Sú ľudia, ktorí robia pre našu spoločnosť veľmi veľa, no málokto o nich vie. Nepekné správanie, drogy alebo alkohol priviedli mladých chlapcov v problémovom veku do reedukačného centra v Hlohovci, kde pôsobí ako vychovávateľka aj veľmi príjemná a rázna žena, Martina Dudíková.
Mohli by ste nám ozrejmiť, ako vyzerá váš pracovný deň?
Pracujem od pondelku do piatku, vtedy mám žiakov pod dohľadom od štrnástej hodiny až do ôsmej do večera. Cez víkendy sa im zasa venujem celý deň. Doobeda chodia do školy, majú klasické vyučovacie predmety. Ako každý pedagóg, i ja sa držím výchovno-vzdelávacích plánov a výkonových štandardov. Denne s chlapcami absolvujeme prípravu na vyučovanie (domáce úlohy, kontrola prospechu), ergoterapiu, športovo-rekreačnú činnosť a reedukačno-terapeutickú činnosť. Raz do týždňa máme záujmové a tvorivé krúžky.
Vaša práca je nesmierne psychicky a veľakrát aj fyzicky náročná. Prečo práve toto povolanie?
Som matkou troch dievčat, no cítim v sebe veľkú potrebu venovať sa aj iným deťom. Nemyslím len to, že sú to chlapci, ale najmä to, že sú to deti, ktoré sú emocionálne narušené a sú zo znevýhodneného sociálneho prostredia.
Ako vyzerali vaše začiatky s chlapcami?
Kým som sa dostatočne adaptovala do prostredia reedukačného centra, trvalo to zopár mesiacov. Tieto prvé mesiace boli pre mňa naozaj ťažké. Musela som sa oboznámiť s osudmi chlapcov, ktorých som mala učiť. Preto som si čítala ich anamnézy a životné príbehy, pri ktorých som si nejedenkrát i poplakala. Mala som tendenciu chlapcov rozmaznávať a príliš ochraňovať. Nebolo to celkom správne, predsa len, ľútosťou ich človek ani neprevychová, ani im nepomôže.
Povolanie, ktoré vykonávate, je veľmi dôležité pre našu spoločnosť. Dávate druhú šancu chlapcom, ktorí už nie sú deťmi, ale ešte nie sú mužmi.
Je smutné, že mnohí považujú prácu mňa a mojich kolegov za dôležitú pre našu spoločnosť len preto, že mnohí chlapci, ktorí sa nachádzajú v našom zariadení, majú za sebou pestrú trestnú činnosť a tým, že sa nachádzajú v reedukačnom centre, ju nemôžu páchať. Ja si naopak myslím, že naše povolanie je dôležité najmä preto, že deťom, ktoré nemajú odkiaľ dostať to správne vychovanie, vštepujeme všetko, čo svojim vlastným deťom.
Nadväzujete so svojimi žiakmi bližší vzťah?
Chlapci, ktorí už odišli z centra, ma pravidelne chodia navštevovať a vždy sa milo pochvália, čo majú nové a ako sa im darí. Tí, ktorým sa prísť nedá, mi píšu na Facebooku. Na sociálnej sieti si píšem aj so svojimi terajšími chlapcami. Keď som napríklad náhle ochorela a nemohla som sa dostaviť do práce, už aj mi písali, kedy prídem, a aby som im z „dovolenky“ priniesla niečo sladké.
Povedzte nám nejaký úsmevný moment, ktorý ste s chlapcami prežili.
V mojej skupine sa nachádza chlapec Kevin, ktorý nemá viac ako 160 cm, avšak svojím humorom prevýši všetkých ostatných. Raz sa ma spýtal, akú mám veľkosť topánok. Odpovedala som mu, no v tom som sa zarazila, načo potrebuje túto informáciu. Jeho odpoveď znela: „Viete, panička, keď pôjdem najbližšie na prázdniny, chcel by som ísť do Viedne na nákupy. Tak, reku, že vám prinesiem (gestom naznačil ukradnutie) značkové tenisky, také som na vás ešte nevidel.“ No červenala som sa až za ušami…
Vyžaduje si vaša práca denné plánovanie a prípravy alebo robíte všetko spontánne?
Je to tak pol na pol. Napríklad v období sviatkov stále hľadám na internete nejaké kreatívne nápady, ktorým by sme sa s chlapcami venovali. A takisto študujem veľa rôznej literatúry, aby som sa vedela v problémových situáciách vžiť do ich kože. Ale ako som povedala, mnohokrát je to o spontánnosti. Chlapci si zmyslia, že si chcú pozrieť film, tak ideme pozerať.
Majú vaši chlapci, ak ich tak môžeme nazvať, pred vami rešpekt?
Je to veľmi individuálne. Dvaja zo skupiny poslúchajú na slovo, s radosťou sa zapájajú do všetkých aktivít a pomáhajú svojim kamarátom. Traja chlapci z mojej skupiny zas tichučko sedia, poriadne ani nerozprávajú, odpovedajú jedným slovom, ale zároveň nie sú zlí, iba hanbliví, čo je spôsobené tým, ako nepekne sa k nim správali ich rodičia. A ďalší chlapci zas patria k tým, ktorí vedú silné reči, vždy musia mať posledné slovo. Ale ten pomyselný varovný prst treba občas zdvihnúť, keďže ich rodičia boli vo výchove pasívni a niekto ich musí usmerniť.
Povedali ste si niekedy tú známu formulku, že už to ďalej nezvládate?
V profesii, ktorú robím ja a jej podobných, kde sa denne stretávate s krutými nástrahami života, príde syndróm vyhorenia o niečo skôr ako v iných odvetviach. Avšak úsmev chlapcov, ich vďačné očká, keď si spolu niečo dobré navaríme, alebo ich pochválim za pekne upratanú izbu, mi nedovolia ani len pomyslieť na to, že to už ďalej nezvládam.
Aký ste v práci kolektív?
Kolektív sme veľmi dobrý, navzájom si pomáhame, držíme spolu. Často si zo seba navzájom uťahujeme, snažíme sa, aby nám úsmev nezmizol z tvárí. Predsa len, musíme ísť chlapcom príkladom.
Prezraďte nám najobľúbenejšiu aktivitu vašich žiakov.
Jednoznačne krúžok varenia a stolovania, ktorý mám s nimi raz do týždňa. Chlapci si deň vopred navrhnú, čo by si radi uvarili, ja nakúpim potrebné veci a pustíme sa do toho. Je veľmi zábavné pozorovať ich s múkou na nosoch či s kuchárskymi zásterami. Najväčšou odmenou pre nich je, keď môžu napokon doslova vylízať hrnce.
Ako prebieha lúčenie s chlapcami, s ktorými strávite niekedy aj 2-3 roky? Čo im prajete do života?
Lúčenie býva ťažké, určite sa vykotúľa i tá slzička. Do života im prajem len to najlepšie, aby sa zaradili do bežného života, aby sa im vyhýbali všetky zlé nástrahy, ktoré ich sprevádzali predtým, ako sa dostali do nášho centra. A samozrejme, želám im, aby sa ich túžby a sny do bodky splnili.
autorka: Simona Bagová v spolupráci s Martinou Dudíkovou
