Radiácia už nezabíja

Vitajte v Černobyľskej zóne, oblasti, kde váš pohyb obmedzuje iba hodnota radiácie. Havária vo štvrtom bloku elektrárne Černobyľ v roku 1986 zamorila toto miesto natoľko, že opätovné vrátenie obyvateľov nebude možné. Blízke mesto Pripjať bolo niekoľko dní po katastrofe evakuované a ľudia tam nechali takmer všetky svoje veci.

Turistická atrakcia

Od roku 2002 boli do tejto zóny oficiálne povolené návštevy nevedeckých tímov. V oblasti pracuje viacero ukrajinských sprievodcov a ponuku zájazdu dokonca poskytujú aj niektoré cestovné kancelárie. V súčasnosti smerujú do zóny autobusy s návštevníkmi z celého sveta. Úroveň radiácie nie je taká vysoká, aby bežný osemhodinový pobyt predstavoval vážne ohrozenie zdravia, aj keď garantovať sa to nedá.

V roku 2008, kedy začínal najväčší rozmach turizmu v tejto oblasti, som sa do zóny išiel pozrieť aj ja spolu s dvoma kamarátmi. Dá sa povedať, že sme tam boli ešte pred fázou skomercionalizovania tejto destinácie, a preto sme zónu videli ako poslední v pôvodnom stave – tichom a typicky nedotknutom prostredí. Cestovali sme osobným autom naprieč Ukrajinou do Kyjeva, odkiaľ sme zamierili na sever, k hraniciam s Bieloruskom. Približne tridsať kilometrov od Černobyľu, v okolí močaristých lúk, sa nachádza menšie mesto Slavutich. Tu sme sa ubytovali a skontaktovali s človekom, ktorý pracuje v elektrárni Černobyľ a bol ochotný nás zónou previesť. Dimitrij je súkromný sprievodca, na ktorého som náhodou narazil na jednom ukrajinskom diskusnom fóre.

Zo Slavutichu odchádza každé ráno vlak plný zamestnancov, ktorí pracujú v neďalekej elektrárni.

Mesto duchov

Kto si myslel, že Černobyľská elektráreň bola odstavená, zakonzervovaná a nefunkčná, nemal pravdu. Po havárii na štvrtom bloku reaktora boli naďalej v prevádzke ďalšie tri a piaty bol rozostavaný. Po tlaku rôznych zahraničných inštitúcií sa tieto odstavili a rôzne podporné technické systémy boli v prevádzke dokonca až do roku 2008. V elektrárni panoval i počas našej návštevy čulý pracovný ruch. Zamestnanecký vlak mal iba jednu zastávku, a tou bola konečná – elektráreň. Toto miesto bolo uzatvorené a všade sme videli vojenské hliadky. Po osobnej prehliadke a kontrole pasov a povolenia, ktoré nám zaobstaral Dimitrij, sme mohli pokračovať ďalej. Bez povolenia je vstup do zóny oficiálne nemožný.

Nemali sme so sebou žiadne špeciálne vybavenie, iba fotoaparáty, kamery a vlastný dozimeter. Používanie dozimetra bolo povolené, zamestnanci elektrárne nemali čo skrývať. Už na vlakovej stanici ukazoval nadmerné hodnoty a po výstupe z budovy sme stáli približne tristo metrov od poškodeného reaktora. Bežná hodnota radiácie je dávka 0,3 mikrosieverta za hodinu. Tu nám dozimeter ukázal až 18 mikrosievertov. Rýchlym krokom sme sa poberali do pristaveného mikrobusu, ktorý nás viezol po rozbitých cestách do mesta Pripjať. Počas cesty nás predbehlo viacero nákladných áut, ktoré prevážali rádioaktívny odpad (železné priečky, betónové kusy a iné) na neďalekú skládku.

V polovici cesty do Pripjate sme prechádzali okolo oblasti Červený les, čo je miesto, kadiaľ prechádzal prvotný rádioaktívny mrak. Krátko po výbuchu tento krásny borovicový les vyschol a stromy sčervenali. V súčasnosti je les stále vysoko rádioaktívny, ale fauna a flóra sa pomaly vracajú do normálneho stavu. V blízkosti tohto miesta sme mali priamy výhľad na černobyľský komplex a zvlášť na sarkofág reaktora. Toto bolo prvé miesto, kde som nemal z expedície dobrý pocit, pretože dozimeter ukazoval hodnotu až 25 mikrosievertov, čo je osemdesiatkrát viac ako je norma.

Prichádzame do Pripjate, kde nás víta strážnik na stálom stanovisku. Má tu malú búdku, televízor a počúva rádio. Dostávame informácie a výstrahy, ktorých sa máme držať pri vstupe do Pripjate: nedotýkať sa ničoho kvôli možnej kontaminácií, nechodiť po tráve a nezachádzať hlbšie do objektov. Mnohé miesta v Pripjati boli dekontaminované. Dimitrij pozná miesta, kde je bezpečný pohyb, preto sa držíme jeho pokynov. Postupne sme videli plaváreň, hotel, detskú škôlku, školu, ihrisko a trinásťposchodový panelák. Všetky miesta boli zdevastované zubom času, no pôvodné vybavenie obyvateľov bolo skutočne na mieste. Dimitrij dodal, že tu chodí mnoho ľudí kradnúť veci do zberných surovín alebo pre svoju potrebu. Na rádioaktivite im nezáleží. Dokonca tam vraj niektorí aj prespávajú. V okolí Pripjate sa nachádzajú dobové malé domčeky, kde donedávna žili pôvodní obyvatelia, ktorí nechceli odísť. Išlo však  väčšinou o starších obyvateľov a po ich smrti tieto miesta už nikto neobýva. Zóna je v okruhu dvadsať kilometrov zabezpečená plotom a vstupnými strážnymi stanoviskami. Nájdeme tu rozsiahle močaristé oblasti, lesy a neobrobené zarastené polia. Zo zvierat tu žijú napríklad diviaky, vlky, psy, mačky, pri pohybe v Pripjati sme zazreli srnu.

Radiácia v Pripjati je rôzna. Na niektorých miestach bola dokonca nižšia ako u nás, niekde displej dozimetra ukázal aj desaťkrát viac – spomínané trávnaté plochy a napríklad aj strecha budovy, na ktorú nás zaviedol Dimitrij. Zo strechy máme nádherný výhľad a praje nám aj slnečné počasie. Vidno až do vzdialenosti tridsať kilometrov. V diaľke som identifikoval starú vysielaciu stanicu s vysokými anténami, Červený les, elektráreň aj skládku rádioaktívneho odpadu. Z tohto miesta sa zdá, že sarkofág je na dosah ruky. Pri výbuchu nemali obyvatelia Pripjate skutočne žiadnu šancu na ochranu pred radiáciou. Vzdušnou čiarou to je približne tri kilometre.

Pohyb v Pripjati je zaujímavý, zostali by sme tu dlhšie. Boli sme tu približne tri hodiny a je to naozaj mesto duchov. Viete si predstaviť, že by ste zrazu zostali vo vašom meste úplne sami? Taká je Pripjať. Podľa aktuálnych informácii od Dimitrija, prúdi na toto miesto nespočetné množstvo zahraničných turistov a Pripjať sa tak stáva turistickou atrakciou. Viac ako päťdesiatčlenné skupiny si však nemôžu vychutnať takú atmosféru, ako sme mali my štyria. V menšej skupine to je viac strašidelné a mali sme čas zaoberať sa rôznymi detailmi, pozrieť si miesta, kam sa teraz nechodí.

Odchod z Pripjate je plný emócii a väčšinou sú smutné. Toto miesto vás naozaj dostane. Pripjati som však zostal verný a navštívil som ju po druhýkrát, v roku 2009, s ďalšou skupinou.

Priamo v elektrárni

Druhou zastávkou je priamo Černobyľská elektráreň. Stojíme pred sarkofágom a dozimeter ukazuje hodnotu 18 mikrosievertov a viac. Paradoxne, toto miesto je viac bezpečné ako priľahlý Červený les. Z diaľky ani nie dvesto metrov pozeráme na hrdzavý sarkofág. Je to monštrum. Niektoré krytiny nedoliehajú dobre a na streche sú dokonca diery. Sarkofág bol postavený narýchlo a jeho stabilita je každým rokom horšia. Vo vnútri pracujú tzv. osemminútoví, čo sú zamestnanci elektrárne, ktorých jedna denná zmena trvá len osem minút. Dostať sa rýchlo na miesto, zaplátať, prípadne zabetónovať poškodené priečky alebo vykonať iný technický úkon a rýchlo utekať preč. Dimitrij potvrdzuje, že mnoho zamestnancov má najvyššie platy na Ukrajine. Ide o zdravie alebo o peniaze a možno aj fanatizmus niektorých vedcov, ktorí tam pracujú? V elektrárni pracuje viacero zmien. Prioritou je údržba a prieskum, spolu ich vykonáva viac ako tristo pracovníkov.

Moja skupina sa ako jedna z mála dostáva priamo do elektrárne. Sem turisti nemôžu. Dimitrija presvedčil môj novinársky preukaz a rovnako, ako štáb televízie BBC, aj my sa dostávame priamo do riadiacej miestnosti reaktora číslo tri, čo je približne sto metrov od bloku štyri. V elektrárni je úroveň rádioaktivity v norme. Je dokonca na štandardnej úrovni. Všetko bolo dekontaminované a vymenené. Vstup do miest bloku štyri je však zakázaný a aj nebezpečný. V riadiacej miestnosti sú traja usmievaví operátori, ktorým vysvetľujeme, že sme Slováci, čo zožalo nesmiernu radosť. Operátor nám na úvod spustil poplach a všetky kontrolky blikali. Táto miestnosť je perfektne zachovaná a zamestnanci smútia, že museli byť ostatné reaktory odstavené. Sú to akoby ich „deti”. Operátori nám hrdo vysvetľujú, ako reaktor fungoval, na čo sú všetky tie kontrolky a s radosťou odpovedajú na otázky. Technik reaktora dokonca hrdo tvrdí, že keby mohol, tak by dal reaktor opäť do prevádzky približne za mesiac. Dá sa tomu veriť, niektoré podporné systémy boli ešte počas našej návštevy funkčné a zo skúseností z návštev v iných jadrových elektrárňach sa mi dokonca zdalo, ako keby som bol teraz v úplne funkčnej.

Černobyľ už nikdy spustený nebude a plánuje sa jeho rozobratie až do tzv. zelenej lúky, kedy na mieste nezostane vôbec nič. V roku 2010 začala nadstavba nového sarkofágu, ktorý prekryje ten starý. Táto výstavba sa začala neskoro a riziko, že starý sarkofág spadne, hrozí kedykoľvek. Uvoľnil by sa tak rádioaktívny mrak a kontaminoval by opäť okolie. Vo vnútri sarkofágu sú nainštalované sprchy, ktoré neustále kropia celú spadnutú halu a znižujú tak prašnosť prostredia. Pod sutinami sa navyše tvorí aj teplo, ktoré vzniká podobne ako na skládkach odpadu. Nie je preto vylúčený ani rádioaktívny požiar. Tieto veci sú neustále monitorované. Upevnenie nosníkov a celá konštrukcia je z pohľadu statiky nebezpečná, preto je výstavba nového sarkofágu nesmierne dôležitá, čo potvrdzuje aj Dimitrij, ktorý nás po vyčerpávajúcej prednáške pozýva na obed.

V obednej kantíne prechádzame kontrolným stanoviskom, na ktorom sa zisťuje, či sme nepriniesli niečo kontaminované. Kamarát si musel očistiť topánky, pretože chodil v Pripjati po tráve viac, ako mal. Z kantíny je výborný výhľad na nedostavaný blok číslo päť. Je to stavenisko a zostalo tu všetko – stavebné mechanizmy, dokonca aj žeriavy. Popoludní si robíme krátku prestávku na moste nad vodným kanálom, z ktorého sa brala voda na chladenie okruhov reaktora. V súčasnosti je kanál uzatvorený a prežívajú v ňom obrovské sumce. Tieto dorastajú do veľkých rozmerov nie preto, že by boli rádioaktívne, ale preto, že ich nikto neloví, vysvetľuje Dimitrij. Sumcom väčšinou hádžu zamestnanci zvyšné pečivo, most tak slúži ako diskusné mólo a miesto na oddych.

Po návšteve černobyľskej elektrárne sa zastavíme ešte v uzatvorenom prístave a v dedinke Černobyľ, kde je oproti Pripjati úplne bežný život. Tu sú ubytovaní väčšinou zamestnanci elektrárne a vedecké tímy alebo novinári. Je tu umiestnený aj pamätník padlým požiarnikom, ktorí zasahovali pri havárii. Ich životy skončili tragicky, pretože rádioaktívny požiar nebolo možné uhasiť pomocou požiarnických áut a vodných diel, ktoré používali. Pri zásahu zomreli po niekoľkých hodinách. Hodnota radiácie tam bola viac ako tisíckrát vyššia oproti norme.

Otázniky

Po odchode zo zóny uvažujeme spolu s Dimitrijom, ako vlastne mohlo dôjsť k takej katastrofe. Bol to ľudský omyl, úmysel alebo nehoda? Podľa oficiálneho vyšetrovania spôsobila nehodu nepripravená pracovná zmena a trúfalosť operátorov, ktorí išli nad hranice povolených činností. Podobné reaktory, ako ten černobyľský, sú v prevádzke aj dnes. Všetky sú v štátoch bývalého sovietskeho bloku a fungujú pomerne spoľahlivo. Oproti tým, ktoré sa používajú na západe a taktiež u nás, sú však naďalej nebezpečné a rizikové. Dúfajme preto, že sa už žiadny Černobyľ opakovať nebude, pracovníci elektrárne budú dodržiavať všetky pracovné postupy a kontroly technického stavu elektrární budú prevádzať zodpovedne a včas.

Černobyľ som navštívil dvakrát. Počas jednej návštevy sme boli ja a moji partneri vystavení počas ôsmich hodín rovnakej dávke žiarenia, ako u nás za dva týždne. Na otázku, či je to nebezpečné, sa nedá odpovedať. Dimitrij potvrdil, že zamestnanci elektrárne nebojujú v súčasnosti s chorobami z ožiarenia a tieto limity sú riadne dodržiavané a nemajú zvýšený počet rakovinových ochorení. Otázkou je, či to je propaganda alebo pravda. V každom prípade, do Černobyľu by som sa možno ešte raz vrátil, ale ako reportér. Mojím cieľom je vytvoriť plnohodnotný dokumentárny film o tomto mieste, ktorý bude reflektovať aktuálnu situáciu a objektívne zhrnie celý doterajší vývoj. Téma jadrových elektrární je zaujímavá z hľadiska energetiky a dopadu na životné prostredie. Ja patrím skôr k fanúšikom jadrovej energetiky, no dôležitý je aj ekologický dopad na životné prostredie, pretože bez toho by sme tu nemohli žiť ani my.

autor článku a fotografií: Matej Bórik

admin