Andrea Mačošková: Ľudia, ktorých som sledovala doma z obývačky, sú teraz moji kolegovia

Aj tá najťažšia životná skúška má svoj význam. Svoje o tom môže povedať aj redaktorka televízie Markíza Andrea Mačošková, ktorá bez váhania vyšla z komfortnej zóny a kráčala za svojím snom.

Absolventka žurnalistiky na UKF nám porozprávala, čo všetko ju na tejto ceste postretlo, v ktorých médiách pôsobila a čomu sa venuje aktuálne. Svoje skúsenosti odovzdáva i ďalej. Na katedre žurnalistiky pôsobí ako externý pedagóg.


Študovali ste žurnalistiku na UKF. Prečo ste sa rozhodli práve pre tento odbor?

Od začiatku som vedela, že to bude niečo v médiách, pretože som mala veľmi blízko k mikrofónu a rada som rozprávala. Hľadala som si príbuzný smer. Prihlášku som si podala aj na masmediálne štúdiá, no v Nitre som mala veľa známych a toto mesto mi bolo srdcu blízke.

Vraciate sa do Nitry často?

Chodievam sem sporadicky. Vyštudovali sme dobrá partia ľudí a stále sme v kontakte. Toto mesto ma veľmi upokojuje.

Prečítajte si aj: Lenka Vavrinčíková: Nič lepšie, ako skombinovať reálnu prax so štúdiom, sa mi nemohlo stať

Andrea Mačošková v relácii Teleráno. (foto: osobný archív Andrey Mačoškovej)

Písali ste aj do časopisu Občas nečas. Kedy začalo vaše pôsobenie v univerzitnom časopise?

Hneď ako som nastúpila do školy. Bolo výberové konanie. Pôsobila som tu od prvého ročníka. „Vychovali“ si nás a neskôr moja spolužiačka prebrala pozíciu šéfredaktorky. Vtedy sme to brali až príliš poctivo. Bola to príjemná skúsenosť, veľa sme sa naučili najmä preto, že sme mali naozajstnú zodpovednosť. A navyše, boli sme úžasná partia.

Odporučili by ste túto skúsenosť študentom žurnalistiky?

Určite by som im odporučila začať tam, pretože sa odbúra počiatočný stres pri oslovení respondenta a vedení rozhovoru. Naučia sa selektovať informácie, čo je dôležité pri písaní či tvorení. Univerzitný časopis je cesta, ako sa to naučiť. Je to dobrá štartovacia čiara, ktorá ich posunie ďalej.

Kedy ste začali pracovať v „ozajstných“ médiách?

V mojom prípade to prišlo po škole, pretože som kládla dôraz na jazyky. Veľa som cestovala a každé prázdniny som chodievala do zahraničia. Veľmi mi pomohla pracovná stáž cez Erasmus, kde som získala nové kontakty. Pracovali sme pre české noviny Týden a Respekt a tam sme vyrábali reportáže, ktoré mám doteraz odložené. Bola to zaujímavá skúsenosť a veľa sme sa naučili.

Ako som sa formovala počas školy, mala som pocit, že písanie ma až tak nebaví. Stále ma to ťahalo k rozprávaniu. Už počas štúdia som hovorila, že nikdy nebudem písať a už vôbec nebudem písať politiku či ekonomiku. S reálnou novinárčinou som sa stretla po škole a paradoxom bolo, že som sa začala venovať práve ekonomike. Takže presne tomu, čo som nikdy nechcela. Možno je to klišé, no ako sa hovorí, že všetko zlé je na niečo dobré, tak v mojom prípade je to naozaj tak. Toto obdobie som si pretrpela, preplakala, no tie najťažšie začiatky mi dali najviac do novinárskej kariéry.

Počas mojich štátnic boli prijímacie pohovory do Hospodárskych novín na analytické oddelenie. Ako čerstvá absolventka som si myslela, že to bude jednoduché. Keď som tam prišla, zmenili pozíciu a hľadali človeka na makroekonomiku. Mala som však šťastie na úžasnú šéfredaktorku, ktorá ma všetko naučila a to ma povzbudilo.

Momentálne sa venujete najmä sociálnej problematike. Bolo to vždy vašou prioritou?

Vôbec nie. Nikdy by som nepovedala, že toto budem robiť. Postupne som sa však formovala. Začínala som makroekonomikou v printe, potom som prešla do online portálu Aktuality.sk, kde bol väčší priestor na tvorbu. Nebol tam vtedy nikto, kto by sa sústreďoval na sociálnu problematiku, ktorá je ľuďom blízka. Ja som sa o to začala zaujímať a šéfredaktor mi povedal, že si môžem túto sekciu vziať. Vtedy som sa začala viac sústreďovať na sociálne a spotrebiteľské témy. Tak som sa dostala aj do televízie, pretože hľadali niekoho práve na toto.

Väčšina ľudí vidí len výsledný produkt mediálnej práce, v tomto prípade reportáž. Čo však zahŕňa práca redaktorky?

Je toho veľmi veľa. Je to práca o sebapoznávaní. Človek sa nesmie báť položiť otázky a musí vedieť, čo ide zisťovať. Nedá sa ísť za prípadom s očakávaním, že nejak to dopadne. My robíme každý deň jednu reportáž, plus jednu na víkend, v trojtýždňových cykloch. Do mesiaca urobíme približne 21 reportáží. Tempo je veľmi rýchle. Ráno sa očakáva, že redaktor už bude vedieť tému, ktorej sa chce venovať. Šéfredaktor mu ju schváli, redaktor si zabezpečí na produkcii kameru a vyráža do terénu. Redaktor musí mať premyslenú tému, musí vedieť, ako bude reportáž vyzerať, napíše si text a sám si to aj strihá. Je to celodenná práca.

Túto prácu, vrátane strihania, ste sa naučili počas štúdia alebo až po nástupe do zamestnania?

Vtedy nás učil Jaroslav Krafka, ktorý zobral kameru buď pred budovou, alebo aj v budove nás učil, ako rozprávať a vystupovať. To bol taký môj prvý krôčik k televízii. Proces, ako to celé funguje, a strih som sa naučila až v televízii. Mala som hlasové cvičenia, čo sú hodiny práce, aby som vôbec mohla ísť pred kameru. Dnes už je novinárčina rýchla a nie vždy sa to stíha.

Prečítajte si aj: Zuzana Ferenčáková: Nikdy som sa nikde nepchala, skrátka som na sebe pracovala a všimli si to

V minulosti bola aj redaktorkou Občasu nečasu. (foto: osobný archív Andrey Mačoškovej)

Na katedru žurnalistiky sa pravidelne vraciate a učíte štvrté ročníky predmet moderovanie. Aké boli vaše pocity, keď ste sa sem vracali prvýkrát?

Prvý pocit, keď som dostala túto ponuku, bol pozitívny. Bola som veľmi prekvapená, šťastná a najmä poctená, že mám možnosť práve ja odovzdávať nejaké poznatky. Mala som však aj strach, či budem vedieť posunúť ďalej všetko to, čo je potrebné. Bola to veľká výzva.

Čo sa zmenilo na univerzitnej pôde po tom, ako ste doštudovali?

Keď som bola študentka ja, aj my sme vystrájali, no nemala som pocit, že by sme dokázali neprísť na hodinu a nezistiť si, o čom sa hovorilo. Vzájomne sme si vždy dali vedieť, čo sa na vyučovaní dialo. Teraz sa mi často stane, že študenti prídu a vôbec nevedia, čo sme robili. Následne nepracujú a myslia si, že o nič nejde. To mi je veľmi ľúto, pretože sa im snažím odovzdať kúsok zo seba. Stále hľadám vinu v sebe, možno som ich nedokázala natoľko zaujať. Neviem, či je to o mne alebo o študentoch a nechce sa im. Snažím sa však samu seba presvedčiť, že to má zmysel.

V čom môžu byť podľa vás nedostatky študentov?

Ja mám pocit, že často študujú ľudia, ktorí to v budúcnosti robiť nechcú. Nerozumiem teda, či to niekto robí iba pre titul. To je trochu na škodu. Neviem si predstaviť, že by som študovala niečo, čo by som v budúcnosti nechcela robiť alebo by ma to aspoň trochu nezaujímalo. To je problém, ktorý vidím medzi študentmi. Mám pocit, že často tu nechcú byť, nechcú sa to učiť ani robiť v budúcnosti a napriek tomu tu sú. Potom vidím, že sa trápia alebo hrajú s telefónom. Ten nezáujem je ubíjajúci.

Čo by mali urobiť študenti žurnalistiky pre to, aby sa dokázali v médiách presadiť a robiť kvalitnú prácu?

Veľmi dôležité je zostať sám sebou a nenechať sa zmiasť mediálnym svetom. Tým, ktorí to chcú naozaj robiť, odporúčam, aby išli za svojím snom. Ja som mala v hlave len pomyselný zoznam vecí, ktoré chcem spraviť. V rámci neho som mala aj prácu v televízii. Vždy som hovorila, že sa tam raz dostanem. A naozaj sa mi to podarilo. Ľudia, ktorých som sledovala doma z obývačky, sú teraz moji kolegovia. Cesta predtým bola veľmi zložitá, no bez toho by to asi nebolo ono. Netreba sa zľaknúť, treba ísť ďalej a ak to robiť chcú, tak to dosiahnu. Pre mňa je mediálne prostredie ako droga. Žijem to, o čom som kedysi snívala a napĺňa ma to.

Titulná fotografia: osobný archív Andrey Mačoškovej

Zdieľajte článok

Komentáre: