Peter Majzún začal s programom Nota bene spolupracovať pred necelými troma rokmi. Po tom, čo jeho teta predala jeho byt a on tak prišiel o svoje bývanie, sa snaží o privyrobenie si k invalidnému dôchodku pomocou predaja časopisu v Trenčíne na sídlisku Sihoť. O tejto pracovnej možnosti sa dozvedel nielen z internetu, ale i od samotného vedúceho pracovníka organizácie ISKRA Trenčín, pána Pavla Juríčka, ktorá zastrešuje distribúciu časopisu Nota bene.
Do programu sa dostane človek buď bez domova, alebo taký, ktorému hrozí strata bývania. Aký bol váš dôvod?
Môj dôvod bol práve ten prvý. Sedemnásť rokov som pracoval v Českej republike. Kvôli úrazu som sa vrátil späť na Slovensko. A tu nemal kde bývať, pretože mamina býva v garzónke, otec mi zomrel, mám dve barle, čo ma obmedzuje v práci. Preto som najskôr šiel do Trenčína do nocľahárne, kde som strávil asi jeden rok. Teraz bývam v útulku v Novom Meste nad Váhom, čo je trochu „iné kafe“ ako v nocľahárni.
Čo vás priviedlo k predaju Nota bene?
Celý život som bol zvyknutý a naučený pracovať. Nemám v povahe sedieť na lavičke a čakať na zázrak. Predávať časopis Nota bene je práca. Hoci úplne iná, na akú som zvyknutý, ale predsa je to zárobková činnosť. Z dôchodkovej podpory by som nevyžil a chcel som si aj niečo nasporiť a začať, v rámci možností, normálne žiť. Takže, pokiaľ sa dá, chodím predávať každý deň. Predávam pri potravinovom obchode a s mnohými ľuďmi, ktorí prechádzajú okolo, sa už poznám.
Koľko času strávite predajom časopisu?
My nemáme priamo určenú dobu predaja. Niekedy predávam tri hodiny, niekedy štyri. Úprimne, záleží aj na tom, či ma bolí chrbát. Jednoducho, pokiaľ môžem, predávam.
Ako prebiehala vaša registrácia do programu?
Všetko prebiehalo cez pána Juríčka. On je náš vedúci, teda pre pobočku Nota bene v Trenčíne.
Aké boli vaše pocity pri prvom predaji?
Totálne zmiešané. Človek je zvyknutý na nejakú prácu. Či v továrni, na stavbe, alebo niekde inde. Táto práca je úplne iný level. Keď sa postavím s časopismi, niektorí ľudia sú normálni, pozdravia, odzdravia alebo si časopis aj kúpia. Niektorí vás zhodia. Jednoducho úplne zmiešané pocity. Ale ak by si človek myslel, že prvý deň, týždeň či mesiac-dva budú ľahké, to nemôžem povedať.
V čom vám pomohol program Nota bene?
Získať si sebaúctu. Po úraze som nechcel ostať na krku rodine. Pôžičku som nikdy nemal a ani som si to nevedel predstaviť. Keď vám niekto pomôže raz, dvakrát, je to fajn. Ale aby sa človek spoliehal na to, že ho stále bude niekto ťahať za ruku, to nejde. Tu má človek priestor zarobiť si vlastné peniaze. Jednoducho sa cíti ako človek.
Venujete sa okrem programu Nota bene aj iným programom v organizácii Proti prúdu?
Nie. Nie je to o tom, že by mi stačil program Nota bene. Dá sa povedať, že som stále iba na začiatku. A žiadny dom sa nepostaví od komína.
Prečítajte si aj: Vnímavosť, empatia a bohatý vnútorný svet. Zvýšená citlivosť má aj svetlé stránky
S akým typom ľudí sa pri predaji stretávate?
Troška ste ma dostali (smiech). Ako som povedal, niektorí ľudia boli príjemní. Zastavili sa spýtať, čo predávam, o čom je časopis. A keď niekto niečo predáva, musí v tom mať aj troška prehľad. Postupom času začali byť ľudia iní, takí normálni. Ale našli sa aj takí, čo aj keď si kúpili časopis, nezabudli pripomenúť, že tie peniaze nie sú na alkohol, cigarety a tak ďalej. Alebo keď ma už bolel chrbát, tak som si sadol a niektorí mali pripomienky. Ono to je rôzne. Je to aj o tých pocitoch. Možno som mal i výhodu, pretože som žil a pracoval v Brne. Je to veľké mesto, ľudia sú tam aj takí, aj takí. Človek je teda v niektorých veciach už imúnny. Nehovorím, že mi to bolo príjemné alebo nepríjemné, len že som bol už troška imúnny. Tak ako sa správam ja k ostatným ľuďom, oni sa väčšinou správajú tak isto ku mne.
“Našli sa aj takí, čo aj keď si kúpili časopis, nezabudli pripomenúť, že tie peniaze nie sú na alkohol, cigarety a tak ďalej.”
Keď idú deti okolo a pozdravia, človeka to vždy aspoň máličko poteší. Zo začiatku to naozaj bolo také, že som mal sto chutí to zabaliť a ísť niekam preč, ale ak chce niekto žiť aspoň trochu normálne a na úrovni, to ostatné je iba odrazový mostík.
Teraz cez Vianoce za mnou prišiel pán, ktorého som nikdy nevidel a len tak mi dal hodinky. Značka Casio, ja sa do toho nevyznám, preto som si myslel, že je to nejaký ,,šunt“. Tešil som sa, že sú funkčné. A keď som sa pozeral na internete, stáli niekoľko desiatok eur. Toto si človek cení, pretože takýchto prípadov nie je veľa.
Na druhej strane, raz nám ostalo pár omaľovániek, ktoré sme predávali, tak sme ich chceli doniesť do jednej škôlky. Keď som sa tam prišiel opýtať, či by ich chceli, povedali, že nie. Prvá reakcia bola, čo po nich chcem. Či som hladný, alebo tak. Samozrejme, som povedal, že nič nechcem. Nakoniec si ich vzali a na oplátku mi dali veľký balík, kde boli napríklad cukrovinky či káva.
Aký bol váš najkrajší zážitok z predaj?
Malé dievčatko, volalo sa Lucka, mi donieslo malý balíček. Síce neviem, čo mi povedala, lebo bola naozaj malinká, asi dva roky, na to by som potreboval prekladateľku, ale bolo to milé. V balíčku bol malý biely anjelik, ktorého mám doteraz, a dvadsať eur. Nehovorím, že to bol najkrajší zážitok, ale taký, čo sa mi veľmi často vybaví.
Polovica ceny časopisu ide predajcom. Dá sa s týmto zárobkom vyžiť?
Dostávam čiastočný invalidný dôchodok, čo je asi 164 eur. Pokiaľ si človek tie peniaze neminie, tak, ako sa hovorí, korunka ku korunke niečo má. Ja som bol kedysi zvyknutý kupovať všetko naraz. Teraz to napríklad nejde. Aj toto je malinké pozitívum, pretože som sa naučil kupovať to, čo je potrebné hneď. Je dôležité si to vedieť rozdeliť. Dnes si kúpim to, zajtra zasa tamto. Každý deň miniem málo peňazí, tak mám postupom času to, čo potrebujem, ako keby som mal minúť všetko na jedenkrát. Vždy si rozmyslím, čo kúpim. Míňať je ľahko, ale nasporiť je nesmierne ťažko.
Ako je to s predávaním časopisu počas zimného počasia?
Ja síce predávam prevažne vonku, mám však povolenie od vedúcej predajne, ktorá je perfektná a dovolila mi predávať i vo vestibule. Tam však chodím minimálne. Ak sa dá, radšej sa teplo oblečiem a predávam vonku.
Človek by mohol povedať, že dnes prší, nepôjdem nikam. Dnes sneží, nepôjdem nikam. Dnes svieti slnko, taktiež nikam nepôjdem. To sú iba výhovorky. Ak chcem poriadne zarobiť a niečo mať, vždy pôjdem. Či už na hodinu, na dve alebo na tri. A väčšina z nás vie, kedy sa oplatí ísť predávať. Jednoducho, keď chcem zarobiť, idem, aj keby traktory padali.
Prečítajte si aj: Vzťahy počas pandémie: Nemali by sme zabúdať na maličkosti
Aké opatrenia musí dodržiavať predajca časopisu v momentálnej situácii koronavírusu?
Dodržiavame všetko. Dostali sme dezinfekciu na ruky, dostali sme aj rúška. Najmä teda tí, čo predávajú vo vnútorných priestoroch. Dodržiavame to maximum aj kvôli ľuďom a najmä kvôli sebe, pretože keby sme my vybehli z obehu, tak by to pre niekoho z nás bolo ešte ťažšie.
Zasiahla koronakríza i predajcov časopisu?
Ľudia nakupujú oveľa menej. Poviem príklad. Môj kolega predával mnoho časopisov denne, keď bola normálna situácia. Teraz predá štyri, päť časopisov, čo keď si prepočítate, suma za ne je okolo šiestich eur. To nie je ani priemerný zárobok. Z toho si musí nakúpiť nielen sebe, má aj psíka. Ale ako som už povedal, pokiaľ vás ľudia poznajú, tak vám pomôžu. Ale je to poznať. Tento rok to bolo oveľa slabšie. Ľudia sa aj boja. Pýtajú sa, či sme sa boli testovať, či máme negatívny výsledok. Ak však nekupujete hlúposti, dá sa vyžiť.
Aké sú vaše plány do budúcna?
Bývanie v útulku, kde je sprcha, perfektní vedúci, celkom solídny kolektív, je fajn. Je to lepšie, ako keď vidím ľudí v parku na lavičke, ako zháňajú peniaze na alkohol a doping. No nie je to môj životný sen.
Kým má človek strechu nad hlavou, je mu dobre. Príde domov, odomkne a kľúče zahodí do kúta, naje sa. Predajom si človek zarobí nejaké peniaze, ale milionár z neho nebude. Bude z neho však aspoň človek, ktorý môže povedať, že nesedí, ale sa snaží. Potknúť sa a spadnúť ide veľmi ľahko a rýchlo, oveľa ťažšie sa vstáva, a to nie je len fráza.
Dal som si spraviť zuby. Teda jednu kvótu som si splnil. Teraz je ďalších kvót ešte požehnane. Šetrím a šetrím. Na byt to má však ešte hodne ďaleko.
Titulná fotografia: osobný archív ISKRA Trenčín
