Miroslava Dobrotková je advokátka a na UKF vyučuje okrem dejín žurnalistiky aj predmety, ktoré sa spájajú s právom. Jej prednášky sú medzi študentmi katedry žurnalistiky či masmediálnej komunikácie a reklamy veľmi obľúbené. Svojím rozprávaním obohateným o vlastné skúsenosti z právnickej praxe dokáže vždy dokonale zaujať pozornosť študentov. Obdivujú ju aj pre jej bezprostrednosť a schopnosť prednášať bez nazerania do podkladov.
Prečo ste si popri práci právničky zvolili aj zamestnanie pedagóga?
Vždy som rada chodila do školy a vôbec, mám veľmi rada prostredie vysokej školy. Veľmi rada pracujem s mladými ľuďmi, lebo potom aj ja mám pocit, že mám toľko rokov, čo oni. A jednak z praxe viem, ako právo v skutočnosti funguje. Nie je to od slova do slova, ako je to napísané v zákone. Preto si myslím, že môžem na prednáškach svoje skúsenosti používať a poukazovať na určité veci, ktoré by mali študenti vedieť, keď idú do praxe.
Dá sa to vôbec časovo skĺbiť?
Dá, ale treba si veci dobre zorganizovať. A je jasné, že obe povolania sa nedajú vykonávať na sto percent. Jedno sa musí robiť naplno a druhé len popri tom. Ja som sa preto rozhodla, že na sto percent mám pôsobenie na vysokej škole, a popri tom sa venujem advokácii.
Ako dokážete vybalansovať medzi osobou právničky, osobou pedagóga a zároveň osobou mladého človeka?
Advokáti sú tí, ktorí by mali hájiť tú slabšiu stranu. Keď mám teda pocit, že študent je ten slabší, som na jeho strane. Ak by som zas mala pocit, že som slabšou stranou ja, vtedy by som bola na druhej strane. To sa mi ale nestáva už len z toho dôvodu, že som pedagóg. Mojím výsledkom vždy je, že som na strane študenta. To vyplýva z advokátskej etiky a niečoho, čo mám úplne zažité.
Aký to je pocit, byť počas skúšky na strane skúšajúceho?
Keď vidím, že je študent nervózny, som nervózna aj zaňho. Najmä keď ho už poznám z prednášok a viem, že on to asi ovláda. To ma nenahnevá, skôr je mi to ľúto, ak zo seba nič nedostane. Ale na ústnej skúške väčšinou dokážem z každého niečo vytiahnuť. No čo ma vždy naštve, je, ak niekto povie takú vec, ktorú by mohol vedieť aj vďaka všeobecnému prehľadu. Pretože väčšinou to je informácia, ktorá je každý druhý deň v médiách, a on povie úplný opak alebo vôbec netuší, že sa to deje. Nehnevá ma to, že ľudia nemajú vedomosti, ktoré sú v knihách, ale skôr to, že dávajú najavo nezáujem o svet.
Aké to je poznať svoje práva v dnešnom svete?
Niekedy to je pohodlné a dá sa to využiť pri maličkostiach. Ak napríklad urobíte dopravný priestupok, viete, čo treba povedať a čo zas nie. Ak potrebujete niečo reklamovať, viete, na čom môžete trvať, na čom sa trvať nedá. No v praxi to nefunguje tak, že právnici svoje práva nejako extrémne využívajú. To robíme len v prospech klienta. Tiež však zvažujeme, či sa to vôbec oplatí z časového hľadiska. Čiže v tomto sme úplne ako bežní ľudia, len vieme posúdiť, čo je možné a čo nie.
Priblížite nám nejakú vtipnú historku z brandže?
Vtipných historiek je vždy veľmi veľa. Nemôžem však povedať nejakú konkrétnu. V zásade najvtipnejšie historky sú vždy na prijímačkách, keď niekedy uchádzačom kladieme úplne jednoduché otázky, na ktoré by vedel hocikto odpovedať. Robíme to, aby uchádzač nemal pocit nejakej veľmi negatívnej skúsenosti. Samozrejme, že taký človek sa na štúdium nedostane. Niekedy sú naozaj vtipné odpovede typu ,Ja žiadne noviny nečítam a nesledujem médiá, lebo im neverím. A pritom chcem ísť študovať žurnalistiku.ʻ Aj v právnickej praxi je toho veľa, pretože ľudia sa súdia vždy o to, čo sa týka súkromia, alebo o to, čo oni berú veľmi citlivo. Niekedy zistíte, že sú to úplné maličkosti. Niektorí sa vedia dohodnúť, ak jeden druhému dlhujú 10 000 eur, ale zato sú schopní sa biť o kanvicu na vodu.
Ste aktívna na nejakých sociálnych sieťach?
Áno, na Twitteri. Facebook nemám rada, ale Twitter áno. A myslím si, že študenti o tom aj vedia, lebo niektorí ma aj čítajú.
Prispôsobujete tomu aj obsah?
Nie, neskresľujem to. Neprispôsobujem tomu svoj obsah, ale netvrdím, že mi to už veľakrát nenapadlo. Ale nerobím to.
Kde beriete ten nadhľad, s akým pristupujete k životu?
Myslím si, že to vyplýva z toho, že sa dennodenne alebo niekoľkokrát do týždňa v kancelárii stretávam nielen s vtipnými historkami, ale aj s ťažkými životnými tragédiami. Riešim rodinné právo, čiže rozvody, starostlivosť o deti a niekedy aj domáce násilie. A vtedy si poviem, že ja som tá šťastná. Ja som si mohla vybrať, čo budem robiť, a môžem si vybrať, s kým to budem robiť. To je podľa mňa najväčší luxus v živote. Vôbec mať možnosť rozhodnúť sa, či budem robiť len to, čo ma baví, alebo len to, čo musím. Vybrať si spolupracovníkov a okruh ľudí, s ktorými som denne v kontakte a nemusím riešiť nič závažné. Napríklad, že by ma naháňal exekútor alebo že by som mala s niekým zlé vzťahy.
A ak by ste si ešte raz mali vybrať, rozhodli by ste sa tak isto?
Myslím, že áno. Ja som išla na právo hlavne preto, že som nevedela, čo budem študovať. Vedela som iba, čo rozhodne nechcem študovať. Nemala som v pláne byť lekárkou ani ekonómkou.
Čítate vo svojom voľnom čase knihy?
Pomerne veľa. Ale hlavne v lete, lebo cez rok čítam odbornú literatúru. To tak nejako vyplýva aj z príprav na prednášky a z prípravy publikačnej činnosti. Zo záujmu čítam hlavne v lete. Najradšej mám asi anglických autorov, napríklad Georga Orwella či Oscara Wilda, toho úplne zbožňujem. Má úžasný zmysel pre humor. A tiež aj Jane Austenovú, ktorá síce písala romantické príbehy, ale mala aj životný nadhľad a veľmi svojský zmysel pre humor.
Chováte mačky. Čo vás na nich tak uchvátilo, že ste sa rozhodli mať ich doma?
Sú veľmi svojské, slobodné a vždy robia len to, čo im vyhovuje. Mám rada všetky zvieratá, ale na mačkách sa mi páči, že nie sú voči nikomu servilné, ani nedávajú najavo istú lojalitu. Robia si to, čo chcú, a aj to majiteľovi dajú najavo. Ony si vždy budú robiť iba to, čo chcú.
Boli by ste schopná aj teraz bývať so študentmi? Či už na internáte, alebo byte…
Áno, viem si to predstaviť. Mne stále nedochádza, že už som o XY rokov staršia. No bývanie na internáte si neviem predstaviť kvôli pohodliu, nie kvôli ľuďom, ktorí tam bývajú. Ešte pred pár rokmi som na jazykovom pobyte bývala na internáte. A bola som tam oveľa staršia ako ostatní. Ale tvárim sa, že o tom neviem.
A vedeli by ste sa aj prispôsobiť životnému štýlu študentov?
Jasné, hneď. Ja mám aj v Bratislave mladšie kolegyne a skôr trávim čas s nimi.
titulná foto: Twitter M. Dobrotkovej
