Syndróm vyhorenia môžeme zjednodušene charakterizovať ako pokročilý stupeň stresu či únavy, ktorý spravidla súvisí s pracovným vyťažením. Mnohokrát je spájaný s takzvanými „pomáhajúcimi“ profesiami. Napriek tomu netreba zabúdať, že vyhorenie môže postihnúť kohokoľvek.
Vzhľadom na aktuálnosť a nárast psychických problémov u ľudí je dôležité zvyšovať informovanosť o týchto ochoreniach. Či už ide o úzkosti, depresie, poruchy príjmu potravy, syndróm vyhorenia alebo o rôzne iné život ohrozujúce psychické problémy.
Syndróm vyhorenia alebo „burnout“
Na samotné vyhorenie má vplyv mnoho faktorov. Výraznú úlohu môže zohrávať prístup k práci, pracovné nasadenie, schopnosť riešiť prichádzajúce problémy a tiež celková kultúra na pracovisku. V niektorých profesiách sa prípady syndrómu vyhorenia vyskytujú častejšie ako v iných. Vo vysokej miere býva spájaný s oblasťou školstva, zdravotníctva alebo sociálnej starostlivosti.
V roku 2019 už v tomto smere zakročila aj Svetová zdravotnícka organizácia (WHO), ktorá syndróm vyhorenia oficiálne definovala ako diagnózu v Medzinárodnej klasifikácii chorôb.
Prečítajte si aj: Chlapi neplačú. Ako vyzerá toxická maskulinita v 21. storočí?
Spomínaná klasifikácia uvádza základné rozmery tohto ochorenia spojeného s prácou. Patrí medzi ne pocit vyčerpania, duševná vzdialenosť od práce, negatívne pocity alebo cynizmus súvisiaci so zamestnaním. Rovnako to môže byť pocit neefektívnosti či neúspechu.
Neuropsychológ Robert Krause však pripomína, že chronický stres tvoriaci syndróm vyhorenia sa môže podpísať nielen pod nezdravé psychické prežívanie, ale ovplyvní aj celkovo zdravotnú stránku jednotlivca. Človek, ktorý trpí týmto syndrómom, tak môže pociťovať aj iné telesné či psychické problémy.
Čo nehorí, nevyhorí?
Syndróm vyhorenia sa mnohokrát spája práve s ambicióznymi ľuďmi. Tí sú často nadchnutí alebo doslova zapálení pre svoju prácu, a tak dlhodobo fungujú s vysokým pracovným nasadením.
Rovnako ale môže ísť o prípady, kedy sa ľuďom nedarí napredovať po pracovnej stránke. Napriek vynaloženému úsiliu nevidia progres, čo neskôr spôsobuje fyzické i mentálne vyčerpanie organizmu.
Prečítajte si aj: Práca s ľuďmi s mentálnym postihnutím je namáhavá, no krásna, hovoria autori projektu BIVIO
Stres a syndróm vyhorenia
Samotný stres a syndróm vyhorenia sú síce odlišné pojmy, ale je medzi nimi aj istá nadväznosť. „Syndróm vyhorenia je často odzrkadlením nahromadeného stresu, ktorý väčšinou pochádza z pracovného prostredia,“ tvrdí neuropsychológ Robert Krause.
Prežívať stres je podľa neho prirodzenou reakciou organizmu a stresu ako takému sa nám v živote nepodarí vyhnúť. „Môžeme však podnikať kroky vedúce k jeho zníženiu v rovine prevencie, ale aj intervencie,“ vysvetľuje.
Naopak, syndrómu vyhorenia sa v živote vyhnúť dokážeme. Podľa neuropsychológa je jednou z kľúčových vecí venovať zvýšenú pozornosť psychohygiene. „Dôležité je nezanedbávať pre náš život podstatné a hodnotné oblasti, akými sú rodina, šport, rozvoj, zdravie a venovať im dostatočnú pozornosť,“ pripomína Krause.
Nezabúdajme na zdravie
Zdravý životný štýl nám je pripomínaný už od detstva, no rozhodne to má svoj význam. Naše telo si zaslúži pozornosť, či už hovoríme o jeho fyzickej alebo psychickej stránke. Nedostatok pohybu, nepravidelná strava, nedostatočný pitný či spánkový režim alebo spomínané zanedbávanie psychohygieny organizmu rozhodne neprospieva. Počas každého dňa si tak skúste dopriať aspoň pätnásť minút pre seba a svoje myšlienky.
Nastaviť si časové hranice je opäť veľmi dôležité. Ak sú pracovné povinnosti dôvodom, prečo ste znova obetovali spánok, je veľká pravdepodobnosť, že budete menej efektívni. To vás následne donúti pracovať ďalšie hodiny navyše a vašej mysli tak uberáte šancu na odpočinok.
Nadmerne aktívna myseľ môže viesť k zvýšenému stresu, úzkosti alebo až k samotnému vyhoreniu.
Prečítajte si aj: Myslia si, že majú infarkt. Tetánia trápi najmä mladých a zaneprázdnených
Čo v prípade, ak sa situácia nezlepšuje
Spomínané kroky nemusia znamenať konečné riešenie problému. Podľa Roberta Krauseho je v mnohých prípadoch potrebné, aby jednotlivec absolvoval odborné posúdenie toho, či je syndróm vyhorenia naozaj prítomný. „Ak je však syndróm vyhorenia diagnostikovaný, je dôležité nastaviť adekvátnu liečbu a následne pracovať na udržaní zmeny,“ vysvetľuje.
Treba si uvedomiť, že čím dlhšie problémy pretrvávajú, tým negatívnejšie následky môžu priniesť. „V mnohých prípadoch je nutná aj zmena pracovného prostredia, prípadne zmena osobného postojového nastavenia voči práci,“ tvrdí neuropsychológ.
Titulná fotografia: unsplash
