Mnohými zatracované, mnohými nenávidené a mnohými aj obývané sídlisko Luník IX. Podľa približných štatistík tam dnes býva dvakrát viac ľudí, ako je kapacita sídliska. Napriek tomu, že mesto prevádzkuje školu, má tam sociálnych pracovníkov a vlastní byty, v ktorých neprispôsobiví nájomníci žijú, nikto nevie povedať presný počet obyvateľov na Luníku IX. Ten sa môže pohybovať od 5 do 10 tisíc, pretože neexistuje človek schopný ustrážiť počet čiernych nájomníkov v bytoch a v pivniciach schátraných bytových jednotiek.
O Luníku IX sa toho už dosť napísalo a natočilo. V každom z nás tkvie akýsi pocit strachu a rešpektu voči tomuto miestu, a preto sa mu celé Slovensko radšej oblúkom vyhýba. Inak to nebolo ani so mnou. Ako sme sa pomaličky blížili a zbadali hlúčiky malých rómskych detičiek, hrajúcich sa popri kraji štvorprúdovej cesty, vedeli sme, že náš cieľ je blízko. Pocit neistoty v žalúdku. Vrhli sme posledný pohľad na technické vybavenie a notebooky za niekoľko tisíc eur, ktoré, dúfame, ešte niekedy uvidíme.
POZRITE SI VIDEO: Reportáž zo sídliska Luník IX
Nemáš päť centov?
Hneď po príchode sa okolo nás zhŕklo asi dvadsať ľudí s otázkou, čo sme tam prišli robiť. Keď sme im povedali, že plánujeme urobiť program a premietať filmy, opýtali sa nás, čo budú dnes dostávať. Sklamaní odpoveďou „nič” sa radšej ešte uistili, či pri sebe nemáme aspoň päť centov. Ako bažanti na bojisku sme boli dopredu upozornení, že nikomu nemáme nič dávať, lebo sa takýchto sympatizantov už nezbavíme. Počúvli sme a jednoznačne sme urobili dobre. Najmenší obyvatelia neslávne známeho sídliska sa okolo nás zgrupovali a obkľučovali nás už len vďaka fotoaparátu a kamere v rukách mojich kolegov.
Pomaly som sa rozhliadla, v duchu si hovoriac, že to vôbec nie je až také zlé, ako sa nám média snažia natlačiť do hlavy. Videla som len niekoľko bytoviek, síce v nie veľmi dobrom stave, a pomerne špinavé kvázi námestie pred budovou mestského zastupiteľstva. Prechádzali sme nenáhlivo ku kultúrnemu domu cez davy malých ľudí, ktorí nás neustále častovali pozdravmi. Pripojili dokonca aj niekoľko nadávok v lámanej angličtine v snahe presvedčiť nás, že anglicky rozprávajú plynule. V kultúrnom dome to bola takpovediac „pohodička”. Zriadili sme si spravodajské stanovisko, aby sme sa aspoň týmto spôsobom mohli podeliť so svetom o zážitky z tohto nevšedného miesta.
Guláš a prekvapenie
Do začiatku festivalu zostávali ešte celé štyri hodiny, keď sa malé námestie pred úradom začalo zapĺňať. Začali sa horúčkovité prípravy, v improvizovanej kuchyni sa chystali pripravovať guláš na jednoplatničke požičanej z jedného konca a v hrnci donesenom z druhého konca Luníka. Guláš bol vraj dobrý. Ochutnať ho sme však nemali príležitosť, lebo kolega fotograf nás upozornil, že po tej platničke pred chvíľou liezol obrovský šváb.
Vzadu, niekde za poslednou ulicou, sa schovávalo hlavné prekvapenie, ktoré preslávilo košické sídlisko po celom Slovensku. Za posledným radom schátraných panelových domov sa nachádza lunícka skládka. Prechádzajúc popri pivniciach, kde presakovala voda, sme sa dostali až k vydrancovanému lesu, z ktorého zostalo už len zopár dubov tvrdohlavo odmietajúcich prestať rodiť plody na zdevastovanej pôde. Naskytol sa nám neveselý pohľad na kopy odpadu. Na deti veselo pokrikujúce a hrajúce sa v smetiach. Z okna sa na nás usmievali ďalší drobci a jeden malý pyroman si na balkóne robil ohník z videopások. Teta, presúvajúca oblečenie z jedného konca šnúry na druhý, na nás zlostne zagánila, zatiaľ čo chlap vyhadzoval odpadky priamo z balkóna spolu s obsahom vedra – nočníka.
Rómske talenty
Keď sme sa vrátili na námestie, už hrala kapela. Kresťanská, zložená z asi dvadsiatich talentovaných deciek, ktoré dali dokopy Saleziáni. Keď som sa pýtala vedúcej na motiváciu, povedala, že chce, aby tieto decká mohli cítiť Božiu lásku tak veľmi, ako ju cíti ona. Nadšené publikum sa tlačilo na účinkujúcich natoľko, že sa organizátor vyhrážal prerušením predstavenia, čo na chvíľu aj pomohlo. Nie však na dlho. Po niekoľkých minútach sa ďalšia kapela, tentoraz hrajúca na originálnu cigánsku nôtu, nemala kam pohnúť. Radosť z rytmu a hudby sa dala priam krájať.
Spomínam si, ako sa so mnou rozprávali dve malé dievčatká. Zaujímalo ich, čo študujem. Keď som odpovedala, že zo mňa bude novinárka, do tmy im túžobne zasvietili oči a verím, že o pár rokov z nich budú naše kolegyne. Vďaka nim viem, že tento výlet mal hlbší zmysel.
Počas života sa dostaneme na rôzne miesta. Na niektoré z nich sa tešíme viac, na iné zas menej, ale každé z nich v nás zanecháva stopu. Inak to nebolo ani s našou návštevou Luníka IX. Bol to pre každého z nás zážitok. Do istej miery pozitívny a do istej miery aj negatívny, ale určite nezabudnuteľný.
autorka článku: Ľudmila Gdovinová – Hudáková
autor fotografií: Mário Lorenc
autori videa: Marek Čabák, Ľudmila Gdovinová – Hudáková