Divadlo Andreja Bagara prinieslo predstavenie Hlava XXII. Zaradilo ho do súčasne prebiehajúcej sezóny Muži bez hraníc, ktorej ústredným motívom sú muži v rôznych životných situáciách. Dielo je divadelnou adaptáciou rovnomenného svetoznámeho románu od amerického autora Josepha Hellera z roku 1961.
Predstavenie v réžii Jána Luterána sa odohráva na doskách štúdia, ktoré je mu opäť veľmi zaujímavo prispôsobené. Divák má vďaka kompozícii javiska často pocit, že je súčasťou deja. To totiž vytvára tvar kríža a návštevník má tak možnosť sedieť priamo uprostred dvoch lúčov.
Predstavitelia sa často objavujú aj na balkónoch. Diváka to núti neustále sa obzerať a zisťovať, odkiaľ herec vlastne rozpráva. Celé to ale pôsobí veľmi príjemne a zaujímavo a príbeh tým získava dynamiku.
Absurdné správanie ako poháňač deja
Hlavnou postavou príbehu je mladý kapitán americkej armády Yossarian (Daniel Ratimorský). Odkedy vstúpil do vojny, trpí paranoidným strachom zo smrti. Má pocit, že sa ho každý snaží zabiť a chce sa preto vrátiť domov.
V tom mu ale bráni vojenský predpis Hlava XXII. Tá okrem iného hovorí aj o tom, že leteckej povinnosti môže byť zbavený každý ten, kto je lekárom uznaný za blázna a súčasne požiada o uvoľnenie.
Háčikom ale je, že ak vojak o uvoľnenie požiada, je to dôkaz, že v skutočnosti žiadnou psychickou poruchou netrpí. Nikto duševne zdravý predsa na bojisku byť nechce.
Hlava XXII je poistená proti všetkým prípadom a žiaden vojak sa kvôli tomu nedokáže z vojny uvoľniť. A to ani ak má splnený počet povinných náletov. Tie sa totiž neustále zvyšujú a keď niekto konečne určený počet dosiahne, číslo je odrazu opäť vyššie.
Prečítajte si aj: Drotár na doskách DAB prinesie vtipné momenty aj vášnivé chvíle
Absurdita príbehu však nie je zachytená len v tomto vojenskom predpise. Yossarian je priam obklopený neschopnými dôstojníkmi, ktorí svoje konanie prispôsobujú všetkému inému než dobrým bojovým výsledkom.
Najhorší je plukovník Cathcart (Branislav Matuščin), ktorého najväčším snom je stať sa generálom. Kvôli tomu je ochotný zvýšiť počet náletov aj dvojnásobne.
Okrem neho je úplne nepochopiteľné aj správanie majora Majora (Juraj Ďuriš). Ten má kvôli svojmu menu taký strach z ľudí, že vojaci do jeho kancelárie smú vstúpiť iba vtedy, keď tam zrovna nie je.
Yossarian teda väčšinu svojho času trávi poslúchaním nelogických rozkazov. Zaoberá sa zbytočnou byrokraciou a sleduje, ako všetci jeho priatelia pomaly umierajú pri početných náletoch.
Stále sa snaží nájsť spôsob, ako by sa vyhol vojne a teda každodennému blízkemu stretu so smrťou, a tak často navštevuje nemocnicu so simulovanými chorobami. Povinným kvótam sa však vyhnúť nedá, a preto musí vymyslieť iný spôsob, ako z bojiska utiecť.
Tradične kvalitné herecké výkony
Divadelná adaptácia Hlavy XXII obsahuje všetko to, čo ľudia milujú na knihe, a potom ešte čosi navyše. Už legendárne scény dostávajú na divadelných doskách nádych nostalgie, no okrem neho aj niečo úplne nové.
Diváci sú hodení doprostred deja, ktorý ich svojou absurdnosťou už od začiatku núti k priam kŕčovitému smiechu. Osud a príčiny konania postáv, ktoré mnohí poznajú z knihy, je čím ďalej, tým viac uveriteľnejší, keď si divák uvedomí a pochopí hlavný zákon celého diela – iracionalitu.
Čím hlbšie do deja sa ponárame, tým menej ho spochybňujeme. Vďaka skvelým hereckým výkonom to postavám dokonca veríme. Predstaviteľ Yossariana Daniel Ratimorský zvládol zachytiť jeho postupný prechod zo stavu nepokoja až k úplnému zúfalstvu veľmi presvedčivo.
Podobne majstrovsky zahral Peter Oszlík Mila Minderbindera, amorálneho „provianťáka“ americkej armády, ktorý si však svoju amorálnosť neuvedomuje.
Za nimi ale nezaostávali ani ostatní. O najzábavnejšie momenty predstavenia sa postarala dvojica Lenka Barilíková a Tomáš Turek, ktorí stvárnili sestru Duckettovú a lekára. Títo dvaja aktéri neraz spôsobili výbuchy smiechu v celej sále.
Prečítajte si aj: Výstava v Divadle Andreja Bagara ukázala smrť stoviek civilistov počas vojny
Americká klasika
Román Hlava XXII, často označovaný za jedno z najvýznamnejších diel 20. storočia, bol po prvý raz publikovaný v roku 1961. Autor Joseph Heller strávil jeho písaním viac než sedem rokov.
Inšpiráciou mu mal byť jeho vlastný čas strávený v armáde počas druhej svetovej vojny.
Hoci priamo po publikácii kniha žiadny veľký úspech nezožala, rok nato sa začala medzi tínedžermi stávať čoraz populárnejšou. Zdalo sa, že úplne presne vyjadrovala pocity, ktoré mali ohľadom vojny vo Vietname.
Kniha bola natoľko rozšírená, že sa v novinových rubrikách s radami začalo objavovať odporúčanie použiť ju ako tému rozhovoru, ak sa človek počas rôznych večierkov chcel urobiť múdrejším.
Čítal ju doslova každý. Či už ženy v domácnosti, vojnoví veteráni alebo mládež. Dnes sa už dokonca hovorí o kulte knihy Hlava XXII – veď z pôvodných osemtisíc výtlačkov sa stalo osem miliónov predaných kusov iba v Spojených štátoch.
Článok pripravujeme v spolupráci s Divadlom Andreja Bagara v Nitre.
