Tréningy, ambície, neustále zdokonaľovanie svojich zručností, prekračovanie svojich hraníc. To všetko charakterizuje vrcholových športovcov. Niekedy však fyzická zdatnosť a psychická vyrovnanosť v profesionálnom svete nestačia. Ako svoju reprezentačnú kariéru hodnotia dvaja bývalí slovenskí reprezentanti?
Keď mal Michal Novocký štyri roky, dostal od svojich rodičov prvú motorku. Od rekreačného vozenia sa po lúke či záhrade sa vo svojich dvanástich rokoch rozhodol pokračovať v športe závodne. Vysoké množstvo tréningov a súťaží dostalo Michala do profesionálneho prostredia motokrosu. Po niekoľkých úspechoch však opustil slovenskú reprezentáciu, no na motokros nezanevrel.
Motokros sa radí medzi extrémne športy. Ako sa s výberom tejto nebezpečnej voľnočasovej aktivity vyrovnali vaši rodičia?
Tento šport som si nevybral tak úplne ja sám. U mňa to bol môj otec, ktorý má veľmi rád motorky. V detstve sa taktiež rekreačne vozil. Začali sme spolu teda jazdiť. Ja som začal pretekať, on musel motorku predať, aby sa mi mohol venovať. Chodili sme spolu po pretekoch, po svete a súťažili sme.
Vzhľadom na to, že ste robili motokros dlhé roky, určite ste mali veľké ambície. Aké boli vaše ciele?
Keď je človek dieťa a keď ho niečo baví tak, ako mňa bavil motokros, tak má tie najvyššie ciele. Chcel som teda vyhrať nejakú najvyššiu súťaž alebo dosiahnuť to, aby som sa týmto športom živil a mohol sa mu stále venovať. Spojiť teda zdroje príjmov so zábavou.
Jazdili ste za slovenskú reprezentáciu. V ktorej kategórii?
Jazdil som v kategórii 125 centimetrov kubických (kategória MX1), čo znamená od pätnásť do sedemnásť rokov podľa svetových pravidiel. V tejto kategórii som pretekal na Slovensku, na medzinárodných majstrovstvách či majstrovstvách sveta a Európy. Neskôr som sa dostal aj do vyššej kubatúry, teda do kategórie mužov označovanej MX2, kde sa jazdí na motorkách 250 centimetrov kubických. V tejto kategórií sa jazdia najvyššie súťaže. V dnešnej dobe je to takzvaná kráľovská trieda v kategóriách MX1 a MX2.
Aké ocenenia ste za svoju kariéru získali?
Výsledkov bolo za tie roky mnoho. Išlo to postupne, ako som rástol a získaval skúsenosti. Či už som sa zlepšoval na tréningoch, alebo na pretekoch. Vyhral som medzinárodné majstrovstvá Slovenska, na medzinárodných majstrovstvá Českej republiky som bol vicemajster, na majstrovstvách Európy som obsadil trinástu priečku a na majstrovstvách sveta jedenástu pozíciu ako junior.
Prečítajte si aj: CrossFitér Matúš Kočar: Chcel som mať funkčné, silné a hlavne zdravé telo
Kedy nastal zlom a vy ste sa motokrosu prestali venovať profesionálne?
U mňa nastal zlom v období, keď som prišiel na vysokú školu. Počas prvého ročníka som stále pretekal, stále som bol presvedčený, že motokros je moja cesta. Ale v tomto športe sa musí zlúčiť veľmi veľa faktorov, ako je zdravie, teda vyvarovať sa zraneniam. Ďalej sú to úspechy, ktoré zabezpečujú dostatok sponzorov. Vysoká škola sa popri profesionálnej kariére nedá zvládnuť, pretože individuálne vysokoškolské plány nie sú prispôsobené na pripravovanie sa v zahraničí alebo na sústredeniach.
Bola to teda voľba buď, alebo. Do tejto situácie prišlo ešte jedno zranenie. Na posledných majstrovstvách, ktoré sa konali v Košiciach, na ktorých som jazdil ako reprezentant za Slovensko, som mal vážny pád, následkom čoho bola prasknutá lebka a krvácanie do pľúc. Zotavil som sa však, dokončil som sezónu, odjazdil pár pretekov a následne na to som sa rozhodol, že skončím kariéru a dorobím si školu.
Čo pre vás znamenalo ukončenie kariéry po profesijnej, finančnej či záujmovej stránke?
Pre vrcholového športovca je ukončenie kariéry veľká vec. Od malička je takýto človek naučený na určitú rutinu. Je to neustála svedomitá príprava. Povedal by som tréning, tréning, tréning. Pokiaľ je športovec sebavedomý a vie čo chce, nemá čas na zábavy, oslavy či dovolenky. Všetko ide bokom. Prvoradý je tréning, príprava a dosiahnutie cieľa.
Keď sa športovcovi začne dariť, je pre neho víťazstvo a úspech akoby droga, ktorú má veľmi rád. A keď o toto všetko príde, o tento vyplnený čas, úspech a slávu, je to veľmi náročné. Ja som sa s tým však vyrovnal celkom fajn. Keďže som sa zameral na školu, vyštudoval som odbor zameraný na kondičného trénera, a tak som začal pracovať s deťmi. Predávam svoje skúsenosti juniorskej reprezentácii v motokrose.
Čo sa dialo po tom, ako vás reprezentácia prestala podporovať? Aké kroky ste podnikli?
Nedá sa to tak presne povedať, že ma reprezentácia prestala podporovať. Čo sa týka slovenskej motokrosovej federácie, nie že by to bola priamo chyba ľudí v tejto federácii. Ale je to celkovo o situácii v športe, kde peniaze idú hlavne do hokeja a futbalu. Štát vyčleňuje peniaze pre športové odvetvia a keďže motokros nie je až tak známy šport, tých financií tam nie je až tak veľa. S veľkou pomocou od nich sa teda nedalo až tak počítať. Pomocou nej sme sa však mohli zúčastňovať najvyšších súťaží, pomáhali nám vždy ako najlepšia delegácia, dostali sme reprezentačné oblečenie. Celú výpravu do zahraničia organizovali títo ľudia.
Čo sa však týka ostatného oblečenia, prilieb, gúm, motoriek, je toho veľmi mnoho, čo si musí reprezentant zabezpečiť sám na vlastné náklady. Nám federácia zabezpečila len tie dresy. Teda ideme na majstrovstvá sveta do zahraničia, dostaneme delegáciu, sprievod a tri reprezentačné dresy, ktoré nám ani nepostačia na celé preteky. Za prvý deň zašpiníme všetky tri a na druhý deň si nemáme čo obliecť. Takže asi takto to funguje.
Neskôr, keď už jazdec dosiahne úspechy, možno prídu nejakí sponzori, ktorých si, samozrejme, musí zohnať sám, alebo mu v tom pomôže nejaký agent, no a následne za to sa musí zabezpečiť sezóna na ďalší rok. A takto to ide rok čo rok. Keď sa jazdec zraní, je veľká šanca, že príde o sponzorov.
Prečítajte si aj: Beháva Spartan Race v zahraničí: Preteky sú na Slovensku náročnejšie ako v USA
Ako na váš odchod reagovali rodičia, verejnosť, kamaráti, fanúšikovia?
Bolo to moje vlastné rozhodnutie, ktoré nikto nečakal, lebo si všetci mysleli, že to je stále to, čo chcem. Jedného dňa som zavolal domov, povedal som, že končím, že v lete idem do Ameriky robiť záchranára na oceán. Táto ponuka bol taktiež jeden z faktorov k ukončeniu. Tak som len podpísal zmluvu a bol koniec.
Venujete sa naďalej motokrosu aspoň rekreačne?
Pri športe som, samozrejme, ostal. Ako som spomínal, som tréner a ja sám rekreačne chodím jazdiť. Či už je to vtedy, keď trénujem týchto juniorov, alebo keď sa idem pre radosť povoziť.
Čo by ste poradili nádejným začínajúcim športovcom?
Povedal by som, že to je z osemdesiatich percent drina a z dvadsiatich percent talent. Každý by povedal, že motokros je šport, kedy sadneš na motorku, pridáš plyn a ideš. Je to fyzicky veľmi náročný šport, ktorý si vyžaduje všestrannú zdatnosť, či už silu, vytrvalosť, koordináciu. Motokrosár musí byť komplexne pripravený zo všetkých strán a musí to mať v hlave v poriadku. Je to veľmi nebezpečný a extrémny šport a preto zdravá úvaha a spoznanie vlastných medzí je rozhodujúce, pretože i malá chybička môže priniesť veľké škody najmä na zdraví. Povedal by som teda vytrvalosť, cieľavedomosť a menej je niekedy viac.
Martin Hyška reprezentoval Slovensko v lyžiarskom slalome. Medzi jeho úspechy patrí napríklad miesto vicemajstra Slovenska v kategórii juniori hneď po Adamovi Žampovi, v kategórii mužov stál dvakrát na tretej priečke a dvakrát na druhej priečke na majstrovstvách Slovenska, niekoľkokrát zvíťazil na medzinárodných pretekoch FIS (Medzinárodná lyžiarska federácia). Na svetovej univerziáde obsadil ôsme a deviate miesto. Taktiež dvakrát štartoval na majstrovstvách sveta a dvakrát sa zúčastnil súťaže svetového pohára. Aj napriek jeho viditeľným výsledkom prestal súťažiť a venuje sa svojmu biznisu.
Kedy nastal zlom a vy ste sa lyžovaniu prestali venovať profesionálne?
Svoju kariéru som skončil poslednú sezónu, teda sezónu 2019/2020. Kvôli koronavírusu skončila dokonca o dva mesiace skôr, nie až v apríli, ako to je za normálnych okolností. O skončení som však rozmýšľal už dva roky. Bolo to najmä kvôli finančnej stránke. Od zväzu som sa nedočkal podpory už päť rokov. Stojí to mnoho peňazí. Aj keď som začal dosahovať výsledky, u nás tento šport nefunguje tak, aby bol financovaný zo štátu, ale deväťdesiatdeväť percent platili moji rodičia. Cítil som zodpovednosť. Nechcel som si už brať peniaze z ich vrecka, pretože všetko čo zarábali, dávali do mňa, čo ma vnútorne mrzelo. Vďaka tomuto som sa už ani nedokázal koncentrovať na preteky a podávať absolútny výkon.
Ako vás podporovala slovenská reprezentácia?
Po finančnej stránke ma nepodporovala. V našom lyžiarskom zväze je veľmi zložitá situácia, čo by bola debata nadlho. Poviem však príklad. Ešte som nebol členom tejto reprezentácie, ale na ďalší rok som splnil kritériá do reprezentácie B. V tej sezóne som dostal ako finančný zdroj päťsto eur, pričom moji kolegovia, ktorí boli v tejto istej skupine rok predtým, dostali dvanásťtisíc eur. Keď som sa tam teda dostal ja, náhle sa zmenil kľúč prerozdeľovania peňazí. A takto asi vyzerala väčšina mojej kariéry, čo sa týka podpory od Slovenského lyžiarskeho zväzu.
Prečítajte si aj: Ak sa naučíme mať radi samých seba, bude sa nám žiť lepšie, hovorí trénerka jogy
Ako na váš odchod reagovali rodičia, verejnosť, kamaráti, fanúšikovia?
Drvivá väčšina ma presviedčala, aby som ďalej pokračoval, ale ja už som bol pevne rozhodnutý. Ten rozdiel medzi mnou a pretekármi, ktorí sa pohybovali na tej istej výkonnostnej úrovni ako ja, bol obrovský. Mali viac ľudí okolo seba. Ja som bol na všetko sám. Na servis a nosenie lyží, šoférovanie, zháňanie ubytovania. Mal som iba trénera. Ja som videl iba dve možnosti, buď sa mi dostane podpory a budem môcť trénovať v takých podmienkach ako, pretekári s ktorými konkurujem, alebo končím. Rodičia, aj keby chceli, nemohli mi toto všetko zabezpečiť, a preto som sa takto rozhodol.
Venujete sa naďalej lyžovaniu aspoň rekreačne?
Hneď ako sa slovenské kluby dozvedeli, že končím, mal som na stole niekoľko ponúk na trénovanie. Momentálne pôsobím ako tréner detí od šesť do jedenásť rokov. Klub pôsobí v Bratislave, ale chodíme trénovať do zahraničia, cestujeme za snehom.
Čo by ste poradili nádejným začínajúcim športovcom?
Ich rodičom by som poradil, nech si naplnia vrecká predtým, ako začnú ich deti športovať. A deťom nech sa pripravia na bolesť, drinu, ale i zážitky, cestovanie okolo sveta, spoznanie nových miest a trávenie väčšiny času v prírode.
Titulná fotografia: osobný archív M. Hyšku
