Poznané a nepoznané z ostrova

Západ slnka nad starým veterným mlynom.Tichá, čarovná, nezabudnuteľná, prakticky bez dopravy, s prekvapivo elegantnou kozmopolitnou atmosférou, a to aj napriek tomu, že má rozlohu iba štyri kilometre. Malá bodka na mape a ja som na nej žila. A celé tri mesiace. Koufonisia.

Zahmlená minulosť

Ten pre mňa najmenší z malých gréckych ostrovov má podobné zázemie ako okolité ostrovy. Nie je jasné, kedy začal byť obývaný a čo sa tam dialo v stredoveku. Vieme, že bol dobytý Rimanmi v druhom storočí p. n. l. a padol aj do benátskych rúk. V 16. storočí naň stihli zaútočiť Turci, ostrov bol oslobodený až v roku 1821.

Nebojácnosť

Dostať sa na takú bodku na mape, to by šlo. Existuje viacero spôsobov, letom svetom po internete, prstom okolo glóbusu alebo tvrdá drina, na ktorú som stavila ja. Len škoda, že som o nej nevedela skôr. To by som si asi ešte raz všetko dobre premyslela. Na dovolenku nemyslite, to by bol drahý špás, na to nemáte. Ako malý neskúsený človiečik bažiaci po dobrodružstve, v očiach odhodlanie a nebojácnosť, vytočila som číslo do personálnej agentúry. Rodičia stavili na moju staršiu sestru v nádeji, že dve sa nestratíme, a tak mi ju zavesili na krk. Chyžná v hoteli je fajn a keď si vás obľúbi rodina, ktorá by si vás z toľkej spokojnosti z dobre poskladanej obliečky na vankúši až adoptovala, slušné vreckové je isté. Keď sme sedeli doma na sedačke a videla som slzy v ockových očiach, zrazu som si uvedomila, že sa asi niečo deje. Nebolo ľahké zaplatiť za to, že posielali svoje dcéry kdesi nevedno kam, iba so zdrapom papiera s najzákladnejšími informáciami v našich rukách, a to všetko s vierou, že nás snáď za najbližšou zákrutou nestrčia za tie prachy do vreca.

...sa stal na tri mesiace našou prácou i domovom.Letom, svetom

Tour de neznámo začalo. Ešteže bol ten ostrov tak blízko. Z môjho mesta hodina autom k najbližšej železničnej stanici. Päť hodín vlakom do Bratislavy. Dve hodiny lietadlom do Atén. Trištvrte hodiny gréckou MHD do najväčšieho prístavu Pireus. Pár slov s neznámou mladou Japonkou, ktorá sa stratila tak ako my. Prvá trieda nám nevyhovovala, čakali sme na veľkú modrú loď bez čašníkov s motýlikmi. Iba celú noc a na obrubníku pri najbližšej zastávke. Potom už iba desať hodín loďou skoro ako Titanic. Skoro. A s morskou chorobou mojej sestry na ostrov Naxos. Pevnú zem sme pod nohami narýchlo nestihli registrovať. Veď sme tam boli iba skoro celý deň. Mali tam totiž takú pravidelnú lodnú linku Naxos-Koufonisia, ale v daný deň iba večer. Prvé, čo nás v Zeusovom meste upútalo, bolo obrovské okno stojace samostatne na vrchole nad prístavom. Tak sme sa odfotili. Od okoloidúcich Angličanov sme sa dozvedeli, že ide o nejaký chrám. Predstavte si, bol Apollonov. Keby ten vedel, že z neho ostalo len toto. Toto, neoddeliteľný symbol Naxosu. No a to už na nás trúbila loďka. Podobala sa na tú veľkú nafukovaciu, s ktorou chodí môj dedko na najbližší rybník. Nebála som sa, boli sme iba na otvorenom mori. Ako dobre, že len ďalších šesť hodín kolísania. A boli sme tam, čo by kameňom dohodil. Do večerného svetla sa ponárajúca Koufonisia.

Prvé grécke kroky

To bolo ako z amerického filmu, prvýkrát na mňa niekto čakal s tabuľkou v ruke a s mojím menom. Že to bola stará zvráskavená starena so zásterou a nespratnými vlnami na hlave, som akože nevidela. „Kaľinichta!” „Aj ja vás, aj ja vás!” reagovala sestra. Potom nejaké „kala, avrio, skupa, mopa”, pripečené rezance s niečím slizkým a už sme spali. Ráno nás vítali Slovenky. Neviem, či existujú náhody alebo je všetko niekde vopred napísané, ale ruku mi podala Hanka, moja terajšia spolužiačka. Je možné, aby sa východniarka stretla so západniarkou, obe v očakávaní s výsledkami o rozhodnutí prijímacieho konania na žurnalistiku do Nitry, a to až na Koufonisii? Tak ja vám vravím, toto musel niekto dlho plánovať. My, štyri Slovenky, dvaja Poliaci a záhradkár Ibi z Bangladéša sme mali štvorhviezdičkový hotel v rukách. Okrem toho, že vlastníci, najväčší šéfovia ostrova, boli sedemdesiatročné dvojičky, ktorým vysvetliť, že nie sme zajatci, trvalo skoro mesiac, kontrolu nad nami prevzala aj teta Eleftéria, ktorá nás naučila, že kde smrdí chlór, je čisto. Pracovná doba bola chvályhodná. Každý deň sme mali pridelené izby, v ktorých hĺbkové upratovanie zabralo necelú osemhodinovku. Ležať každý deň na pláži, ku ktorej bolo potrebné prejsť cez cestu, bolo zaslúžené.

Sever a juh

Ostrov bol kamenistý, za čo môžu severozápadné vetry, ktoré spôsobujú, že tam skoro vôbec neprší. Delí sa však na Pano a Kato Koufonisiu. Vyššie položená Pano Koufonisia, kde sme sa usídlili na tri dlhé mesiace aj my, je turisticky obľúbenejšia a obývaná približne 400 obyvateľmi. Malebná dedinka nazývaná „Chora” sa tiahne pozdĺž prístavu a je prototypom kykladskej kultúry. V tejto rybárskej dedine sa môžete prechádzať dlhými úzkymi ulicami alebo navštíviť chrám sv. Georga, ochrancu ostrova. Najväčším symbolom je snáď miestnymi obľúbený starý veterný mlyn, na ktorý nedajú dopustiť. Kato Koufonisia, ležiaca južne, je málo alebo vôbec neobývaná. Známkami života sú malé betónové mólo, pútnický kostol, na ktorý sa v patričný sviatok priplavia všetci z Pano Koufonisie, jedna žiarovka zavesená na drôte, jedna zasadená palma, nejaký statok sedliaka s dvoma oslami a dva luxusné domy  zbohatlíkov. Vyzeralo to ako chránené archeologické miesto. No napriek tomu vás malý motorový čln pravidelne v určený čas prevezie zo severnej na južnú časť ostrova a opačne.

V zahraničí sme sa nestratili aj vďaka sesterskej sile.Grécka chobotnica s buzukou

No len aby ste sa s miestnymi pochopili. Zlý akcent môže zmeniť význam slova. A ak vám povedia „ne”, to znamená áno, naše nie je po grécky „ochi”. To len aby sa vám nedostalo kriku ako mne, keď som sa spýtala Eleférie: „Scupa, mopa?” (pozametať, poumývať). Ona odpovedala: „Ne!” Tak som sa spokojne otočila a odišla. Asi preto boli na večeru zlé plnené paradajky. Gréci ale vedia, že to, čo robí hodovanie perfektným, nie je iba jedlo, ale aj spoločnosť. Deň začína rýchlymi raňajkami, kávou a cigaretou alebo suchármi s mliekom, o to viac posilnený výdatným obedom a neodmysliteľnou siestou. V podvečer relaxujú vysedávaním na terasách s rodinou a známymi. Pokračujú až do večere so sladkými cestovinami, zmrzlinou a zákuskom. Pre gréckych kulinárov sú typické bylinky ako oregáno, tymián, rozmarín, koriander a korenie, škorica, muškátový orech, vanilka. V reštaurácii neuniknete už spomínaným plneným paprikám a baklažánom. Na tanieri na vás budú žmurkať morskí raci, krevety a vybrané rybičky. My sme sa nechali nahovoriť na jemne opečenú chobotnicu. Keby nechutila ako žuvačka bez chuti, aj by som povedala, že mi chutilo. Vraj ale záleží na príprave, chobotnica a iné tvory sa dajú servírovať viacerými spôsobmi. Chobotnicu sme teda radšej ihneď zapili dobre známym „Uzom”, gréckym aperitívom s charakteristickou vôňou anízu. A to sme už tancovali s miestnymi na tradičnú ľudovú grécku hudbu pri brnkacom nástroji „buzuka”, ktorá je najobľúbenejším nástrojom Grékov. Hudba tu má svoju dlhú históriu a zaraďuje sa medzi orientálne hudobné štýly.

Nezabudnuteľné

Nezabudnuteľný folklór, ako aj malé biele domčeky s modrými okenicami, vytvárajú zvláštnu atmosféru ostrovného sveta. Tie sme si pri prechádzkach ihneď zamilovali. Ak si chcete túto krásu pamätať, pár obchodíkov so suvenírmi a pestrými užitočnými a neužitočnými vecami tam nájdete. Veľa ale neminiete, a teda vám napokon nebude vadiť ani neprítomnosť bankomatu. Pozor, pošta nie je pre vaše srdečné pozdravy otvorená každý deň. Skôr ju doručíte vy sami. Doktor prichádza tiež len občas, nutné prípady musia teda preplávať na najbližšie veľké ostrovy. No a nečakajte ani žiadne taxíky, mestskú dopravu a mopedy. Ostrov je malý a plochý a verte, prejsť ho po vlastných nebude žiadny problém. My sme to dokázali. Na jednej strane hotely, pláže, nie preplnené, takže stačí si vybrať, ľahnúť a chytať bronz. A na strane druhej kozičky, kravičky a neporiadok, ktorý ešte zatiaľ turisti nevidia. To len my, roztopašnejší a dobrodružnejší, sme prebádali aj neprebádané.

Kúzlo Koufonisie

Koufonisia cíti apel turistov a pomaly sa vypracováva na lákavú destináciu. Ostrov je zaručením pokoja a oddychu s čarovnou prírodou a gréckou kultúrou. Prešiel tretí týždeň, vieme pozdraviť, poďakovať, neznášame papriku, sme bronzové a všade sme boli. Už iba dva mesiace. Ale už teraz viem, že nebyť mojej sestry a toľkej odvahy zavolať personalistke a vycestovať na predtým nepoznané, nepočuté a nevidené miesto, sama by som sa sem nedostala. Tento pôvabný a zároveň nekonečne ďaleký grécky ostrov a nadobudnuté skúsenosti by boli pre mňa iba fikciou. Tak, ako nám známe grécke ostrovy, aj tento je jedinečný a oplývajúci svojím kúzlom. Neviem, či práve Koufonisia bude vašou budúcou destináciou, ale dopriala by som vám ten pocit, keď sa zrazu zastavil čas.

autorka článku a fotografií: Andrea Mačošková

Zdieľajte článok

Komentáre:

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.