V poradí už tretie podujatie NAJTART, organizované OZ Arteria v priestoroch Style caffe, prebehlo jedenásteho februára. Tentokrát vyplnila program debata s Ivanom Štrpkom (spovedali ho Koloman Kertész Bagala a Zoltán Rédey) a vernisáž fotiek z Nového Zélandu (Lukáš Ondriaš, Anita Sekerešová). O hudobné predely sa postarala kapela LaBon.
Svojej spolubývajúcej z internátnej bunky som hrdo ukázala venovanie od Ivana Štrpku. Napísal mi ho do novej knihy, ktorú som dostala na Vianoce. Tichá ruka s podtitulom Desať elégií. Štrpkova ruka bola skôr trasľavá a neistá, keď mi do nej písal Simone s pozdravom… Spolubývajúca skonštatovala, že jeho písmo je veľmi kostrbaté a, doslova, rozihrané na všetky strany. Koniec koncov, rovnako pôsobí aj jeho poézia. Neustálymi premenami svojich textov sťažuje prácu nejednému literárnemu vedcovi. Nové vydania jeho knižiek majú často inú podobu ako prvotné dielo. Keď sa Štrpkovi pri opätovnom čítaní nepozdávajú niektoré pasáže, chýba im intenzita, sila myšlienky, jednoducho ich prepíše. Momentálne z toľkého perfekcionizmu vystupuje pot na čelo pedagógovi z katedry estetiky a básnikovi Zoltánovi Rédeyovi. Doslov k jednej z jeho kníh píše, totižto, už pol roka. Nie je to však spôsobené recenzentovou neschopnosťou vycítiť náladu textu, ale tým, ako tvrdí usmiaty Štrpka, že sa Zoltánovi doslova ,,hýbe zem pod nohami“.
Môj kamarát Dežo bol na druhom brehu
Ivan Štrpka dostal po smrti skvelého priateľa Deža Ursinyho, ktorého originálnu hudbu dopĺňal textami náležitej kvality, ponuky od mnohorakých hudobníkov. Doteraz ich všetky tvrdošijne odmietol. Sugestívnu a opantávajúcu Ursinyho tvorbu už podľa jeho slov nikto neprekoná. Dežo bol úplne na druhom brehu ako všetci jeho rovesníci. ,,Energiu vychádzajúcu z Dežovej hudby by sme mohli nazvať priam významom. Ja som sa tento význam snažil rozmotávať svojou vlastnou škrípajúcou a zamotávajúcou hĺbkou. V snahe o úplnú koexistenciu so slovom som sa pokúsil naplno otvoriť jeho hudbe.“ O takéto duchovné súznenie sa usilovali možno aj v záhradnom domčeku, kde sa viacerí umelci schovávali pred neprajným režimom normalizácie. ,,Bol to na hlavu postavený svet, kde sa čierne vydávalo za červené a červené za čierne.“ No ľudia s pestovaným duševným svetom, ľudia venujúci sa veciam z presvedčenia, veciam dávajúcim naozajstný zmysel prežili aj túto mimoriadne neprajnú dobu. Vonkajšie prekážky by, každopádne, nemali predstavovať zátarasu pri fungovaní vnútorného sveta človeka.
Morálne ihrisko Osamelých bežcov
Osamelí bežci šprintovali po svojom vlastnom morálnom ihrisku oddelene od sympatizantov vtedajšej ideológie a predstaviteľov oficiálnych literárnych prúdov. Tí mali inakšie ihriská, na ktorých prebiehali spartakiády a všetko bolo vopred nadiktované, presne nalinajkované a fungovalo iba na povel. Štrpka začal ihneď po maturite publikovať v časopise Mladá Tvorba, ktorá dávala priestor svojským spisovateľom (napr. aj Dušanovi Mitanovi, Dušanovi Dušekovi či Pavlovi Vilikovskému), novej generácii narodenej krátko po vojne. Okrem tohto prispievania strávil dva roky behaním po horách celého Slovenska. S ruksakom, vždy preplneným knihami, sa intenzívne venoval vedeckej geológii. ,,Na filozofickú fakultu som už prišiel ako človek s ,,luftom“. Páčili sa mi americkí beatnici, pretože napriek ich bláznivému fungovaniu v inej krajine, v inom čase a v iných rozmeroch sme určité veci vnímali podobne otvorene.“ Osamelých bežcov spájalo s americkými beatnikmi rovnaké myšlienkové podhubie. V marci 1964 bol Alan Ginsberg vyhostený z Havany, následkom čoho musel odletieť najbližším lietadlom preč z Kuby. Náhoda chcela, aby to bolo lietadlo smerujúce do Prahy. Práve vo vtedajšom hlavnom meste ČSFR si Osamelí bežci zapálili svojho prvého jointa s jedným mimoriadne sympatickým, koncentrovaným a bystrým Američanom. ,,Na nohách mal obuté tenisky z Indie, tie tenulinké biele s gumenou podrážkou a vyrobené z plátna.“ Priam budhisticky skromná obuv na to, že Ginsberg musel v Prahe chodiť po blate zmiešanom s posledným zimným snehom. Spomienky na tohto pozoruhodného beatnika vyzneli z úst slovenského básnika naozaj exkluzívne. ,,Bol niečo viac ako básnik, bol to Guru. Ešte aj počas čítania svojej poézie pekne narábal s dychom. Naučil sa to v počas pobytov v Indii.“ Ginsberg prisľúbil Osamelým bežcom vydanie básnickej zbierky vo Ferlingettiho vydavateľstve v San Franciscu. Škoda, že mu príslušníci národnej bezpečnosti zobrali všetky poznámky aj kontakty pred tým, než ho vyhostili aj z Československa. Možno už dávno mohli byť Osamelí bežci v klube medzinárodne uznávaných spisovateľov.
Zbieranie akýchkoľvek autogramov nepatrí medzi moje koníčky. Vlastne som to tentoraz urobila po prvýkrát. Podotýkam, že s menšími výčitkami svedomia. Pripadá mi to ako flashback platonicky zaľúbeného tínedžera, trochu trápne, trochu komické a tak trochu ponižujúce. Avšak, kde by boli všetky tie naše vzory a idoly, keby sa naplnilo nihilistické posolstvo pesničky od Sonic Youth ,,Kill your idols?“ Nie je pre človeka tvorivého pochvala najlepším zadosťučinením? Popýtanie autogramu alebo venovania môže byť predsa tiež istým prejavom úcty a uznania. S odstupom času si nielen pri počúvaní piesní Deža Ursinyho, ale aj pri čítaní Štrpkovej poézie neustále opakujem jedno – tento autogram neľutujem.
Alebo iba naša vlastná jednoznačnosť vydávajúca sa za osud, v ktorej sme uzavretí (s nosom na skle priezračnej gule a) rozmazaní, takmer bez znaku.
Štrpka, I. (2006): Tichá ruka Desať elégií, Ars poetica, Bratislava, str.31
Mladí devianti zo 60tych rokov
Osamelí bežci (Ivan Štrpka, Peter Repka, Ivan Laučík) boli v 60tych rokoch skupinou provokujúcich a búriacich sa mladíkov. Svoj prvý manifest Návrat anjelov uverejnili spolu s básňami v prvom čísle časopisu Mladá Tvorba (1964) a druhý v piatom čísle pod názvom Prednosti trojnohých slávikov. Tieto manifesty vtedajšiu dobu poburovali, boli veľmi provokatívne, pretože odmietali oficiálne hodnoty. Vojnu a komunizmus považovali za abstraktné pojmy, úplne cudzie pre ich generáciu. Nesúhlasili taktiež so zasahovaním ideológie do literárnej tvorby a teda protestovali proti vtedajšiemu spoločenskému systému. Ich nonkonformita vybudovala hrubé múry, za ktorými čupela slovenská súdobá lyrika. Básne pre nich predstavovali možnosť sebavyjadrenia zbavenú akýchkoľvek zábran. Obdivuhodné je, že napriek podobným myšlienkovým algoritmom sa tvorba Osamelých bežcov od seba odlišovala.
autor článku a fotografie: Simona Krovinová
