Prešlo viac ako tridsať rokov od pádu komunistického režimu, ktorý sme si pripomenuli najmä 17. novembrom Dňom boja za slobodu a demokraciu. O niekoľko týždňov neskôr si pripomíname ďalší dôležitý míľnik. Presne tridsať rokov od zvolenia Václava Havla, ktorý sa stal československým prezidentom 29. decembra 1989, teda ide o pomyselný koniec Nežnej revolúcie. Ako si na udalosť spomínajú pamätníci?
Aj po troch dekádach si stále uctievame hrdinov, vďaka ktorým môžeme žiť v spoločnosti, ktorá je slobodná.
Komunizmus mladšej generácii môže pripadať ako niečo vzdialené realite, mladí si nedokážu predstaviť vyrastať a žiť v krajine, ktorá sa od dnes známej podoby tak líši. Na druhej strane, niektorí starší spoluobčania nedajú na „zlatých komunistov” dopustiť.
Prečítajte si aj: Tridsať rokov od Nežnej, tridsať rokov slobody. Niektorí mladí na ňu už názor nemajú, iní ju poznajú od rodičov
Zakladal VPN, bol aj v komunistickej strane
O svoj pohľad na vtedajší režim a jeho pád sa s nami podelili klienti zariadenia sociálnych služieb Borinka v Nitre, Jolanka Klištincová, ktorá okrem iného pôsobila aj ako predsedkyňa zväzu žien či ako poslankyňa MNV (miestny národný výbor, pozn. red.) a Michal Beňo, ktorý je spoluzakladateľom Verejnosti proti násiliu (VPN).
“Mne sa so 17. novembrom spája zmena politického systému. Ľudia sa báli. Vtedy sa robila prezenčná listina, kde sa zapisovalo, to bolo vtedy zvykom, no všetci mali strach. Ja som sa nebál. Každý mal svoje, ja som nemyslel na dôsledky,” hovorí dôchodca Michal.
Ďalej opisuje, ako sa stal spoluzakladateľom demokratického politického hnutia Verejnosť proti násiliu. Prišiel za ním jeden muž z kontroly a spýtal sa ho, či sa k VPN pridá a on neváhal. Je zaujímavé, že aj keď bol Michal Beňo spoluzakladateľom VPN, desať rokov strávil v Komunistickej strane, z ktorej však nakoniec vystúpil.
„Vždy som hovoril svoj názor aj v strane, z čoho som mával aj problémy. Na straníckej schôdzi som odovzdal knižku, a keďže som vedel, ako to tam chodí, povedal som, že týmto končím so straníckou činnosťou. A nakoniec ma stihli vylúčiť, aj keď som sám skončil. Ja už som s nimi nesúhlasil, len som povedal svoj názor. Hovorili mi, že som vedel, že niečo príde, keď som odtiaľ vyšiel tak skoro.”
Dobré veci boli aj v komunizme
Dôchodca súhlasí s tým, že dnes máme viac voľnosti. Hovorí, že môžeme viac cestovať. V tej dobe mohli československí občania vycestovať len do Juhoslávie. Museli mať doložku a ostatné náležitosti potrebné k cestovaniu.
Ak sa pracovníkom na hraniciach v niečom nepozdávali, na vytúženú dovolenku sa ani nemuseli dostať. Ako však hovorí dôchodca, vyššie postavení ľudia mali možnosť vycestovať aj do iných krajín, tí boli tzv. vyvolení.
„Médiám neverím nič, čo píšu o komunizme. Veľa dobrých vecí bolo aj za tejto ideológie. Napríklad ste si mohli vziať novomanželskú pôžičku 50 000 KČS. Po prvom dieťati vám strhli 2 000 KČS, po druhom 4 000 KČS, a ak ste mali druhé dieťa do roka, tak 6 000 KČS. Po pôrode dvojičiek vám odpočítali 8 000 KČS. Boli sme sebestační v potravinách ako vajcia, pšenica, bravčové mäso, hydina. V začiatkoch všetko dobré zušili. Chyba bola aj to, že Havel poprepúšťal všetkých väzňov, aby mali nádej na nový život, no o chvíľu boli naspäť,” popisuje dôchodca Michal druhú stranu zrušenia komunistického režimu.
Ten si v tom čase nemyslel, že by mohol niekto byť proti tomuto politickému stavu v krajine.
Prečítajte si aj: Amnestie sú film, ktorý pobaví, ale aj rozšíri obzory
Keď však nakoniec skončil a zrušili článok 4 z Ústavy z roku 1960 (KSČ mala vďaka nemu výhradné postavenie v krajine, pozn. red.), spomína Michal Beňo na to, ako ich slávni slovenskí herci, ktorí sa tiež naplno angažovali pri páde komunizmu, vítali v Slovenskom národnom divadle.
„Mňa osobne vítala pani Milka Vášáryová. Hovorili nám o aktuálnej situácii, čo bolo v Prahe, že sa za prezidenta navrhujú Alexander Dubček alebo Václav Havel. Aj som sa chcel ohlásiť, ale potom som to nechal tak.”
„Nebolo zle, len trochu ťažšie ako teraz, aj keď dnes je tiež ťažko. Ja som sa mala dobre. Mám deväťdesiat rokov a stále vládzem,” hovorí dôchodkyňa Jolanka. „Kto si vedel ušetriť, mal aj vtedy a má aj teraz. Ostatní ľudia na nás potom nadávali, že odkiaľ to tá Klištincová mohla vziať? Ukradnúť som neukradla, len som si potiahla (smiech).”
Jolanka Klištincová spomína aj na obdobie po páde komunizmu. „Ťažko to bolo. Bola to veľká zmena, žili sme iným životom, boli naučení inak a prišla doba, ktorá bola úplne iná. Ale zvykala som si dobre. Všade je dobre, len si človek musí zadeliť svoju robotu.”
Titulná fotografia: Flickr.com
