas, čo ťa nepáli’. Bol by som veľmi rád, keby sme hasili to, čo nás nepáli. Vojna na Ukrajine ma nepáli, násilie na ženách ma nepáli, násilie na novinároch, sexuálnych menšinách a iných ľuďoch, ktorých tu posledné roky niekto strieľa, mňa nepáli. A predsa by som bol nesmierne rád, keby sme všetci spoločne tieto veci hasili.”
„Verím v to, že spoločnosť po vražde konečne lepšie pochopí význam profesionálnych novinárov. Za päť rokov od Jankovej vraždy sa udialo veľa: prišla pandémia, vojna na Ukrajine… Všetky tieto udalosti rozdeľujú spoločnosť. A do toho sa médiami šíria rôznorodé dezinformácie od kohokoľvek, kto vie vytvoriť text, audionahrávku či video… Novinári, ktorí vedia, ako overovať zdroje, ako poskytovať pravdivé informácie, a to tak, aby sa v nich publikum nestratilo, sú teraz ešte viac potrební, ako boli v minulosti,“ hovorí Cillingová. Spoločne so svojimi kolegyňami a kolegami pripravuje spomienkové podujatia venované pamiatke Jána Kuciaka. „Musíme a chceme dať najavo, že vražda novinára je neakceptovateľná. Veľmi si však popri týchto podujatiach, ktoré organizujeme, dávame pozor na to, aby sme my sami niečo neprehnali, prípadne nespravili z tohto nešťastia našu marketingovú kampaň. Na katedre sme proti tomu, aby sa vražda Janka a Martinky využívala na niečo také.“
Na Jána Kuciaka nezabúdame a nezabudneme. Nezabudnite na neho ani vy. Nie kvôli jeho priateľom a rodine. Pre celú spoločnosť.
Titulná fotografia: Nina Malovcová, ON/Lucia Majanová.
