Mladá, krásna, skromná a predovšetkým veľmi charizmatická študentka magisterského stupňa aplikovanej sociálnej práce. Alexandra Hovancová sa počas štúdia venuje aj mimoškolským činnostiam. Pôsobí ako dobrovoľníčka v oblasti podpory týraných žien a detí, pracovala s bezdomovcami a nevyliečiteľne chorými deťmi.
Ako si sa dostala k práci s týranými ženami a deťmi?
V rámci sociálneho poradenstva som spoznala ženu, ktorá pracovala pre Spišskú katolícku charitu a vďaka nej som sa dostala do rôznych organizácií, medzi ktorými bolo aj stredisko pre týrané ženy a ich deti. V tom období som pracovala na zbierke pre bezdomovcov a dozvedela som sa, že existuje projekt, na základe ktorého by som mohla získať peniaze na pomoc pre tieto ženy. V tom okamihu som vedela, že sa chcem orientovať týmto smerom a tak som sa do toho pustila.
Na čo si sa v projekte orientovala?
Pri písaní projektu som sa nezamerala priamo na deti, ale skôr na matky. Je jasné, že deti sú poznačené takýmito udalosťami v rodine, no popri nich sa na matky akosi zabúda.
Ako sa správali ľudia, s ktorými si sa tam stretla v tvojej prítomnosti?
Na začiatku to bolo dosť zvláštne, lebo sa so mnou báli rozprávať a mali veľký odstup. Postupom času sa to menilo k lepšiemu.
Ako si prelomila ich strach?
Snažila som sa na to ísť postupne. Nazačiatok som im do centra doniesla vianočný stromček, keďže ho tam nemali. Najprv boli zarazené, nechápali prečo by som to pre nich robila nezištne. Ich deti boli veľmi šťastné.
Čo konkrétne priniesol projekt do ich zariadenia?
Podarilo sa mi získať 550 eur, ktoré som doplnila svojimi 100 eurami. Keď som rozmýšľala, na čo peniaze využiť, opýtala som sa priamo žien v centre, čo by si želali. Začali mi diktovať úplne bežné veci ako šľahačku, kečup, šunku a ostala som z toho v šoku, pretože ja môžem mať takéto veci každý deň. Ďalej mi spomenuli, že by chceli CD prehrávače, a tak som to tam 23. decembra všetko priniesla.
Ako reagovali?
Najprv boli ticho, čo ma zarazilo. Potom som im povedala, že im tie CD prehrávače ostávajú a ony sa rozplakali. Zo začiatku si vraj mysleli, že im ich vezmem.
Ako ťa ovplyvnila návšteva v tomto stredisku?
Bola to obrovská skúsenosť a najkrajšie Vianoce, aké som zažila. Tieto projekty píšem a organizujem každý rok a vždy je to iné. Zakaždým si však uvedomím, aké mám šťastie a ako treba pomôcť iným. Oni tam napríklad majú iba základné jedlo a nemôžu si dovoliť to, čo je pre mňa samozrejmosťou.
Využila si nejaké poznatky zo školy v práci v centre?
Prax a teória je obrovský rozdiel. Keď som šla do toho projektu, myslela som si, že nemám dostatočné poznatky v tomto obore, napriek tomu, že ho študujem. Veľmi mi pomohla aj predošlá dobrovoľnícka činnosť v Spišskej katolíckej charite. Ale áno, poznatky zo školy mi tiež veľmi pomohli.
Chcela by si sa tejto činnosti venovať aj po ukončení štúdia?
Určite áno. Aj keď viem, že to nie je nejaká cesta k nadobudnutiu veľkého bohatstva. Sama pre seba som si určila také méty. Najviac by som chcela pracovať s onkologickými pacientmi a ich rodinami. Túto tému som vlastne rozoberala aj v diplomovej práci. Potom je to práca v sociálnom poradenstve, kde by som sa určite venovala týraným ženám, ale aj iným skupinám, ako sú bezdomovci, narkomani a podobne. A tretia možnosť, voči ktorej som už aj podnikla určité kroky, je misia v Afrike.
autorka: Viktória Dušecinová
foto: archív A.H.
Hotova matka tereza, az na to, ze ta neobtazovala cudzich chlapov najma ked ma dotycna frajera…