Arpád Soltesz patrí k najznámejším slovenským novinárom. V 90. rokoch písal o organizovanom zločine či privatizačných kauzách na východe Slovenska. Práve toto obdobie opísal vo svojej knižnej prvotine Mäso – vtedy na východe. Minulý rok vyšla jeho druhá kniha s názvom Sviňa.
Vaša prvá kniha Mäso sa odohráva v 90. rokoch. Je plná veľmi nepríjemných pocitov – hnusu, beznádeje, odporu. Sviňa je príbeh zo súčasnosti, no pocity sú podobné. Naozaj sa toho v spoločnosti od 90.rokov zmenilo tak málo?
Zmenilo sa veľa. Napríklad aj jedna vec, ktorá dopomohla k tomu, že sme stratili ostražitosť – na rozdiel od dneška, násilie v 90. rokoch bolo veľmi hrubé a bezprostredné.
Ako to vyzeralo v praxi?
Museli ste si veľmi dobre rozmyslieť, či večer vyjdete na ulicu, v ktorej štvrti budete bývať, či do akého podniku vkročíte. Nebolo to ako dnes, že zbadáte kaviareň, zapáči sa vám, tak do nej skočíte na kávu. Nešli ste. Ak sa v nej bežne schádzali mafiáni, nemuseli ste sa na nikoho ani „blbo“ pozrieť – ak sa im nepáčil váš „ksicht“, rozbili vám ho na kašu, len tak, zo zábavy. O dievčatách ani nehovorím. Keď ste mali tú smolu, že ste sa im páčili, nikto z tých chlapcov sa vás nepýtal, či sa aj on páči vám. Bola to norma. Mohli ste zavolať policajtov, ale priložili by vám aj oni. Alebo by vás podržali pánovi mafiánovi.
Občan sa naozaj nedočkal ochrany zo žiadnej strany, musel si dávať pozor. Strach bol všadeprítomný. Ľudia, ktorí zažili 90. roky, o knihe Mäso hovoria, že sa im pri čítaní vracal pocit strachu a hnusu z tých čias. Práve to bolo pre nich pri čítaní najhoršie.
Dnes sa teda môžeme cítiť bezpečnejšie, než v 90. rokoch.
Dnes sú ulice v podstate bezpečné, pokiaľ sa nezatúlate do výhradne zlých oblastí. Nepôjdete v Bratislave do Pentagonu vyzváňať na zvončeky dílerom, ak nechcete spáchať samovraždu.
Pokiaľ viem, v Nitre je vypuklý problém s extrémizmom, ale to je lokálne špecifikum. V Bratislave môžete chodiť slobodne po uliciach a pokiaľ by ste niekam nemali ísť, uvidíte to už z diaľky.
Prečítajte si aj:Andrej Wallner: Rádio má svoju moc, ale internet mu dýcha čoraz viac na krk
Čo sa od 90. rokov na Slovensku nezmenilo?
Základy sú stále rovnaké. Mečiar tu nainštaloval nejaký operačný systém, Dzurinda ho zaplátal, odladil, a Fico ho vylepšil. Ale nikto ho nezmenil. Jediná, ktorá sa reálne snažila nainštalovať nejaký alternatívny, bola Iveta Radičová… a tak aj dopadla.
Znie to, akoby malo Slovensko problém pohnúť sa ďalej.
Entropia je jedným zo základných zákonov vesmíru, všetko jej podlieha. Sloboda, demokracia či občianska spoločnosť nie sú niečím statickým, čo raz dosiahnete a odrazu ich máte. Tejto ilúzii som podľahol aj ja.
Keď sme v roku 1998 vypratali Mečiara, zdalo sa nám, že to najhoršie sme zažehnali a bude už len lepšie. Obzvlášť po vstupe do Európskej únie sme si mysleli, že už bude všetko v poriadku. Mali sme pocit, že v tej veľkej a záhadnej Európskej únii sú ľudia, ktorí to ustriehnu. No neustriehli. Musíme si to ustriehnuť sami.
Trošku sme poľavili v ostražitosti a zaspali, a to je asi najväčší hriech našej generácie.
Niektorí ľudia hovoria, že problém nastal už v roku 1989. Revolúciu vraj mnohí videli ako vyvrcholenie svojich snáh o lepšiu spoločnosť. Akoby po 17. novembri zaspali, pretože si mysleli, že to podstatné vybojovali a všetko už bude v poriadku.
V roku 1989 to ešte nebolo také dramatické. Menilo sa veľa vecí – veľmi dynamicky a bolestivo. Pre vašu generáciu je nepredstaviteľné, čo v tom čase znamenala napríklad nezamestnanosť. Obrovské kvantum ľudí stratilo nielen prácu, ale aj šancu nájsť si inú, a to na veľmi dlhý čas. Ani dnes to nie je jednoduché, ale ľudia sú už mentálne nastavení na to, že môžu prísť o robotu a možno sa budú musieť chvíľu pretĺkať.
Myslím, že vtedy sme úplne nespali, len sme o ničom nemali šajnu. Napríklad Mečiar nebol nejaký zloduch z inej planéty, ktorý to tu okupoval násilím. Bol populárnejší než akýkoľvek politik, ktorý prišiel po ňom. Mal podporu drvivej väčšiny obyvateľstva a potom ju postupne strácal.
Len veľmi krátko sa učíme žiť v demokracii. Všetko sú to také detské choroby. Mečiar do určitej miery akoby očkoval spoločnosť a prebral rôznych aktivistov a novinárov. Ľudia sa naozaj búrili. Zvažovali sme, či chceme patriť na západ, alebo zostať na východe. Keď sme Mečiara vyzametali z politiky, zrazu sme nadobudli pocit, že je všetko vybavené.
Pre mňa je zlomovým momentom rok 1998.
Prečítajte si aj:Riaditeľka Divadelnej Nitry: Narastajúci extrémizmus spôsobuje, že sa menej učí o kultúre
V 90. rokoch vás brutálne zbili. Rozmýšľali ste vtedy, že skončíte s novinárčinou?
No, musel by som byť úplne nepríčetný, keby som nerozmýšľal, či by nebolo rozumnejšie z toho vycúvať. Ale nie, nebolo. Predsa, prečo vám niekto rozbije papuľu? Lebo chce, aby ste sa báli a nepokračovali v tom, čo robíte. Keď vycúvate, všetci budú vedieť, že v okamihu, keď sa stanete nepríjemným, stačí vám dať dobre po papuli a vy z toho vycúvate. Takže, akúkoľvek tému načnete, vždy dostanete „po držke“.
Môžete si povedať, že nechcete dostávať každé dva týždne po hube, a preto viac nebudete novinárom. No keď ľudia zistia, že to ‚po držke‘ funguje, odrazu od vás nebudú chcieť len to, aby ste nejaké veci nerobili, ale začnú vás aj nútiť, aby ste robili to, čo nechcete. Čiže nepostaviť sa zlu na odpor je najľahší spôsob, ako sa nechať dotlačiť do tej polohy, že sa vy sám stanete tým zlom. Je to takmer nevyhnutný proces.
Prejdime však k súčasnosti. Vaša kniha Sviňa končí vraždou novinára, čo je aj reálna situácia z tohto roka. Vnímate vraždu investigatívneho novinára ako dôsledok politickej kultúry na Slovensku?
Nielen politickej kultúry. Je to dôsledok kultúry strachu, ktorá tu je. Ľudia sa boja postaviť za svoje vlastné práva, nehovoriac o právach iných, a tak tí, ktorí zneužívajú systém, môžu všetko. Nikto sa im nestavia na odpor. Čo ich má zastaviť?
Veci sa začali meniť až keď vyšlo 80-tisíc ľudí na námestia. Keď hnev dokázal prekonať apatiu a strach. Keď zrazu dostali strach ľudia, ktorí dovtedy zastrašovali.
Prečo ľudí vyhnala na námestia až vražda?
Jedným z obrovských problémov je, že ľudia nie sú dobre disponovaní na to, aby reflektovali fakty. Dokážu reflektovať len silné emócie, preto vražda Jána a Martiny vyhnala ľudí do ulíc. Bola to silná emócia. Všetky tie svinstvá, o ktorých Jano písal, si mohli prečítať už dávno, ale zodvihlo ich to až teraz. No každá emócia raz vyprchá.
Slovensko sa bude meniť k lepšiemu len veľmi ťažko, ak sa ľudia nenaučia s triezvou hlavou vyhodnocovať fakty a podľa nich sa zariadiť.
Ako zmenila vražda váš pohľad na Slovensko?
Neviem, či až tak dramaticky. Skôr sa posunul pozitívnejším smerom. Som celkom vychýrený skeptik a pesimista… ale teraz mám pocit, že nám Ján a Martina doslova kúpili novú šancu. Vidím, že ju využívajú novinári, policajti, prokurátori aj ľudia, ktorí stáli na námestiach.
Keď začali šikanovať Za slušné Slovensko, ľudia boli schopní vyzbierať 80-tisíc eur za dva dni. Dodáva mi to nádej, že nie sme až takí apatickí, ako som si predstavoval. Možno ľudia nepreferujú iba tie najprimitívnejšie a najnutnejšie extrémistické riešenia. Možno ešte máme šancu.
Ak by sme sa však mali vrátiť k vašej knihe – je v nej veľa postáv, v ktorých dokážeme spoznať reálnych ľudí z verejného diania…
Som veľmi rád, že si tam každý nájde svoje vlastné svine. Ale neviem, či to budú tie, na ktoré som počas písania možno myslel. Váš kolega tam pravdepodobne našiel úplne iné svine, moja žena tiež… čiže by ani nebolo korektné povedať, že konkrétna románová postava sa dá priradiť ku konkrétnemu existujúcemu človeku.
Naozaj je tam veľa fabulácie a málo faktov. Atmosféra v knihe je absolútne autentická, ale nie je to literatúra faktu, je to román.
Prečítajte si aj:Autorka Katarína Holetzová: Silnejší slovenský krimi titul sa rovná priemernému zahraničnému
Ozval sa vám niekto, kto by sa v tej knihe spoznal?
Aj keby sa niektorá tá sviňa spoznala, viete si predstaviť, že zdvihne telefón, zavolá a povie: ‚To ja som tá sviňa.‘? Ja si to predstaviť neviem. A hlavne, nikto si o sebe nemyslí, že je zlý. Pred sebou samým si vieme ospravedlniť čokoľvek, čo urobíme. Nikto si o sebe nemyslí, že je sviňa, že je hajzel, že je zlý človek.
Neverili by ste, čo všetko a akým spôsobom si pred sebou ľudia vedia ospravedlniť. Začína to maličkosťami, napríklad, prečo by som si to nevzal, veď keď si to nevezmem ja, vezme si to niekto iný. Neskôr to je – veď prečo by som si to neukradol, veď on to potrebuje menej ako ja, lebo ja som chudobný a on má viac. Časom to prerastie do – čo by som mu to nevzal, však on si to nevie ani uchrániť, tak na to nemá nárok.
Stupňuje sa to, až si nakoniec ľudia začnú myslieť, že sú tak vysoko nad ostatnými, že si povedia, ‚Nejaký debil otravuje, tak ho zašliapnem. Na to, aby mi otravoval život, nemá právo.‘ A stále si nemyslí, že urobil niečo zlé. Myslí si, že to bola obrana.
Čiže, nie, nikto z nich sa nikdy neozve. Nech by sa v tom spoznával ktokoľvek, v konečnom dôsledku jedinou príčetnou reakciou je tváriť sa, že žiadna takáto kniha neexistuje.
Ak sa raz Slovensko stane dobrou krajinou, napíšete o ňom aj pozitívnu knihu?
To by som prenechal ľudom, ktorí píšu motivačnú literatúru… lebo nech bude Slovensko akokoľvek úspešná a pozitívna krajina, ja mám z tých 90. rokov toľko príbehov, že môžem do smrti písať negatívne.
Titulná fotografia: Monika Radošovská
