B. Slančíkovej (ďalej len Béčko), Trieda A. Hlinku (Áčko). Čo majú tieto ulice spoločné? V prvom rade figurujú v mojom rozvrhu, v druhej menovanej sa taktiež konajú rôzne významné študentské udalosti (imatrikulácie a pod.), takže ich pravidelne v týždni navštevujem. Pozrime sa na ich výhody či nevýhody, na možnosti, ktoré nám ponúkajú, či na nedostatky, ktorými disponujú.
Čo vám ako prvé udrie do očí po príchode do Áčka? V mojom prípade to bolo obrovské množstvo počítačov na chodbe. Je ich oveľa viac ako v Béčku, kde ich môžeme nájsť len desať. Je to však logické. Áčko je hlavnou budovou UKF v Nitre, za deň sa tu vystrieda oveľa väčšie množstvo študentov. To však nie je to, čo ma trápi. Problémom je funkčnosť počítačov v Béčku. Na začiatku akademického roka bolo všetko v súlade s kostolným poriadkom – počítače fungovali, nebol žiaden problém prihlásiť sa a vyhľadať potrebné informácie na internete. Prešiel týždeň – dva a postupne začal „odchádzať” jeden stroj za druhým. Z desiatich bolo funkčných zrazu osem, o sedem dní už len šesť, aby o nejaký čas fungovali len štyri kusy. Kto by si však bol myslel, že je toto číslo konečné, teda že to stále nie je také hrozné, hlboko sa mýli. Koncom októbra by ste sa bez vlastného notebooku s nainštalovaným wifi na internet nedostali, všetky počítače boli totiž mimo prevádzky. Úplným protikladom je Áčko, kde je počítačov približne šesťnásobok a funguje azda každý z nich.
Určite každý z vás už minimálne raz počas prednášky pocítil potrebu vyprázdniť svoje črevá. Ja nie som výnimka, dokonca sa mi to stáva snáď častejšie, ako by som si prial. Ak sa tak stalo v Béčku, žiadna katastrofa sa nekonala. Toalety a umývadlá sú v tejto budove na vysokej úrovni, v každej kabínke platí heslo: „Čistota – pol života!”, môžete sa zamknúť a v pokoji zasadnúť na ľubovoľný „trón” bez toho, aby k vám niekto vtrhol a vyrušil vás. Ak máte „po”, jednoducho si vyberiete jedno zo štyroch umývadiel, ruky si ošetríte mydlom a základné hygienické potreby boli vykonané. Čo sa týka Áčka, na WC sa dá zažiť doslova stredovek. S touto budovou sa mi spája jedna nepríjemná príhoda. Asi 30 minút pred začiatkom prednášky sa to stalo. Črevá vyhlásili stav pohotovosti a mne bolo jasné, že to tú hodinu a pol nevydržím, začal som teda okamžite hľadať miestnosť s názvom WC. Neviem, možno sa v Áčku nachádza viacero WC-miestností a ja som natrafil akurát na takú, ktorú naposledy reštaurovali ešte za čias vlády Mečiara, avšak po príchode do priestoru, kde sa (jediná) toaleta nachádzala, ma zalial studený pot. Záchodová doska poliata neidentifikovateľnou tekutinou, ktorá sa nachádzala aj na zemi tak, že som v tom azda stál takmer po členky. To všetko značilo hocičo, len nie pokojné vykonanie potreby. Ako je vôbec možné, že v budove, v ktorej sa konajú prednášky, semináre, zápisy či imatrikulácie, sa nachádza WC, po použití ktorého sa musíte obávať nepríjemnej kožnej choroby? Je to veľmi smutné, človek, ktorý to nikdy nezažil, sa nad tým len pousmeje…
Stravovanie je v Nitre veľmi diskutovaná téma, týka sa všeobecne študentského života. Opäť si pomôžem príhodou zo svojho života. Moji bývalí spolužiaci z gymnázia ma pozvali na „intrákovicu” do Bratislavy a keďže som dve predošlé akcie zmeškal, tretiu som už odmietnuť nedokázal, a tak som sa ocitol v hlavnom meste Slovenska. Ešte pred začiatkom žúru sme sa rozhodli ísť naplniť prázdne žalúdky. Očami pesimistu, mal som poloprázdnu peňaženku, jednoducho som si nemohol dovoliť drahé jedlá, aké sa predávajú v obchodných centrách vo fastfoodoch. A vtedy sa to stalo. Prišli sme do obrovskej miestnosti. Množstvo stolov s lavicami na sedenie, pulty s tromi druhmi hlavných jedál, dezertov, pípa na čapovanie čaju, ocitli sme sa v stravovacom zariadení. Chutný vyprážaný syr s hranolčekmi, kus smotanovej torty, ľubovoľné množstvo teplého čaju, bez akéhokoľvek objednávania jedla z predchádzajúceho dňa. To všetko so študentskou zľavou za neuveriteľné dve(!) eurá a nejaké drobné k tomu. Ako to je v Nitre? Niečo podobné tu nenájdete, lacno sa najete jedine v školských jedálňach, jedna taká existuje práve v Béčku. Keďže v ňom trávim najviac času zo všetkých troch budov z môjho rozvrhu, tiež som rozmýšľal nad možnosťou stravovania sa práve tu. Ako to býva pred každým dôležitým rozhodnutím v živote, aj ja som si vypočul zopár názorov od ľudí, ktorí už s daným predmetom nejakú skúsenosť majú. Vôbec nechcem znevažovať kuchárske umenie ľudí variacich obedy v Béčku, ale názory typu: „To mäso ohriali pred štyrmi dňami a odvtedy nechali tak.” alebo „Keď si vyhladovaný, je ti jedno, veď vieš, ako to chodí.” dokážu človeka poriadne odradiť. Bratislavu ako mesto nemusím, ba dokonca mám na ňu vysoko negatívny názor, v tomto smere sa však Nitra má čo učiť a zlepšovať sa.
Toto sú len základné veci, ktoré musia biť do očí každému študentovi navštevujúcemu spomínané budovy. Všetko má svoje pozitíva aj negatíva, ale ak niektoré veci zostanú fungovať ako doteraz, nečudujme sa potom, že sa negatívne názory hromadia a prevažujú nad pozitívnymi…
autor článku: Peter Odráška
autor fotografií: Peter Raškovič
