Alena Pajtinková: Zita možno prezentuje všetko to, čo sa niekedy Alena Pajtinková bojí urobiť

Rozhovor bol súčasťou posledného čísla z letného semestra 2016/2017. 

Vďaka divadelnému, televíznemu a hudobnému pôsobeniu je meno Alena Pajtinková, alias Zita, v slovenskom šoubiznise už pomerne známe, s čím sa spája množstvo negatívnych aj pozitívnych momentov. O týchto stránkach sa s ňou redaktori Občasu nečasu porozprávali pred koncertom kapely BijouTerrier, ktorá vystúpila počas Superstar nitrianskych univerzít. 

 

Nie je to tvoje prvé vystúpenie, dúfame, že ani posledné. Mávaš stále pred koncertmi a všeobecne vystupovaním trochu trému alebo rešpekt?
V prvom rade nás veľmi teší, že tu hráme. To, že sme headlineri, som len tak tušila, ale teraz si mi to potvrdil. Je to veľká česť, práve s kapelou Billy Barman, že nás vnímajú ako headlinerov. Beriem to tak, že sme doma, je to pre nás radosť. Napriek tomu, že na divadelnom javisku stojím nepretržite už viac ako desať rokov, musím sa priznať, že pred koncertmi mávam ešte stále trému. Na koncertnom pódiu nie som až tak doma ako v divadle. Možno je to o inom type zodpovednosti. Keď hráme, som tu akosi za seba, ale v divadle som vždy za niekoho iného. Tak asi to bude v tom. (smiech)

Ako bojuješ s takouto trémou?
Prvé minúty sú najhoršie, potom to už ide. Hlavne musíte mať naskúšané. Keď človek nemá naskúšané, nemá šancu. No ak je pripravený, tréma ho nemôže prekvapiť.

Keď sme klikli na tvoje meno a na tvoj pseudonym na internete, vyhodilo nám viac ako pätnásťtisíc odkazov.
Naozaj? To je výborné. (smiech) Je to veľa?

Je to celkom dosť. Uvažovala si niekedy o popularite? Čo to pre teba znamená?
Musím sa priznať, že keď som mala pätnásť rokov a išla som študovať herectvo, lákala ma predstava byť populárna, slávna, byť na očiach. Asi ako každého mladého človeka. Potom, keď sa tomu začnete venovať, zistíte, že je to úplne posledné, že popularita a sláva nie je dôležitá. Zistila som, že si chcem svoju prácu urobiť dobre. A okolo toho sa to v mojom prípade celé točí. Či som spokojná so sebou, so svojím výkonom, či sa niekam posúvam profesionálne a ľudsky. Myslím si, že popularita je taký vedľajší produkt, ktorý je niekedy náročný, aj keď ja, samozrejme, nie som žiadna hviezda a nie som taká populárna ako iní moji kolegovia. Myslím, že keď má človek trocha spätnú väzbu, popularitu nevníma ako dôvod, pre ktorý to robí.

Alena Pajtinková ako Zita Rigondeaux. Foto: Lukáš Baťo

Na Slovensku akoby sme mali trend, že keď má niekto čo i len malý úspech a zažiari, tak sa o neho začnú médiá trhať. O tebe sa už tiež napísalo mnoho článkov a rozhovorov. Mala si niekedy pocit, že bol na teba v tomto smere vyvíjaný tlak?
Raz som mala taký nepríjemný zážitok s jedným internetovým portálom, kde vytiahli zábery z takého filmu…

Myslím, že to bol Nočný trezor.
Áno, Nočný trezor. Boli v ňom, povedzme, pikantnejšie zábery, ale myslím si, že vo filme boli urobené a použité veľmi decentne a pekne. Inkriminované médium tomu dalo pikantnú titulku a veľmi povrchný obsah. Upozorňovalo na úplne iný projekt v inej televízii, v ktorom som vtedy účinkovala. Samozrejme, chceli, aby mal článok veľa pozretí a spropagoval daný produkt. Bolo to nepríjemné a hlavne boli nepríjemné tie komentáre čitateľov pod článkom. Odvtedy som sa naučila nečítať si žiadne komentáre na podobných fórach. (smiech) Vnímam to ako veľkú skúsenosť a keď som sa cez to preniesla, som odolnejšia.

Máš nejaký návod alebo spôsob, ako sa brániť voči takýmto veciam?
Návod na to asi neexistuje. Ale tým, že žijem v prostredí ľudí, ktorým sa to stáva bežne, som na podobné situácie pripravená. Aspoň dúfam. Mnohí kolegovia to majú s médiami a popularitou oveľa ťažšie. Som rada, že s tým nemám každodenné problémy.

Pred niekoľkými rokmi ťa portál pluska.sk prirovnal k speváčke Pink.
Áno.

Máš ty osobne nejaké vzory alebo idoly, ktorým sa chceš podobať?
Napríklad, prirovnanie mojej osoby k Pink vnímam ako veľmi pozitívnu skúsenosť, veľmi mi to polichotilo. Ja ju naozaj rešpektujem ako interpreta aj autora, potešilo ma to. Vzorov je veľmi veľa a podľa mňa ich treba vnímať každý deň aj medzi ľuďmi, ktorí nerobia naše povolanie, ktorí sa v šoubiznise alebo umení nepohybujú. Podľa mňa je základ mať ľudské vzory a, samozrejme, aj tie pracovné. Je ich veľké množstvo, ale väčšinou sú to poctiví a pracovití ľudia, ktorí sa netlačia dopredu nejakými zákulisnými ťahmi, ale svojou prácou. Vo výsledku totiž vždy vidieť, kto na sebe pracuje a kto nie.

Foto: Lukáš Baťo

Okrem toho, že hráš v DAB-ku, máš v súčasnosti aj nejaké filmové alebo seriálové aktivity?
Práve teraz nenatáčam, ale nejaké už mám za sebou. Dúfam, že aj pred sebou. Nechcem to zakríknuť, ale črtá sa nejaká práca, takže sa veľmi teším. Uvidím, či to vyjde. Slovenský trh je taký malý, že sa, bohužiaľ, nedá spoliehať a nedá sa očakávať pravidelná filmová alebo televízna spolupráca. Preto vždy, keď príde nejaká televízna, nebodaj filmová ponuka, som príjemne prekvapená. Ešte nie som v takej pozícii, že si môžem vyberať.

Je o tebe všeobecne známe, že máš mnoho aktivít a venuješ sa rôznym veciam. Ako to dokážeš všetko skĺbiť?
Veľmi zle, pretože nie som úplne organizačne disponovaná. Často mám zo seba aj depresie, lebo robím veľmi veľa vecí a nič poriadne. Takže mojou ambíciou do najbližších rokov je trocha vyselektovať moje aktivity. Na druhej strane si ale človek povie, že chce skúsiť veci, ktoré ešte nerobil. Napríklad, moje účinkovanie v kapele BijouTerrier vzniklo tak, že som bola oslovená a povedala som si: „Prečo nie? Musím to skúsiť!“ Už je to päť rokov, držím sa toho a neskutočne ma to baví. Okrem toho učím na konzervatóriu umelecký prednes, tiež to bola veľká výzva a zodpovednosť. Zatiaľ sa toho nedokážem vzdať, lebo mi to veľmi prirástlo k srdcu. Naozaj je pravda, že robím veľa vecí a nie všetky na sto percent, čo ma mrzí. Výhodou však je, že jednotlivé aktivity sú prepojené a navzájom sa inšpirujú, jedna čerpá z druhej.

V hre Kým kohút nezaspieva máš rolu prostitútky. Ako sa staviaš k takýmto rolám a všeobecne k sexualite vo filmoch a divadle?
Je to náročné. Samozrejme, každý herec môže odmietnuť nejakú rolu. Aj mne sa stalo, že som si prečítala nejaký scenár a povedala som si, že toto nie je pre mňa. A nejde len o tému sexuality. Každý máme svoje hranice, každý ich má inde a je potrebné to rešpektovať, zvlášť pri umení, ktoré je nemerateľné. Pokiaľ sexualita a telesnosť majú v danom diele význam, pokiaľ je to zaujímavý koncept a zámer, nemám s tým problém. Po toľkých rokoch v praxi som si preskákala rôznymi, aj ťažkými situáciami, ale za ne som tiež rada. Jednoducho, sme herci. Záležitosti, ktoré sa týkajú nášho vzhľadu a sexuality, už berieme trochu inak. Vnímame to cez akýsi profesionálny filter, teda neriešime napríklad, či sa vyzliecť, ale prečo sa vyzliecť, aký to má zmysel, a to je veľký rozdiel. Problémom je, že niektorí ľudia budú ešte aj v 21. storočí riešiť samotné nahé telo napriek tomu, že je nám všetkým prirodzené. Nepozastavia sa nad tým, prečo ho tvorca využíva. Každé dielo totiž komunikuje rôznymi formami, prostredníctvom svojského jazyka, znakov a je veľmi osožné naučiť sa ho tak vnímať. Vtedy nám dokáže povedať oveľa viac.

Prejdime ku kapele BijouTerrier. Blíži sa festivalová sezóna a určite máte nabitý program. Chystáte okrem toho aj nejaké cédečko?
Cédečko chystáme už dlhšie. Tým, že boli v kapele aj zdravotné problémy, pochádzame z mnohých skupín a že robíme všelijaké projekty, to ide pomalšie. Verím však, že o to kvalitnejší bude výsledok. Ale nesľubujem ešte dátum. Dúfame, že do konca roka by mohlo byť. Uvidíme.

S kolegom sme sa stretli na niektorých koncertoch s takým názorom, že predstavuješ určitú ikonu, ktorá ale v skutočnosti hudbou nežije. Čo si o tom myslíš?
Je to sčasti pravda, aj keď hudbou žijeme všetci, ja len nie som v prvom rade muzikant, ale herec. Nie som hudobný tvorca, ale interpret. Hudbe sa venujem od útleho veku, ale nikdy som sa nevenovala tvrdej hudbe, punku, metalu, rocku. Som rada, že som do toho mohla nazrieť, a snažím sa učiť od našich chalanov. Určite vieme, že každá kapela je aj o imidži. Práve naša skupina je tá, ktorá sa neberie až tak vážne, ktorá sa netají tým, že je kapela pre zábavu. Samozrejme, robíme to preto, aby sme ľuďom urobili radosť, to je prvé. A pokiaľ je tá hudba dobrá a niekomu sa páči, čo si myslím, že aj je, o to lepšie. A za tým zase stoja naši chalani, ktorí muziku robiť vedia. Máme podelené roly, niekto robí viac hudbu a niekto viac šou. (smiech)

Foto: Lukáš Baťo

Posledná otázka znie: Čo má v skutočnosti spoločné Alena Pajtinková a Zita Rigondeaux?
To je dobrá otázka. Zita Rigondeaux možno prezentuje všetko to, čo sa niekedy Alena Pajtinková bojí alebo hanbí urobiť. Pre mňa osobne prezentuje aj očistu. Čoho má Alena Pajtinková v živote veľa, čo sa v nej nahromadí a potrebuje dostať von, zo seba vypustí na hudobnom pódiu. A to je Zita.

Takže alter ego, ktoré ťa dopĺňa.
Určite áno, ale prirodzene pochádza zo mňa, takže nič z toho nie je hrané alebo neúprimné. Je to veľmi zaujímavé a čítala som aj o iných speváčkach, napríklad Beyoncé má alter ego, volá sa Sasha Fierce, ktoré púšťa za seba na pódium. Samozrejme, že sa k nej nejdem prirovnávať. (smiech) Je to vec, ktorá sa ťažko vysvetľuje, pretože vždy, keď vyjdeme na pódium, tak sa niečo stane. Práve to je Zita. (smiech)

autori: Tibor Habo, Pavol Sivák
titulná foto: Lukáš Baťo

Zdieľajte článok

Komentáre: