Spomienky na Jána Kuciaka a Martinu Kušnírovú: Janko mal v sebe ľudskosť, Maťka nikdy nepovedala, že niečo neznáša

O vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej sa dá povedať a napísať mnoho. Na výročie vraždy sme vydali text plný spomienok. Dnes si môžete prečítať jeho pokračovanie zložené z príspevkov priateľov a kolegov Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej.

Takto si na zavraždených ľudí spomínajú ich ďalší kolegovia.

O Jánovi Kuciakovi píše Pavla Holcová, česká investigatívna novinárka

S Jánem Kuciakem jsem mluvila pár hodin před tím, než byl zavražděný. Poslal mi krátkou zprávu, že našel další politiky Smeru, kteří spolupracovali s italským mafiánem Antoninem Vadalá. Na tuhle zprávu už jsem mu niky nestihla odpovědět a ještě dnes si to vyčítám.

Na téhle kauze jsme spolu pracovali víc než rok a jak se blížil den vydání, volali a psali jsme si denně. Zdaleka to ale nebyla první kauza, nad kterou jsme spolu trávili celé dny. I ty ostatní byly velké, mezinárodní a podobně výbušné. A všechna naše spolupráce nesla známky opravdového punku.

Když jsme jeli mapovat rodinu ´Ndraghety, která se utábořila pod Tatrami, cestou jsme píchli kolo a informace jsme tahali z místních v hospodě u více než jednoho piva. Co si tak matně vybavuji, večírek končil zpěvem.

Když jsme spolu pracovali na kauze Panama Papers, Jano přijel do Prahy rovnou z práce. Kromě počítače s sebou neměl nic. Ani kartáček na zuby. U následné kauzy Paradise Papers už přijel i se spacákem, bydlel u nás v kanceláři, spal na zemi a já jsem mu přes noc nechávala plný přístup do mého počítače, protože jsem si byla naprosto jistá, že ho nijak nezneužije. Naprosto jsem mu věřila a tuhle moji důvěru nikdy nezklamal.

Prečítajte si aj: Ján Kuciak bol pre mňa náš Jano: Spomienky jeho kolegov.

A známky punku nesla i naše první reportáž o pracovních podmínkách slovenských dělníků na stavbě mostu ve Švédsku. Jano, sám nesmírně manuálně zručný, se kvůli tomu málem nechal zaměstnat na inkriminované švédské stavbě. Když se ho během přijímacího pohovoru vyptávali, jestli umí frézovat a pak ještě spoustu dalších sloves, kterým jsem nerozuměla, Jano nejen že ho to nezaskočilo, ale uměl i odpovědět věcně a přesvědčivě.

Chybí mi.

O Jánovi Kuciakovi píše Lucia Kučerová, doktorandka na žurnalistike

Janko nám ako doktorand zastupoval pár seminárov a pamätám si ako dnes, že sme sa viacerí po seminári s ním pýtali, prečo nás takýto ľudia neučia častejšie. Jeho zanietenosť a všeobecný prehľad ohúrili hneď v úvode každého seminára a následná vizualizácia jemu vlastná (pojmové mapy a pavúky na interaktívnej tabuli) dodali učivu praktický význam a bolo oveľa jednoduchšie a záživnejšie všetko pochopiť.

Keď sme sa za ním boli v kancelárii spýtať na čokoľvek, čo sme potrebovali, bol vždy ochotný, ústretový a priateľský. S kamarátkami z vysokej školy sme si raz po rozhovore s ním povedali, že z neho ide taká neskutočná pokora aj napriek tomu, čo všetko vie, že keby bolo viac takých ľudí, svet by bol krajšie miesto.

Ľudskosť. Tak by som dnes nazvala to, čo Janko v sebe mal. V dnešnej hektickej dobe akoby sme nechápali, čo je v živote naozaj vzácne, a nevedeli, ako sa k sebe navzájom správať. Chýba nám presne tá ľudskosť, ktorú mal. A zmysel pre spravodlivosť. Keď som si čítavala jeho články, bolo v nich vždy cítiť to odhodlanie a silu bojovať za to, čo je správne. Ten entuziazmus a vieru, že niečo zmení…

Foto: FB/Ján Kuciak.

Ja som doktorandúru zvažovala od tretieho ročníka bakalárskeho štúdia, ale odvahu som nabrala až krátko pred uzatvorením prihlášok. A dôvod? Spomenula som si na slová, ktoré odo dňa môjho nástupu na katedru visia na nástenke v mojej izbe. „Mám chuť na zmenu!“ Táto veta a myšlienka na jej autora ma sprevádzajú už tretí rok vždy, keď mám pocit, že to, o čo sa snažím, to, čo chcem zmeniť a to, kde chcem študentov posunúť, stráca zmysel. Vždy si poviem, že ak chcem niečo zmeniť, nestačí len nadávať na systém, treba mať chuť zmeniť ten systém. A nie, nie je pravda, že jednotlivec nič nezmení, len treba mať presne tú odvahu, zmysel pre spravodlivosť a ľudskosť! Takže milí študenti, ak by ste si niečo mali zachovať v pamäti ako pamiatku na Janka Kuciaka, tak je to myšlienka, že ak niekde vidíte nespravodlivosť alebo neľudské konanie, mali by ste vždy nabrať odvahu a mať chuť zmeniť to, len tak môžeme vytvoriť svet, ktorý aj Janko chcel vytvoriť pre nás…

O Martine Kušnírovej píše Katarína Šimunková, vyučujúca na Katedre archeológie, kde Martina študovala

Maťa sa na prvý pohľad zdala byť tiché dievča, ale ako sa hovorí: tichá voda brehy myje. Síce navonok pôsobila krehko a utiahnuto, keď ste ju bližšie spoznali, zistili ste, že zdanie vie klamať. Keď sa totiž nahnevala, iskry lietali. Ale hnevala sa vždy právom, hlavne keď sa zvrtla reč na týranie zvierat, ničenie životného prostredia a politické kauzy. To ju vedelo rozzúriť do vývrtky – nespravodlivosť a arogancia.

Nikdy nepovedala, že niečo neznáša, nenávidí, ale nemá rada. A keď niečo, či niekoho nemala rada, aj to ju mrzelo. Milovala prírodu a snažila sa aj medzi nami robiť osvetu v triedení odpadu či záchrany zvierat v útulkoch. Dokonca chodievala venčiť psov z nitrianskeho útulku do mestského parku a keby bolo na nej, každý ten psík by mal niekoho, kto by ho miloval a staral sa o neho. Mala rada svojich priateľov a kamarátov a bola ochotná vždy pomôcť.

Prečítajte si aj: Milá, skromná a nápomocná – takto si pamätajú Martinu jej kamarátky.

Raz nám na priváte došli citróny, keď Maťa prišla na návštevu aj s jej kamarátkou Alicou. Nikomu z nás sa nechcelo ísť do blízkeho obchodu, no Maťa sa hneď zdvihla a priniesla nám rovno kilo. A bola za každú srandu a aj vystrájanie, pokiaľ bolo v medziach. Keď ste ju oslovili, vždy mala úsmev na tvári, a keď nie, vedeli ste, že ju niečo trápi, alebo má na vás ťažké srdce, čo vám aj rovno povedala. Vedela trefne a vtipne „odpísať“ človeka, a hlavne svoju kamarátku Alicu, pričom sa človek sám na tom zasmial, a zároveň si vedela urobiť srandu aj sama zo seba. Ako študentka bola šikovná a mala rada aj prácu v teréne. Najviac sa jej páčil výskum v Cinobani, kde strávila niekoľko sezón počas svojho štúdia.

Aj po vyštudovaní zostala verná archeológii. Hoci sme sa po štúdiu často nevídali, keď sme sa stretli, vždy to bolo, ako keby sa nič nezmenilo. Bola jedným z tých ľudí, u ktorých čas odlúčenia nehral úlohu. Pamätám si naše posledné stretnutie, boli sme pod Agátmi na pivko. Krásne slnečné počasie nám prialo a všetci sme boli dobre naladení. Maťka spolu s Jankom nám hovorili o tom, ako si kúpili dom a ako plánujú svadbu. Gratulovali sme im a boli sme všetci šťastní za nich. Nikdy by ma ani vo sne nenapadlo, že to bolo poslednýkrát, čo sme sa videli…

O Jánovi Kuciakovi píše Michaela Kráľovská, absolventka žurnalistiky

Ako si pamätám na Jana Kuciaka?

Jano bol taký ochotný, že keď som medzi rečou na koncerte pri pive spomenula, že neviem, kto z našich vyučujúcich by mi mohol byť školiteľ k diplomovke na tému rockovej žurnalistiky, hneď sa sám ponúkol, vraj mi s tým pomôže, nech už by bol školiteľ ktokoľvek. A to sme sa vtedy poznali prvý deň. Nakoniec bol oficiálne mojím konzultantom, aj keď s úsmevom hovoril, že to nemusí byť nikde oficiálne uvedené (iba ja som na tom trvala).

Jano bol vyťažený človek. Stále mal kopec práce, skúmania, písania… No keď som mu v piatok poobede na Veľkú noc s malou dušičkou poslala napísanú diplomovku, či by sa na ňu mohol pozrieť, hneď na druhý deň doobeda mi ju poslal späť s poznámkami a komentármi.

Prečítajte si aj: Ján Kuciak očami jeho priateľov: Veril, že zmení Slovensko.

Bol taký skromný, že keď mu prišiel mail s pozvánkou na medzinárodnú konferenciu, myslel si, že je to nejaký spam, veď prečo by mali pozývať práve jeho. Nebol to spam a my sme sa tešili s ním.

Jano na nás pôsobil ako „slušák“. A potom som sa dozvedela, ako vraj v rámci stávky prebehol všetky poschodia internátu úplne nahý.

Jano sa na hodinách nezaoberal zbytočnou teóriou a keď na tabuľu napísal „zdrobneliny“ namiesto „zdrobneniny“ a uvedomil si to až po našom upozornení, len sa na tom zasmial. Dôležitejšie pre neho boli zručnosti, kritické myslenie a prax. Raz nám ukazoval súbory k Panama Papers a mňa fascinovalo, ako tomu dokáže vôbec rozumieť, nie to pracovať s tým a odhaliť šokujúce súvislosti.

To je len zlomok z toho, aký bol… Za veľa mu vďačím a rada na neho spomínam. Na konzultácie, kde sme okrem písania diplomovky stihli vždy rozobrať aj problémy katedry, moju redakciu, jeho prácu, zážitky a čokoľvek iné. Aj po mojom ukončení štúdia sme boli v sporadickom kontakte a keď som niečo potrebovala, vedela som, že sa na neho môžem obrátiť.

Naposledy sme si písali na konci januára 2018, necelý mesiac pred tým hrozným dňom. Keď som sa dozvedela, čo sa stalo, bola som v práci. Prišlo mi naozaj fyzicky zle a celý deň som bola ako v tranze. Nedokázala som pochopiť, prečo sa to muselo stať práve jemu. A stále nechápem…

Jeho smrť veľa zmenila. Nanešťastie, niektoré veci sa vrátili do starých (a nebezpečných) koľají. Mnoho ľudí opäť novinárom nadáva a vyhráža sa im, politici túto nenávisť ešte živia a nevedia si odpustiť štvavé reči voči žurnalistom. Kiež by im všetkým toto smutné výročie pripomenulo, že novinárom nejde o žiadnu manipuláciu a podobné veci, ako stále tvrdia. Že táto nenávisť môže vyústiť do straty dvoch mladých životov, ktoré mohli (nielen) Slovensku priniesť ešte mnoho dobrého. A že okolo tých novinárov stoja rodina a známi, ktorých bolia nielen slovné útoky na ich milovaných, ale hlavne tie fyzické… A smrteľné.

O Martine Kušnírovej píše Pavol Jelínek, na jej počesť zostavil archeologický zborník Čriepky

Politická vražda, iné vysvetlenie už pod ťarchou dôkazov nie je prípustné, Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej sa nepredvídane stala pomyselnou poslednou kvapkou ochoty občiansky aktívnej verejnosti znášať mafianizáciu slovenskej politickej scény. Desaťtisíce ľudí vtedy plnili námestia a dožadovali sa slušnosti, nielen tej, pri ktorej sa nemajú používať vulgarizmy v reči, ale slušnosti ako morálneho a kultúrneho imperatívu, od vtedajších politických elít. Spomínam si, ako som bol zapáliť prvé sviečky na námestí SNP.

Ďalší deň sa zišli na Námestí slobody desaťtisíce ľudí, pri pochode tam bol na oknách KC Dunaj nápis VRAHOVIA a videl som v dave človeka s transparentom vyrobeným zo zmetáka s nápisom HNEVÁM SA!. Neskôr som sa dozvedel, že to bol publicista Samo Marec. Prezident Kiska vtedy povedal pamätné slová o mafiánskom štáte. Spomienky na ďalšie a ďalšie protestné zhromaždenia sa postupne zlievajú.

Foto: FB/Martina Kušnírová.

Tlak na vedenie štátu, odstúpenie R. Fica z postu predsedu vlády, zatknutie objednávateľa vraždy, prevalenie sa rôznych káuz, ktorých súdne konania sa dodnes objavujú na stránkach médií – to všetko boli malé víťazstvá v boji, ktorý je o slušnosť, morálnosť a kultúru v našej politike a spoločnosti dennodenne zvádzaný. Mená Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej sú stále akýmsi lakmusovým papierikom hodnôt a étos, ktorý so sebou nesú, nech je trvalou pripomienkou našich každodenných rozhodnutí.

Titulná fotografia: Ján Válek.

Zdieľajte článok

Komentáre:

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.