Čepeľ vreckového nožíka sa jemne, a potom čoraz nástojčivejšie kĺzala po hladkom bielučkom perí, aké rástlo aj na krídlach anjelov. „Doriti, tupý je. Fakt aj do riti by som si ho mohol strčiť, ani by sa mi nič nestalo.” hromžil jeden z najkrajších mužov na celom Slovensku.
Teda, rozhodne by ním bol, keby nebol taký vychudnutý, vlasatý a zarastený. Konečne sa mu podarilo holuba, ktorému predtým zlomil väzy, narezať na krku, aby stiekol z krvi. Potom ho zavesil na špagát omotaný okolo jeho nôh na strom. Zamyslel sa a pozoroval holuba, teda, torzo holuba ochudobnené o krv a dušu. Osud malého úbohého holuba bol spečatený. Hoci tento vták – latinským názvom columba domestica – ani len netušil, že raz bude zavraždený príslušníkom rodu homo sapiens, celý život pociťoval voči ľuďom averziu. Keď bol malý, veľmi sa ich bál. Boli takí veľkí a robili samé nepredvídateľné pohyby. Neskôr už bol väčší a múdrejší a vedel, čo môže od nich očakávať. Považoval ich za hlúpych, lebo jedlo, ktoré by mohli zjesť sami, hádzali hlúpym labutiam, priblblým kačiciam a našťastie aj holubom. To ich sčasti ospravedlňovalo. Žil v hniezde na autobusovej stanici a zabával sa tým, že ich pozoroval a osieral. A oni mu za to aj tak nechávali jedlo v odpadkových košoch a na chodníkoch. Keby neboli takí hlúpi, možno by si ich aj bol obľúbil. Práve keď sa mu snívalo o tom, že v rieke netečie voda, ale valí sa ňou zrno, ho jeden človek v spánku zákerne zavraždil. Vlastne, nebolo to zákerné, bolo to rýchle a bezbolestné a holub si to ani nevšimol.
Muž preliezol zábradlie a so svojím čiernym batohom dokráčal dolu brehom až k rieke Nitre. Omočil si krvavé ruky v studenej vode a tá na pár sekúnd získala ružovú farbu. Vybral si z batohu mydlo, vyzliekol sa a pokračoval v umývaní. Po chodníku, ktorý viedol popri rieke, našťastie nikto nešiel. V prípade heterosexuálne orientovaných žien a homosexuálne orientovaných mužov to bola vlastne ich smola, ale jeho šťastie. Jediný, kto ho videl, bol holub. „Ten človek je bielobiely ako tá najkrajšia holubica. Bol chudák, hladný. Úbohý malý človek, bezhniezdovec. Jemu asi nikto nikdy len tak nehodil jedlo.” pomyslel si holub tesne predtým, než jeho duša definitívne vyletela do neba. „Je tu zima ako v ruskom filme.” Pomyslel si muž – šťastný, že tento osviežujúci kúpeľ sa už chýli ku koncu a netušil, že jeho časť jeho tela a časť jeho života práve pozoroval a hodnotil holub. Nabral si vodu z rieky do litrovej fľaše, vyšiel naspäť na chodník a obliekol si čisté nohavice a sveter.
Neďaleko bola predajňa Jednoty a predajňa elektrospotrebičov. Práve tam mal namierené. Pred vstupom do Okay predajne sa nadýchol a suverénne vykročil smerom k polici s rýchlovarnými kanvicami. Už vedel, kde je elektrická zástrčka, pichol do nej kanvicu a nalial vodu z batoha. Predavač ho nevidel, bol práve pri zákazníkovi, ktorému vysvetľoval, že je lepšie kúpiť si vysávač teraz, kým vstúpi do platnosti nariadenie EÚ o obmedzení ich výkonu kvôli úspore elektrickej energie. Pristúpil k nemu a povedal: „Mohli by ste mi zapnúť zvuk na treťom televízore sprava? Známy mi hovoril, že je skvelý, len zvuk je na ňom nejaký čudný.” „To nie je pravda, hneď si to môžete vypočuť.” hovoril predavač a medzitým sa zohol po ovládač, ktorý mal za pultom. „Ak dovolíte, chvíľu ho budem počúvať.” odvetil muž a pridal zvuk. Predavač pokračoval vo vysvetľovaní výkonnosti vysávačov zákazníkovi. Zvuk televízora dokonale prehlušil zvuky vriacej kanvice. Len čo voda v nej dovrela, muž ju zobral a ponáhľal sa von. Predavač už balil vysávač a nič si nevšimol. Išlo to podľa plánu. Vlastne, nešlo. Ani nemohlo ísť. Plán totiž nebol – niekedy treba improvizovať.
Muž dokráčal naspať ku chodníku a stromu s mŕtvym holubom. Obaril ho vriacou vodou, zvesil a začal oberať perie. „Tento nôž mi bol čert dlžen!” zahromžil a pokúšal sa odrezať holubovi hlavu. Keď sa mu to podarilo, urobil to isté s nohami a rezom vedeným od holubovho trtola vybral vnútornosti. „Chcelo by to trošku bravčovej masti a panvicu, pečienka by bola dobrá, ale takto…” povzdychol si a vyhodil všetky vnútornosti do koša. Mal však soľ a korenie, ktoré včera ukradol v Jednote. Takto bude mäsko chutiť celkom dobre. Zo stromu odrezal konár, vyrezal na ňom hrot, a z napadaného lístia a vetvičiek spravil ihlanovitú kôpku. Z batôžka vybral zápalky a spravil pahrebu. Zvyšky malého úbohého holuba napichol na palicu a začal opekať.
Na jeseň je tma už o piatej, a tak bolo jeho ohník vidno do ďaleka. Policajti ale určité veci radi ignorujú. Aj zákaz rozkladania ohňa na verejných priestranstvách. Mäso začalo najprv ružovieť, potom hnednúť a rozvoniavať. Labužnícky si ho vychutnával a zajedal chlebom, ktorý kúpil – neukradol – v Jednote. To je totiž základné pravidlo pri kradnutí – kupovať lacné objemné veci a malé drahšie záležitosti si už nikto nevšimne. Dajú sa schovať do vreciek, do nohavíc, za tričko, do slipov… Záleží na šikovnosti. A na šťastí – na tom záleží vždy. Šťastie rozdeľuje svet na tých, ktorým pečené holuby padajú z neba a na tých, ktorí si ich musia prácne upiecť sami.
autorka: Hana Justová
