Aj po vyše dvadsiatich rokoch má pred vystúpeniami trému, ocenil by zlatý „sťahovák” za najviac stiahnutých skladieb z internetu, najradšej hrá vysokoškolákom a poznajú ho aj rakúski policajti. O tom všetkom nám porozprával spevák kapely Vidiek Janko Kuric, ktorého sme odchytili nad miskou gulášu na Októberfeste.
Vystupovalo sa vám za vašich študentských čias inak ako teraz?
Nevidím v tom žiadny rozdiel, lebo ľudia sa nemenia. Mení sa iba okolie a príroda. Vždy sa tešíme, keď môžeme vystupovať pred ľuďmi, zabávať ich a roznášať dobrú náladu.
Ako často do roka mávate koncerty?
Okolo stovky. Väčšinou hráme pred vysokoškolským publikom. Je to pre nás príjemné a človek potom aj pomalšie starne.
Mávate ešte trému?
Vždy mám trému, ale nie je to naozajstná tréma. Keď chce byť niekto zodpovedný, musí mať v sebe niečo, čo sa na trému podobá. Nejaký pocit zodpovednosti, aby to všetko dobre dopadlo.
Máte na vystúpenia aj nejaké špeciálne kostýmy?
Mávam úplne čistú, čerstvo vyžehlenú košeľu. A oblek taký ujetý… Topánky a zuby očistené, takže som ako zo škatuľky.
POZRITE SI VIDEO: Janko Kuric z kapely Vidiek zdraví čitateľov Občasu nečasu!
Na koncertoch máte špecifické pohyby. Vlastná tvorba?
Pravdaže! Aj keď vlastná tvorba viac-menej ani neexistuje. Už dávno, asi pred sedemdesiatimi rokmi, jeden hollywoodsky režisér povedal: „Všetko nové je zabudnuté staré.” A dnes to funguje ešte viac. Tým, že som z dediny a sledoval som, ako sa tancuje na dedinských zábavách, teraz to môžem zúročiť.
Máte niektorú pieseň z vášho repertoára vyslovene najradšej?
Ja sa teším vždy na komplet celý koncert od začiatku do konca. No v súkromí nepočúvam moje pesničky, mám radšej tie cudzie, ale myslím si, že je to prirodzené. Na koncertoch s chuťou hráme naozaj všetko. Ja osobne sa teším na každú pieseň, takže jedna obľúbená neexistuje. Všetky sú moje vyvolené. To je ako s deťmi a otázkou „Ktoré máš najradšej?…”.
Je nejaký bláznivý zážitok z koncertu, na ktorý nikdy nezabudnete?
Každý koncert je zaujímavý, lebo vždy sú tam noví a iní ľudia, ktorí živo reagujú. Proste to nie je playback alebo z televízora.
Teda nemáte nejaký špeciálny zážitok?
A čo je špeciálny? Že sa pomýlim alebo spadnem z pódia?
Ja neviem, to už vy musíte vedieť.
Ja sa snažím, aby bol každý koncert špeciálny a aby som ho nejako špeciálne nepokazil. (smiech).
Hráte koncerty s maximálnou radosťou. Odkiaľ beriete životnú energiu, ktorú potom predvádzate na pódiu?
Ja si ju beriem od môjho publika.
Takže je to vzájomné, ste na sebe závislí?
To je taká vzájomná interakcia. Samozrejme, najprv to musí ísť odo mňa. Ja som hlavný strieľač, nahadzovač a dovtedy sa snažím nahadzovať alebo škrtať so zápalkami, kým vznikne ten správny požiar. Mám strašne rád výzvy. Keď hráme v zahraničí, kde nás nepoznajú, lebo nás veľmi nehrávajú v rádiách ani v televízore, vtedy príde výzva zapaľovať tú zápalku a škrtať, škrtať, škrtať, aby som ich presvedčil a povedali si „To čo je?!”. Na poslednej pesničke nás už nechcú pustiť z pódia. Vtedy je to krásne, absolvovať celý tento boj. Nie iba tváriť sa slávne, ale vedieť dokázať, prečo je človek slávny.
Má kapela Vidiek aj hviezdne maniere?
Boli také náznaky, keď sme v šatni chceli fľašu bieleho a červeného vína. Avšak potom sme od toho upustili. Povedali sme si, že stačí pivo. Ale v rámci tej slávy mi napadla celkom dobrá historka. Moja dcéra mala frajera z Viedne, ktorý prekročil rýchlosť v Rakúsku a policajt sa ho pýta: „Kam sa ponáhľate, keď jazdíte tak rýchlo?” A on odpovedal: „Za svojím dievčaťom do Bratislavy.” Policajt si povedal, že keď za dievčaťom, je to odpustiteľné, a opýtal sa: „Ako sa volá vaše dievča?” Odpovedal, že dcéra Janka Kurica. Policajt sa zháčil, ostal prekvapený a povedal: „To fakt? Kuric? Vidiek?” Takže nás poznajú aj za hranicami, a to ma veľmi milo prekvapilo. Zaujímavé je, že na Slovensku ma policajti nepoznajú…
Pracujete na novom albume?
Áno, viac-menej ho už máme hotový, ale sú to také dobré pesničky, že mi je ľúto dať tam texty, ktoré sa mi až tak nepáčia. Takže stále robíme na textoch. Všetko je už nahraté, akurát môj spev tam chýba, lebo nie som úplne stotožnený s tými textami.
Taká je taktika Vidieku – najprv hudba, potom texty?
Aj, aj. Máme na každú pesničku dva, tri aj štyri texty. Ale je mi ľúto, nehovorím, že pokaziť, ale urobiť ich tak, aby som nebol úplne spokojný.
Mali ste už chuť spraviť na jednu pesničku dva texty a oba vydať do obehu?
To môžem urobiť teraz, ale nie je dobré, keď človek dáva v umení na výber. Ja si neviem predstaviť, žeby režisér urobil dva filmy s tým istým príbehom, len inak natočeným.
Ako sa bude nový album volať a kedy vyjde?
Chcel by som, aby vyšiel tento rok. A názov už máme, bude sa volať „Posledné CD” alebo „Posledný album”.
Bude naozaj posledný?
Nie iba posledný, potom bude iný posledný… Kto nás berie vážne, nechápe našu tvorbu. My si zo všetkého strieľame, aj sami zo seba. A toto je taká streľba na našich kolegov, ktorí mali posledný koncert už pred piatimi rokmi a koncertujú naďalej.
V minulosti ste získali zlatú platňu. Opäť sa chystáte na takúto poctu?
Ono je to dnes srandovné, však už ani CD-čka sa nepredávajú. Ale bolo by celkom zaujímavé obdržať zlatý „sťahovák”, že kto má najviac stiahnutých pesničiek. To by sa mi celkom páčilo. Napriek tomu, hovorí sa, že sťahovanie zabíja hudbu. Vôbec s tým nesúhlasím. Skôr sa mi zdá, že v dnešnej dobe najviac zabíjajú hudbu slovenské rádiá. Oni si verklíkujú desať interpretov dokola od rána do večera. Aj keď sami vieme, že je milión skupín s omnoho lepšími skladbami a vôbec ich nepúšťajú v rádiu. Akoby ani neexistovali. Veď keď sem niekto príde z cudziny a zapne si rádio, tak si bude myslieť, že na Slovensku je desať interpretov. A pritom sú naozaj skvelé kapely…
Ktorá je vaša obľúbená?
Zo slovenských sú to Muchovci z Terchovej. Mám rád ich folklór a dravosť. Sú to takí folklórni heavy metalisti. A zo zahraničia… Minulý rok zomrela moja veľmi obľúbená speváčka Lhasa de Sela z Kanady. Mala skvelý hlas a bola veľmi mladá, keď zomrela na rakovinu. Dokončila album a po pol roku… Mám rád aj Toma Waitsa, The Rolling Stones alebo Joa Strummera zo skupiny The Clash. Tiež zomrel a bol to môj idol. Vlastne celá skupina The Clash je moja obľúbená, aj keď už nehrajú asi 20 rokov. Obľubujem veci, ktoré sú dlhodobo dobré. Také, ktoré keď si vypočujem, stále majú istú umeleckú aj odkazovú hodnotu. Bohužiaľ, už si ani neviem spomenúť, kto dnes takúto muziku robí…
autorka článku: Silvia Štrbáková
autor fotografií: Jozef Rybár
