Lucia je mladé dievča, ktoré sa rozhodlo pre dobrodružný životný štýl. Precestovala množstvo krajín, kde zažila krásne a zábavné chvíle, ale niekedy mala aj strach.
O tom, ktorá krajina je pre ňu tá najkrajšia a ktorá ju, naopak, neuchvátila, aké zážitky na cestách považuje za tie najlepšie, kedy cítila strach či nepríjemné pocity a mnoho iného sa dočítaš v rozhovore.
Navštívila si už mnoho krajín. Čo bolo impulzom pre rozhodnutie, že začneš cestovať?
Odmalička som vedela, že nechcem žiť na Slovensku a vždy ma fascinovali a inšpirovali ľudia, ktorí veľa cestujú. Už ako 10-ročná som si na nástenku v izbe lepila obrázky z Paríža alebo z New Yorku a vedela som, že tam raz pôjdem. Povedala som si, že hneď ako budem mať 18, začnem cestovať, aj keď len s kamarátmi na týždeň do Španielska. A tak som začala, tuším, dokonca ešte v 17-tich rokoch.
Aké krajiny si precestovala?
Nikdy som si ich nespočítala, ale ak nerátam dovolenky s rodičmi, keď som bola malá, a mám si spomenúť na všetky krajiny, v ktorých som bola sama alebo s kamarátmi, tak asi väčšinu krajín v západnej a strednej Európe. Najviac asi Španielsko, Francúzsko, Grécko, Chorvátsko, Spojené kráľovstvo, Azory (Portugalsko), Taliansko, Holandsko. Okrem Európy zatiaľ USA, Thajsko, Vietnam a Srí Lanku.
Ktoré destinácie ťa lákajú? Preferuješ veľkomestá alebo skôr prírodu?
Láka ma toľko destinácií a miest, že by som ich mohla menovať do nekonečna. Ale všeobecne ma asi momentálne lákajú krajiny, kde je väčšinu roka teplo, more, príroda, dá sa tam surfovať, ale aj veľa toho vidieť. Momentálne môj najväčší plán je ísť do Austrálie a potom do Indonézie.
Na základe čoho sa rozhoduješ, ktoré krajiny navštíviš? Máš nejaké kritériá alebo je to spontánne?
Čo sa týka Európy, tak to bolo vždy veľmi spontánne. Našli sme s kamarátmi lacné letenky, podľa možnosti lacné ubytovanie a išli sme. Väčšina mojich výletov po Európe je spontánna, občas sa s priateľmi len tak zoberieme a ideme na párty do Paríža alebo na víkend do Milána. Počas koronavírusu veľa ľudí nechcelo cestovať, a preto som sa jedného dňa rozhodla pridať ku skupinke ľudí na Facebooku a šla som s nimi na mesiac žiť na Azorské ostrovy. Tam ma začal lákať iný typ cestovania ako len dovolenka na pár dní.
Sú ľudia, ktorí sa zbalia a odcestujú, a sú aj takí, ktorí potrebujú mať presný plán cesty. Do ktorej skupiny sa zaraďuješ?
Mám kamarátov, ktorí sa zbalia, prídu do krajiny a potom si hľadajú napr. prácu a ubytovanie. Ja väčšinou potrebujem mať aspoň nejakú istotu, keď niekam prídem. Preferujem vopred vedieť aspoň to, kde budem spať a čo som prišla do danej krajiny robiť. Momentálne si rada vopred plánujem destinácie na celý môj rok, keďže viem, že idem do krajín, kde treba víza a veľa peňazí, takže si musím rozplánovať, ako tie peniaze zarobím, kedy si kúpim letenku a podobne.
Preferuješ cestovať sama alebo máš nejakú skupinu priateľov, s ktorými cestuješ?
Úplne sama som začala cestovať asi až minulý rok. Predtým som chodila všade po Európe s kamarátmi, pretože mám pocit, že v Európe nie je úplne bežné ísť niekam sám a spoznať ľudí v hosteloch. Väčšina ľudí je skôr na dovolenkách alebo v zahraničí pracuje/študuje. Raz som išla sama do Grécka za dievčaťom, ktoré som spoznala cez Erasmus. Obe sme už síce strednú školu v tom čase dokončili, ale jej rodina ma pozvala k nim do Grécka, a tak som u nich mohla dva týždne žiť bez výdavkov a bol to fakt super zážitok.
Minulý rok som išla sama do USA, čo bol vždy môj sen a vedela som, že pôjdem bez ohľadu na to, kto pôjde alebo nepôjde so mnou. Po USA som zistila, že sa viem v krajine zaobísť sama a že je jednoduché spoznať sa s ľuďmi, pokiaľ viete jazyk. Na mojom poslednom výlete po Ázii som spoznala ľudí z toľkých krajín, že kamkoľvek teraz prídem, môžem sa na nich obrátiť, ak budem čokoľvek potrebovať. S niektorými som si už napríklad naplánovala, že sa znovu uvidíme v Austrálii alebo že pôjdeme surfovať do Portugalska.
Spoznala si viacero miest, čiže určite máš aj svojho favorita. Ktorá krajina ťa zaujala najviac?
Mám veľa krajín, v ktorých som si povedala, že odtiaľ nechcem nikdy odísť. V Európe sa mi veľmi páčilo vo Francúzsku a Španielsku. Ak by som niekedy mala veľa peňazí na život, tak by som sa presťahovala do Paríža alebo Barcelony. Momentálne som sa vrátila z môjho sólo backpacking výletu a videla som perfektné miesta na život s takmer nulovými nákladmi. Najviac sa mi páčila hippie kultúra na ostrove Koh Phangan v Thajsku a ešte malé surférske mesto Weligama na Srí Lanke. Viem si tam predstaviť bezstarostný život.
Aká bola tvoja najdlhšia cesta a kde?
V novembri som odišla do juhovýchodnej Ázie len s batohom a vedela som iba to, že sa vrátim, až keď sa mi minú všetky peniaze. Bola som mesiac a pol v Thajsku, mesiac vo Vietname a mesiac na Srí Lanke, pričom peniaze sa mi minuli už vo Vietname a na Srí Lanke som prežívala na veľmi biednom budgete.
Vraciaš sa niekedy do už precestovaných krajín alebo si vyberáš ďalšie destinácie podľa toho, kde si ešte nebola? Prípadne, chcela by si sa do nejakej krajiny ešte raz vrátiť?
Záleží na dôvode, prečo by som sa do niektorých krajín ešte vrátila. Toto leto idem znovu do USA kvôli práci a rada by som sa potom vrátila aj do Thajska, lebo som strávila veľmi málo času na Koh Phangan. Avšak zostáva mi toľko krajín, ktoré by som chcela vidieť, že Thajsko pravdepodobne odložím na neskôr. Destinácií, kde som ešte nebola, je príliš veľa. Skôr si vyberám podľa toho, kam mám momentálne možnosť ísť, či už pracovne, alebo na dobrovoľníctvo, alebo surfovať atď.
Pri cestovaní sa stretávaš s domácimi obyvateľmi. Ako na teba pôsobili ľudia napríklad vo Vietname či v Thajsku? Mala si niekde pocit, že ti tá mentalita ľudí napríklad nesadla?
Vo Vietname a Thajsku bola rozhodne iná mentalita domácich. Ľudia v Thajsku sú zvyknutí na turistov a dá sa povedať, že niektorí už toho majú po krk, ale aj tak ma vždy všade privítali s úsmevom a majú radi, ak sa viete napríklad pozdraviť alebo poďakovať po thajsky. Vo Vietname som sa stretla práve s opačným vnímaním turistov. Väčšina Vietnamcov vôbec nevie po anglicky, neučili sa to v škole a nemajú veľmi záujem sa s vami rozprávať inak ako vietnamsky. Mala som pocit, že ma chcú všade okradnúť o peniaze, a keďže nikto nehovoril anglicky, nedalo sa s nimi na ničom dohodnúť. Práve domáci mi Vietnam ako krajinu dosť znechutili, aj keď príroda bola nádherná, ale necítila som sa tam ako turista vôbec vítaná. Thajci a Vietnamci majú taktiež dosť rozdielnu históriu, keďže Vietnam dlho čelil vojne s USA. Možno preto vnímajú turizmus úplne inak.
Prečítajte si aj: Cestovanie je droga, musí mať však svoj význam.
V Amerike si pracovala v reštaurácii, kde bolo tvojou úlohou uvádzanie ľudí či dvíhanie telefónu. Aké skúsenosti máš zo spomínanej práce? Prípadne, stala sa ti aj nejaká zábavná príhoda?
Predtým ako som išla do New Yorku, som si myslela, že budem pracovať v obyčajnej reštaurácii na nenáročnej pozícii. Avšak reštaurácia, kde som robila, bola veľmi známa a manažéri mali na mňa vysoké nároky. Na začiatku som to veľmi nezvládala, keďže som mala pôsobiť profesionálne a hovoriť formálnou angličtinou. Ale keď som si osvojila frázy, ktoré mám hovoriť, a spoznala som zákazníkov, bola to super práca a bavilo ma do nej každý deň chodiť. Navyše som v tej reštaurácii spoznala veľa známych osôb a získala kontakty, ktoré môžem tento rok využiť. Zábavná príhoda z práce bola, keď tam bol na večeri Kanye West a museli sme sa všetci robiť, že ho nevidíme. Aj tak to veľmi nevyšlo, lebo nejaké dievčatá ho odfotili a museli sme ho prepašovať von cez zadné dvere aj s políciou, ale bola to sranda.
Pracovala si aj v rámci programu Workaway. Môžeš opísať pre ľudí, ktorí sa s tým možno nestretli, o čo presne ide a ako to funguje?
O Workaway som prvýkrát počula pred pár rokmi, keď moja kamarátka išla robiť do Malagy na farmu a dostala super prácu, za ktorú jej platili. Počas môjho cestovania v Amerike som si našla rôzne ponuky v Mexiku, na Kostarike alebo v Thajsku a rozhodovala som sa, kam pôjdem. Ide v podstate o dobrovoľnícky program bez zmluvy, keď vy zaplatíte 50 eur ako členstvo na stránke a potom si už len vyberiete, do akej krajiny a čo chcete robiť. Môže sa stať, že prídete do krajiny a zistíte, že vás oklamali a daný hotel napríklad neexistuje, preto si treba vždy vyhľadať veľa informácií a čítať recenzie. Ja som išla robiť fotografku do jedného jógového centra v Thajsku a bolo to super. Mala som zadarmo vlastnú izbu, všetko jedlo okrem večere a každý deň som mohla zadarmo chodiť na jógu, meditáciu, rôzne workshopy a cvičenia. Nikto ma nekontroloval, čo robím, iba som im občas poslala nejaké fotky alebo video na ich Instagram. Páčilo sa mi tam, a tak som si našla Workaway ako fotografka aj na Srí Lanke. Bol to síce najlepší hostel, v akom som kedy bola, a spoznala som tam kamarátov, s ktorými som potom celý mesiac chodila surfovať a cestovať po ostrove, ale ako práca to nebolo úplne perfektné. Ponúkali mi ubytovanie zadarmo, ale žiadne jedlo a chceli od nás ako dobrovoľníkov príliš veľa práce za deň, takže som nemala veľa voľného času. Skončila som po 10 dňoch a chodila som tam potom aj tak každý deň za ľuďmi.
Samozrejme, cestovanie si vyžaduje aj strechu na hlavou a nejaké to jedlo. Ako riešiš ubytovanie a stravu? Máš nejaké tipy pre ľudí, ktorí by to chceli vyskúšať?
Ubytovanie a stravu na dlhší čas sa snažím pokryť cez Workaway, čo niekedy nevyjde, ale pokiaľ cestujete do lacných krajín, tak sa dá prežiť, ak si platíte ubytovanie aj stravu. Za taký normálny deň v Thajsku by ste mohli minúť 15 eur aj s ubytovaním, keby ste bývali v hosteli za 5 – 6 eur a jedli street food. Street food nie vždy vyzerá lákavo, ale práve v Thajsku je nekonečne veľa možností, to znamená, že ak sa napríklad bojíte dať si mäso na ulici, tak máte 10 ďalších možností s tofu a zeleninou.
Nielen ľudia, ale aj jedlo je pre každú krajinu odlišné. Spomínaš si na nejaké konkrétne jedlo, ktoré ti chutilo? Prípadne na nejakú typickú pochúťku, ktorá ti ale vôbec nechutila?
V každej krajine som mala nejaké jedlo, ktoré som jedla skoro každý deň, pretože mi veľmi chutilo. USA nebudem rátať, lebo vyprážané mäso a hranolky nie sú zrovna kulinársky zážitok. Napríklad v Thajsku som každý deň jedla karí, mali tam toľko veľa druhov, že som mohla jesť každý deň iné. Na Srí Lanke skoro všetko chutilo tak isto, lebo používali ten istý druh korení, ale daal curry patril ku každému jedlu a ten bol veľmi chutný. Vo Vietname mi väčšina ich „špeciálnych“ jedál nechutila, boli to skôr rezancové polievky bez chuti s kúskami mäsa, ktoré by ste normálne vyhodili do koša. Občas, keď som bola fakt hladná, zavrela som oči a zjedla aj tú divnú polievku. Každý deň som jedla bahn mí, čo bol vietnamský chlieb s teplým mäsom alebo tofu so zeleninou. Bola to moja bezpečná voľba, lebo som videla, čo doň dávajú.
Vieme, že cestovanie nie je iba zábava a vyskytujú sa aj situácie, ktoré sťahujú žalúdok. Zažila si niekedy takú situáciu, pri ktorej si mala strach? Ak áno, čo sa dialo?
Prečítajte si aj: Cestovanie po svete s house sittingom, objavte jeho čaro.
Veľmi veľa, ale čo mi prvé napadne je, keď mi deň pre odletom z Vietnamu došli peniaze z môjho „Vietnam budgetu“ a nemohla som už minúť nič viac, rozhodla som sa stopovať na autobusovú stanicu smerom do hlavného mesta. Bolo 10 stupňov a mala som len letné oblečenie a mikinu. Navyše bol práve vietnamský Nový rok a taxíky nefungovali. Šla som na rýchlostnú cestu, kde ma hneď zobral na svojom skútri jeden domáci. Jedna vec, čoho sa fakt bojím, sú skútre, a chcela som radšej stopnúť auto, ale mala som len hodinu času do príchodu autobusu. Tomu domácemu sa po dvoch minútach pokazil skúter a vysadil ma na diaľnici. Tu som sa už začínala báť, lebo všetci šli okolo 100 km/h a nechceli zastaviť. Potom zastavil jeden pán a na skútri mal nejakú železnú konštrukciu. Ukázala som mu, že chcem ísť rovno a on mi ukázal, že mám nastúpiť, a dal mi tú ťažkú železnú vec do ruky. Okrem toho som mala na chrbte môj batoh a ďalšie dve tašky. To bola asi najnebezpečnejšia jazda v mojom živote, a keď som skoro spadla, ten pán zastavil a zakýval na niekoho pri ceste, nech ma vezme ďalej. Ten tretí vyzeral ako bezdomovec a bol celý špinavý. Neviem, prečo som nasadla na jeho skúter, ale za minútu odbočil z diaľnice pod most a chcel odbočiť smerom do lesa. Začala som na neho kričať a zoskočila som zo skútra aj s batohom, on za mnou kričal niečo po vietnamsky a ja som s plačom utekala po diaľnici. To už som bola fakt na pokraji síl a nakoniec som dobehla na stanicu peši. Nejaká žena mi ukázala, že toto je môj autobus a ja som bez rozmýšľania nastúpila, lebo šofér mi nič nerozumel. Nebol to môj autobus a šla som ním 5 hodín. Musela som zaplatiť oveľa viac, ako by normálne taký autobus stál, a vysadili ma hodinu od miesta, kam som chcela ísť…
Je krajina, ktorá v tebe zanechala skôr negatívne pocity, ale napriek tomu si zažila aj niečo pekné?
Po predchádzajúcej otázke je jasné, ktorá krajina úplne nenaplnila moje očakávania. Ale ak mám byť úprimná, až na posledný týždeň som bola vo Vietname fakt šťastná, cestovala som s dobrými ľuďmi a videla som neskutočnú prírodu. Najlepší zážitok tam bol Ha Giang loop, čo je 4-dňový okruh po horách na skútri, kde žijete s miestnymi a spíte v ich domoch. To bol naozaj silný zážitok, ale ak si ho porovnám s tým, koľkokrát ma domáci vo Vietname okradli a oklamali, tak mi to dosť kazí celkový dojem z krajiny. Tak isto ale treba podotknúť, že keby som nebola až príliš odvážna a nešla stopovať na diaľnicu a podobne, asi by sa mi stalo oveľa menej nepríjemných skúseností.
Určite nesmieme zabudnúť na to, že si žena a niekedy to máme v tom cestovaní ťažké. Pocítila si niekedy strach z toho, že si žena a často cestuješ sama?
Veľakrát si na cestách hovorím, že keby som bola chlap, mala by som to oveľa jednoduchšie. Môže a nemusí to byť pravda, ale toto som napríklad pocítila už v Amerike, že po Západnom pobreží by som určite nešla cestovať sama. Minulý rok som cestovala s kamarátom zo Slovenska, a aj keď sme boli dvaja, v mestách ako San Francisco alebo Los Angeles sme sa v noci báli ísť naspäť na ubytovanie. V takom Thajsku som sa vždy cítila úplne bezpečne aj v noci sama na ulici, ale ono keď aj začnete cestovať po Ázii sám, tak nikdy nie ste sám a vždy stretnete ľudí v hosteloch, v baroch či v kaviarňach.
A čo tvoja rodina? Ako reagovali, keď si sa rozhodla cestovať? Neboli proti?
Moja rodina bola vždy tak trochu proti cestovaniu. Nie úplne cestovaniu ako samotnému, ale proti životnému štýlu, aký žijem ja. Na Slovensku ešte máme stále stereotyp, že každý musí dokončiť vysokú školu, zamestnať sa a mať deti čo najskôr. To odo mňa stále očakáva aj moja rodina, ale v iných krajinách to takto už vôbec nefunguje a mladí ľudia majú iné ciele, nie každý plánuje stálu prácu a rodinu.
Ľudia sú oveľa viac otvorení možnostiam, ako spoznávať svet a zažiť čo najviac. Ja sa rodičom často snažím vysvetliť môj pohľad na vec a ukázať im životný štýl, aký chcem žiť ja, ale pre nich je to ťažko pochopiteľné, keďže spoločnosť u nás očakáva stereotyp.
Čo máš na cestovaní najradšej?
Pocit, keď sa niekde začnem cítiť ako doma. Keď mám niekde ďaleko od domova zrazu partiu kamarátov, ktorých poznám možno pár týždňov, ale sme ako rodina, chodíme napríklad pravidelne surfovať, na rôzne výlety, turistiku, piknik pri západe slnka a podobne. Mám rada, keď sa zamilujem do miesta tak, že tam mám svoju obľúbenú kaviareň, reštauráciu, stretávam tých istých ľudí a každý deň aj tak zažívam niečo nové. Na lacnom cestovaní je super to, že všetci ľudia, ktorých stretnete, sú na tom finančne podobne, nikto nechce jesť v drahých reštauráciách ani bývať v hoteli. Prídete do hostela a za 10 minút sa skamarátite s novým človekom, o hodinu vás vezme na skútri pozrieť vodopád a večer idete na párty.
Na čo v súvislosti s cestovaním nikdy nezabudneš?
Ja som dosť zábudlivý človek, a tak si zapisujem všetky momenty, ktoré si chcem uchovať navždy v pamäti. Nikdy nezabudnem na moment, keď sa New York stal mojím druhým domovom, a na korčuľovanie po Venice Beach. Nikdy nezabudnem na prvú párty v Paríži, na noc, keď ma s kamarátmi zatkli v Grécku, na chvíle vo Vietname, keď som si povedala, že nič krajšie už neuvidím, na moment, keď som sa naučila surfovať, alebo na Azory, kde to celé vlastne začalo.
Precestovala si už síce veľa krajín, ale je nejaké miesto, vysnená destinácia, ktorú by si chcela navštíviť?
Mám tak veľa vysnených destinácií, že neviem, čo povedať ako prvé, ale najbližšie je mojím snom precestovať Austráliu v karavane a to je vlastne celkovo asi najvyššou položkou v mojom „bucket liste“. Chcela by som ísť aj na Havaj, ale nie ako chudobný človek, lebo tam je to drahé, takže to bude musieť ešte počkať. No a chcem raz prejsť naprieč Južnou Amerikou, keď budem staršia a určite nepôjdem sama.
Titulná fotografia: Osobný archív Lucie Hoosovej.
