Pri téme sexuálneho obťažovania sa často hovorí len o ženách. Štatisticky sa s obťažovaním stretávajú častejšie, preto je to pochopiteľné. No zabúdať by sme nemali ani na mužov – s ich obťažovaním sa totiž spája úplne iná stigma.
Podľa Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO) sa so sexuálnym alebo fyzickým násilím počas svojho života stretla každá tretia žena. Táto štatistika je naozaj hrozivá. Ak by sme sa však chceli pozrieť na podobnú štatistiku, čo sa mužov týka, narazíme na problém. Údajov o násilí na mužoch nie je dostupných dostatok. Problémom je najmä predstava spoločnosti, že mužom sa také veci nedejú.
Vedci z Univerzity Johna Hopkinsa v Marylande v štúdii z roku 2019 venujúcej sa rodovým postojom u 10 až 14 ročných detí zistili, že pozorovaní chlapci trpeli vyššou mierou fyzického i sexuálneho násilia a zanedbávania od dospelých než dievčatá. Taktiež zistili, že čím viac sa chlapec stretával s násilím, tým pravdepodobnejšie bolo, že bude v budúcnosti sám násilný.
Prečítajte si aj: Predajca Nota bene: Predaj časopisu mi dodal sebaúctu
Strach z reakcie okolia
Skúsenosť s násilím môže byť jednou z príčin, prečo sa k nemu muži neskôr uchyľujú. Práve tí totiž podľa prieskumov stoja za väčšinou sexuálne motivovaných útokov na mužské, ale aj ženské pohlavie. Mnohí chybne hľadajú súvis so sexuálnou orientáciou, ktorá by útoky mohla motivovať. Odborníci z mnohých oblastí však nesúhlasia: agresormi sú najčastejšie heterosexuálni muži. Pri mnohých útokoch zároveň až tak nejde o sex ako taký – mnohé slúžia len na demonštrovanie moci nad napadnutými.
Obete, ktoré napadli práve muži, sa napriek tomu často stretávajú s predsudkami, ak sa rozhodnú o svoju skúsenosť podeliť. Organizácia RAINN (Rape Abuse and Incest National Network – Národná sieť pre znásilnenie, zneužívanie a incest, pozn. red.) venujúca sa okrem iného aj znásilneniam upozorňuje, že násilníci, najmä tí dospelí, môžu využiť psychologický nátlak. Napadnutým opakujú frázy, ako napríklad: „Veď vieš, že sa ti to páčilo.“ To môže mať za následok spytovanie vlastnej sexuálnej orientácie. Prítomný je tak strach z reakcie okolia – obete sa okrem nepríjemnej skúsenosti obávajú aj toho, že ich posmešne označia za homosexuálov.
Pocit hanby a slabosti
Štúdia z Univerzity Johna Hopkinsa opisuje aj spôsob, akým spoločnosť vníma jednotlivé pohlavia, a teda aké má od nich očakávania. Zatiaľ, čo ženy by mali byť jemné a poslušné, u mužov je predpokladaná určitá tvrdosť, sila a stereotypná „mužnosť“. To môže znamenať viacero vecí – od tvrdenia „chlapi neplačú“ až po predstavu fyzickej sily, spôsobu obliekania a podobne. Muži, ktorí sa týmto predstavám vymykajú, sú často negatívne označovaní za zženštilých. Očakávanie mužnosti sa tak odráža nielen v reakciách okolia, ale aj v samotnej mužskej obeti, keď prehovorí o svojej skúsenosti.
Niektorí muži, ktorí prežili sexuálne napadnutie, často cítia hanbu, pochybujú o sebe a sú presvedčení, že sú na chybe, pretože neboli „dosť silní“ na to, aby útočníka odohnali. RAINN ako problémy vychádzajúce z takejto skúsenosti uvádza napríklad posttraumatickú stresovú poruchu (PTSD), úzkosti, depresie, ale aj pochybnosti o vlastnej sexuálne orientácii, výčitky svedomia, poruchy spánku či nechuť vstupovať do vzťahov nielen v sexuálnej rovine. Je však dôležité uvedomiť si, že za sexuálne napadnutie nikdy nemôže obeť.
Tieto pocity a príznaky môžu byť posilnené v prípade, že u muža počas útoku nastane erekcia a prípadne dosiahne vyvrcholenie. Nastať uňho môžu pochybnosti o tom, či „to“ v skutočnosti nechcel. Tieto normálne fyziologické odpovede však nijako nenaznačujú, že obeť útok chcela alebo si ho užila. Ak človek sexuálny akt čo i len raz odmietne, nemožno hovoriť o konsenze.
Prečítajte si aj: Chlapi neplačú. Ako vyzerá toxická maskulinita v 21. storočí?
Štatistiky neukazujú všetko
Najčastejšie údaje hovoria, že so sexuálnym obťažovaním sa stretol jeden muž zo šiestich. Výskum Cathy Spatz Widomovej a Suzanne Morrisovej z roku 1997 skúmajúci presnosť spomienok dospelých na viktimizáciu v detstve zistil, že iba 16 percent mužov so zdokumentovanou anamnézou sexuálneho zneužívania (podľa sociálnych služieb, čo znamená, že šlo o vážne prípady) sa považovalo za sexuálne zneužívaných. U žien so zdokumentovanou anamnézou v tej istej štúdii bolo toto číslo omnoho vyššie – za zneužívané sa považovalo 64 percent.
Mnohé štatistiky naznačujú, že ženy majú častokrát strach nahlásiť svoje obťažovanie autoritám. U mužov je to ešte horšie. Akademický žurnál Violence Against Women and Girls (WAWG – Násilie voči ženám a dievčatám, pozn. red.) naznačuje, že v priemere trvá mužom ako obetiam sexuálneho násilia až tri dekády, kým o svojej skúsenosti prehovoria. Jedným z dôvodov je pocit, že boli zbavení mužnosti. V spoločnosti totiž pretrvávajú mýty, že „skutoční muži“ nemôžu byť znásilnení a že znásilnenie je skôr o sexe ako o moci a kontrole, prípadne, že ak boli znásilnení, musia byť homosexuáli.
Muži okolo nás
Aj keď väčšinu znásilnení na mužoch vykonávajú samotní muži, o týchto prípadoch sa veľa nehovorí. Častejšie sa možno stretnúť s opačným pohľadom – keď má muž negatívnu skúsenosť so ženou. Takéto prípady sa medzi známymi hľadajú ľahšie, muži ich totiž častokrát neberú tak vážne a preto nemajú problém podeliť sa o ne s okolím. „Asi nikdy som nezažil priame sexuálne obťažovanie, no už niekoľkokrát som sa stretol s nemiestnymi poznámkami na sociálnych sieťach či online zoznamkách,“ vraví Richard. Avšak aj nemiestne poznámky, ak sú so sexuálnym podtónom, sa považujú za sexuálne obťažovanie.
Podobne sú na ľahkú váhu brané prípady, kedy muža obťažuje osoba pod vplyvom napríklad alkoholu. „Párkrát sa mi stalo, že mi vonku či v bare dávali dievčatá rôzne sexuálne návrhy, alebo boli jednoducho neslušné a vulgárne. Vždy som si bol ale vedomý toho, že boli zväčša opité, takže som to nebral veľmi vážne,“ vraví Martin o svojich skúsenostiach s obťažovaním.
Obdobnú skúsenosť s opitou osobou má aj Filip: „Raz ma takto „obťažovala“ moja kamarátka, keď sa opila. Boli sme vonku aj s partiou našich kamarátov, bola už noc a stále mi hovorila, že je jej zle a že sa potrebuje ísť trochu prejsť. Najprv trochu simulovala, asi aby som ju nejak poľutoval, ale potom sa na mňa zavesila a snažila sa ma pobozkať. Povedal som jej, že sme kamaráti a že je pravdepodobne len opitá, takže je zlý nápad robiť niečo takéto. Chvíľu sa potom ešte snažila, ale bezvýsledne. Dopadlo to nakoniec tak, že sa na mňa nahnevala za to, že som ju odmietol.“
Prečítajte si aj: Eva Petričková zo Spolu Aut: Chcem ukázať, že dieťa s autizmom je úžasné a dá sa mu priblížiť
Trpia muži aj ženy
Odborníci upozorňujú, že aj v prípade, kedy je útočník pod vplyvom, je za svoje konanie zodpovedný. Naopak, za napadnutie nikdy nemôže obeť – bez ohľadu na to, či bola sama pod vplyvom alebo čo mala oblečené. Nezáleží, o aké pohlavie ide, kľúčový je súhlas všetkých zúčastnených strán.
Richard dodáva: „Mnohí ľudia si myslia, že keďže som chlap, tak sa ma takéto veci netýkajú alebo mi dokonca lichotia, ale musím uznať, že to nie je veľmi príjemný pocit. Neviem si teda ani predstaviť, o čo horšie to musia mať ženy.“
Titulná fotografia: pexels
