autorka: Anastasiia Bazarova
Herečka Kristína Spáčová rozpráva o tom, ako ju formovalo poľsko‑slovenské prostredie, čo ju naučilo štúdium vo Varšave a prečo sú slovenské balady stále živé. Hovorí o odvahe poľského divadla, o cenzúre, ktorá sa podľa nej začína objavovať na Slovensku, aj o tom, prečo sú príbehy našich predkov stále aktuálne. Inscenácia Rev vresk a brud je pre ňu pripomienkou, že strachy a zápasy, ktoré riešili generácie pred nami, v nás žijú dodnes.
Pochádzate z poľsko-slovenského prostredia. Ako vás ovplyvnili tieto dve kultúry vo Vašej hereckej kariére a vnímaní umenia?
Môj prvý kontakt s kultúrou, čo sa týka divadla a filmu, nastal, keď som v treťom ročníku na vysokej škole išla na semester študovať herectvo do Varšavy. Štúdium som mala v poľskom jazyku, takže som mala tú možnosť vnímať prácu s textom, s hlasom, s rečou v tomto jazyku. Navštívila som varšavské divadlá a zistila som, že poľské divadlo ponúka širokú škálu divadelných prostriedkov a prevedení, akú som si dovtedy nevedela ani predstaviť. Poľské divadlo sa vyznačuje tým, že je veľmi odvážne, pestré a energické. To sa odzrkadlilo aj pri štúdiu, kde na rozdiel od Vysokej školy múzických umení na Slovensku funguje pestrejší spôsob výučby, a to napríklad v tom, že v Poľsku študenti pracujú s viacerými hereckými pedagógmi, môžu si vybrať z väčšej škály hereckých predmetov a majú možnosť počas školy naskúšať viac inscenácií, a tým načerpať cenné skúsenosti už ako študenti. U nás je to všetko okresané a niekedy dosť záleží na šťastí, kto vás v akom momente uvidí hrať.
Vnímate nejaké výrazné rozdiely medzi divadelnou alebo filmovou scénou v Poľsku a na Slovensku? V čom sú podľa vás najväčšie kontrasty?
Finančná podpora v poľskej kinematografii je oveľa silnejšia. V Poľsku v poslednej dobe vznikajú projekty na svetovej úrovni. Natáčajú pre Netflix, HBO, píšu kvalitné scenáre, ktoré tieto platformy neskôr spracujú a uvádzajú. A v neposlednom rade, nepresahuje do ich divadelnej či filmovej tvorby taká cenzúra, aká sa postupne začína prepadať u nás na Slovensku.
Sledujete poľskú kinematografiu alebo divadlo? Ovplyvnili vás niektorí poľskí tvorcovia alebo herecké osobnosti?
Divadlo som sledovala skôr, keď som tam študovala, alebo keď Poliaci prišli na nejaký divadelný festival k nám na Slovensko. Čo sa týka filmu, to je predsa len jednoduchšie. Napríklad režisérka svetovej úrovne Agnieszka Holland natočila úspešné filmy, ktoré boli dostupné aj v našich kinách. Ale priznám sa, že tým, že som sa o poľský film a divadlo začala zaujímať až počas mojej vysokej školy, mám nejaké resty v ich staršej, no za to veľmi dobrej kinematografii.
Ovplyvnili ma hlavne moji pedagógovia na škole vo Varšave. Tým, že som mala možnosť skúšať napríklad Shakespearovho Richarda III. s veľmi špecifickým pedagógom a poľským hercom Krzystofom Majchrzakom v kombinácii s mladšou generáciou poľských hercov a herečiek, tak to považujem za veľmi plodné a inšpiratívne obdobie, a verím, že mi pomáha pri mojej dnešnej divadelnej či filmovej práci.
Mohli by ste odporučiť jeden slovenský a jeden poľský film, ktoré sú vám osobne blízke?
Moja slovenská srdcovka je film Záhrada (1995) v réžii Martina Šulíka, v hlavnej úlohe s Romanom Luknárom.
A moja poľská srdcovka je film Znachor (1981) v réžii Jerzego Hoffmana, kde hrá už nebohý Jerzy Bińczycki a úžasná Anna Dymna.
Ale ak by som mohla spomenúť novšiu poľskú kinematografiu, tak môj obľúbený film je Boże ciało (Corpus Christi 2019). Ide o film, kde si chalana s plným záznamom v registri trestov v dedine pomýlia s kňazom a v tomto momente vznikajú vo filme veľmi humorno-ľudské situácie. Určite odporúčam.
Stalo sa vám niekedy, že ste sa s postavou nevedeli stotožniť? Ako ste to vyriešili?
V divadle sa herci a herečky často stretávajú s postavami, ktoré v reálnom živote názorovo neuznávajú či nesúhlasia s ich hodnotami. No práve taká postava je pre nás myslím, že najväčšia výzva. Treba si ju obhájiť, pretože v tom momente sme ňou, stvárňujeme ju, no na druhej strane musíme myslieť na to, že ak konanie tej postavy prekračuje morálne hranice alebo jej konanie má zlý dopad na situáciu, okolie a pod., tak práve týmto spôsobom je potrebné to konanie zvýrazniť. Ono totiž takýmito postavami divadlo poukazuje práve na danú problematiku. Tieto postavy nesú odkaz, ako by to nemalo vyzerať. A preto sú v jednotlivých hrách nositeľmi témy, na ktorú má daná inscenácia poukazovať.
Čo by diváci nikdy nepovedali, že sa deje za oponou?
Za oponou sa deje ďalší, druhý divadelný svet. Konkrétne pri inscenácii, ako je Rev vresk a brud máme s našimi kostymérkami a maskérkami „naskúšanú“ ďalšiu pohybovú inscenáciu. Keďže sa veľakrát počas predstavenia prezliekame, v zákulisí musí fungovať istá načasovaná schéma, aby herci a herečky stihli prísť na výstup včas. Takže za oponou je taký riadený chaos. No na druhej strane, pri iných predstaveniach, ktoré sú pokojnejšie a menej náročné na masky a prevleky, si viem aj na chvíľu sadnúť a v pokoji čakať na svoj výstup. Ale tento „voľný“ čas za oponou už využíva každý po svojom.
Ktorá časť z tohto predstavenia je vaša najobľúbenejšia?
Inscenácia Rev vresk a brud je v niečom tak špecifická, že si neviem úplne vybaviť jeden jediný moment. Ide o sedem rôznych príbehov a v každom jednom mám konkrétne ja úplne iné postavenie. V každom prípade, v úvode inscenácie mám ako postava Zuzanky z balady Zuzanka Hraškovie od P.O. Hviezdoslava pohybové sólo, ktoré je veľmi špecifické a vždy mám pred týmto výstupom rešpekt, aby som touto pre mňa nie úplne prirodzenou formou, a teda cez pohyb, vyjadrila situáciu, v ktorej sa Zuzanka na konci balady tragicky ocitá.
Titulná fotografia: súkromný archív Kristíny Spáčovovej
